O víle, ktorá nevedela tancovať

Kde bolo, tam bolo, v jednom hlbokom lese žila malá víla menom Adélka. Spolu so svojou vílou mamičkou a oteckom bývala v drevenej chalúpke na okraji vílovej dedinky. Už od narodenia bola Adélka veľmi bystrá a múdra, a preto veľmi rada chodila s ostatnými deťmi do školy, kde sa učila o ostatných obyvateľoch lesa, o lesných rastlinách a o tom, ako pre ne víly tancujú, aby prebudili ich silu. Adélka sa učila výborne, všetko si vždy hneď zapamätala a kedykoľvek ste sa jej na čokoľvek opýtali, spomenula si na správnu odpoveď. Lenže s tancovaním to už také ľahké nebolo. Na rozdiel od ostatných detí bola Adélka nemotorná a čím viac toho vedela o rastlinách, tým menej jej zostalo miesta na poučky o tom, ako správne robiť kroky. Víly však boli so svojím tancom pre les životne dôležité, pretože bez neho by všetky stromy uschli a zahynuli, a keď to niektorá nevedela, bola to tá najväčšia hanba! Deti sa kvôli tomu Adélke často smiali a doberali si ju. Nemala žiadnych kamarátov, nikoho, s kým by sa mohla hrať. Niekedy jej bolo dokonca tak smutno, že chodievala sama lesom a priala si stať sa radšej niektorým z okolitých stromov. Potom by mohla sledovať ostatné víly, ako by pre ňu tancovali, a nemusela by sa trápiť tým, že ona sama to nevie…

Jedného popoludnia sa deti opäť dohovorili a nachystali pre Adélku pascu. Našťastie im stihla ujsť. Ale na okraji dedinky sa nezastavila, ako obvykle, naopak, bežala lesom ďalej a ďalej a smutne premýšľala, prečo ju tak neznášajú. Veď im nič zlé neurobila! Keď sa konečne unavila a vyplakala, obzrela sa okolo seba a vydesene vykríkla. Toto miesto vôbec nepoznala! Žiaden strom jej nebol povedomý, žiadny vílí chodníček nikde nevidela.

„Ach nie, stratila som sa!“ vzlykla, „čo teraz?“

Blúdila lesom ďalej a snažila sa nájsť cestu späť. Lenže stromy, kríky, pôda, všetko tu bolo také cudzie! Nakoniec sa dostala až na okraj lesa – správne teda určite nešla – keď však pred sebou uvidela rozľahlú lúku plnú farebných kvetov a okolitý svet, ktorý ešte nikdy nemala možnosť spoznať, rozhodla sa využiť svoju nečakane nadobudnutú slobodu na to, aby ho trochu preskúmala.

Išla teda ďalej, kam ju nohy niesli, a na sklonku dňa pred sebou zazrela mesto ľudí. V škole sa o ľuďoch tiež učili, a tak vedela, že by si v ich meste mala nájsť dom, kde by jej poskytli miesto na spanie. Ale keď ľudia, ktorých sa pýtala, zistili, kým naozaj je, posielali ju preč v domnienke, že na nich chce privolať nejakú kliatbu. Adélka tomu vôbec nerozumela, veď víly žiadne kliatby nevedia! Tí ľudia si ju s niekým pletú!

Poslednou nádejou bola zapadnutá chalúpka krčiaca sa hneď pod hradbami. Nebola taká krásna ako niektoré domy v strede mesta, bola celá sivá a otlčená, taká maličká, že sa Adélka musela čudovať, ako v nej môže niekto bývať. Veď ľudia okolo seba nepotrebujú priestor a voľnosť?

Pri týchto úvahách však v malej víle narastala zvedavosť a nejaká zvláštna sila ju ťahala dovnútra. Prešla teda malou záhradkou plnou najrozmanitejších byliniek, ktorá aspoň trochu zmierňovala vládu odpudivej sivej na tomto mieste, a zaklopala na dvere. Potom ich opatrne otvorila a nesmelo vstúpila.

Na protiľahlej strane bolo ohnisko, pri ktorom stála drobná starenka.

„Len poď ďalej,“ povedala láskavo a pozrela na Adélku, „ach, ty si víla! Žiadnu som nevidela už toľko rokov! Posaď sa pri mne a povedz mi, čo je nové v lese.“

Dievčatko sa potešilo, že ju tentoraz nevyháňajú. Naopak – zdalo sa, že tá dobrá pani sa s vílami dobre pozná. Netrvalo dlho, z Adélky opadla všetka hanblivosť a ona sa pustila do rozprávania. O živote v lese, o svojej rodine, o vílovej škole, do ktorej veľmi rada chodí, ale aj o deťoch, ktoré ju vyhnali, pretože nevie tancovať.

Starenka Adélke prezradila, že je mestskou bylinkárkou a pomocou svojich bylinok pomáha ľuďom od chorôb. A mnoho zo svojich vedomostí získala práve od víl, ktoré sa v liečivých silách prírody vyznajú oveľa lepšie ako ľudia.

Nakoniec si Adélka dodala odvahu a poprosila bylinkárku, či by u nej mohla zostať cez noc, pretože ju okrem vílích detí vyháňali aj všetci ľudia v meste. Bylinkárke sa malá víla hneď zapáčila, a tak jej ponúkla, aby u nej zostala, ako dlho bude sama chcieť, nielen jedinú noc. Adélka s radosťou súhlasila.

Dni plynuli a víla sa snažila zo všetkých síl, aby sa starenke odvďačila. Pomáhala s prácou v chalúpke aj v záhradke, starala sa o bylinky presne tak, ako sa naučila v škole, a robila bylinkárke spoločnosť. Tá potom za odmenu brávala Adélku k chorým ľuďom a ukazovala jej, ako ich liečiť pomocou byliniek, ktoré spoločne vypestovali. Dievčaťu sa to veľmi páčilo a učilo sa priam zázračnou rýchlosťou! Lenže ľudia bylinkárkino nadšenie nezdieľali. Nechápali, že im Adélka nechce ublížiť, a neustále ju považovali za možnú hrozbu. Dievča sa im len ťažko mohlo brániť. Nepočúvali ani bylinkárku, ktorá ich presviedčala o tom, že víly nie sú zlé. Netrvalo dlho a Adélka sa opäť začala trápiť, ľudia ju nenávideli a odháňali rovnako ako predtým ostatné víly.

Jedného dňa išla bylinkárka výnimočne k chorému sama a Adélku nechala v chalúpke. Bolo krásne počasie, víla sa preto posadila do záhradky a pozorovala rastlinky okolo seba. Potom jej opäť v mysli vytanuli slová ľudí – o tom, že je divoška z lesa a že im chce ublížiť. Padla na ňu melanchólia a ona si začala spievať smutnú pesničku. Práve vtedy sa starenka vracala a vílin spev započula: „Taká krása!“ vykríkla, „nikdy som nič podobné nepočula.“

Adélka na ňu prekvapene pozrela. Víly si tiež občas spievali, aj keď svoje pocity vyjadrovali predovšetkým tancom. Bylinkárka ju však presvedčila, aby svoj talent nepodceňovala a každý deň trénovala.

A tak Adélka každé ráno spievala, aby potešila svoju opatrovateľku. Stále ju však trápilo, že nemôže radšej cvičiť tanec, ten predsa všetky víly toľko potrebujú!

Neuplynul ani týždeň a celá záhradka pri chalúpke sa zmenila. Všetky bylinky rástli naraz rýchlejšie a boli silnejšie. Adélka tak zistila, že jej čarovný spev má na rastliny úplne rovnaký vplyv ako tanec iných víl! Smútok z nej konečne opadol, teraz sa už môže vyrovnať ostatným doma! Bylinkárka sa však príliš netešila. Vedela, že sa teraz bude dievča chcieť vrátiť domov, s vedomím, že ju tam medzi seba tentoraz prijmú. A jej by zasa zostala len prázdna a tichá chalupa. Napriek tomu bola voľba na víle a starenka sa rozhodla nijako nezasahovať.

Namiesto nej však vzali veci do rúk ľudia z mesta. Už mali Adélky dosť, najmä po tom, čo museli každé ráno počúvať jej spev. Opäť to bola zámienka na to, aby ju obviňovali z všelijakých neprístojností, a preto jedného dňa, keď starenka nebola doma, prišli za dievčaťom a lesťou ho vylákali pred mesto. Tam už čakala narýchlo zbitá klietka, do ktorej ju zatvorili a viezli k lesu. Keď víla zistila, čo majú v úmysle, rozplakala sa. Už ju zase vyháňajú!

Hneď ako dorazili k prvým stromom, dvierka klietky sa otvorili, Adélka na nič nečakala, sama vybehla von a zamierila medzi stromy. Chcela byť čo najďalej od tých zlých ľudí. Celý čas však myslela na starú bylinkárku, ktorá sa jej ujala. Odišla bez rozlúčky a tušila, že sa ľudia k svojmu činu nepriznajú. Túlajúc sa vo svojich myšlienkach, bežala ďalej, až si zrazu všimla čosi zvláštne. Stromy naokolo boli tentoraz čudne známe! Náhle pred sebou spoznala tajný vílí chodníček vedúci k jej predošlému domovu. Chvíľu zaváhala a nakoniec ho pomaly nasledovala.

Keď rodičia uvideli, že sa Adélka vrátila v poriadku a s úsmevom na tvári, boli plní radosti. Objímali ju a obskakovali, túžili počuť o všetkých Adélkiných dobrodružstvách. A víla im teda všetko porozprávala: čo prežila, čo sa naučila a koho spoznala. Nezabudla sa zmieniť ani o svojom speve a láskavej bylinkárke. Aj deti si, plné zvedavosti, prišli príbeh vypočuť a vílu medzi seba skutočne prijali a vážili si ju pre vedomosti a zručnosti, ktoré vo svete získala.

A Adélka odvtedy žila šťastne hlboko v lese, v domčeku svojich rodičov. A ak nepomrela, spieva tam stromom dodnes.