Malenka

V jednej chalúpke neďaleko dediny žila jedna stará žena, ktorá si celý život veľmi priala dieťatko. Jedného dňa sa rozhodla zájsť za známou čarodejnicou, ktorá by jej azda mohla pomôcť.
Žena: Veľmi ťa prosím o pomoc. Veľmi rada by som mala malé dievčatko. Čarodejnica: Tu máš jačmenné zrnko, vlož ho do kvetináča a dobre ho opatruj. Uvidíme, ako ti bude osud priať.

Žena urobila presne tak, ako čarodejnica povedala. Celý mesiac polievala zrnko a ani na okamih ho nespustila z očí. Čoskoro zo zrnka vyrástol krásny kvet s jemnými lístkami. To bolo radosti, keď žena uprostred kvetu zazrela maličké dievčatko.
Vzala ju do rúk a radostne ju pritisla k sebe. Dievčatko bolo veľmi rozkošné, a keďže nebolo väčšie ako malíčok, nazvala ju Malenka.
Malenka mala za postieľku škrupinu z vlašského orecha a prikrývkou jej boli listy tulipánu. Žena sa celé dni hrala s Malenkou a počúvala jej krásny spev. Tým sa splnilo kúzlo čarodejnice.
Jednej noci, keď už Malenka sladko spala v postieľke, dostala sa do domu škaredá, zelená ropucha. Len čo uvidela spiace dievčatko, zaradovala sa.

Ropucha: To by bola pekná žienka pre môjho synčeka.

Ani na chvíľku nezaváhala, vzala orechovú škrupinu s Malenkou a utekala do záhrady. Tam pri rybníku bol močiar, kde uprostred trstiny a záružlia bývala ropucha so svojím synom. Škrupinu so spiacou Malenkou nechala na liste lekna. Keď sa ráno Malenka zobudila a uvidela všade okolo seba len vodu, rozplakala sa.

Stará ropucha začala stavať v blate útulok pre budúcich manželov. Celý domček bol ozdobený trstinou a vodnými lepkavými rastlinami.
Keď už bolo všetko pripravené, ropucha zavolala syna a spoločne plávali k listu, na ktorom nechala Malenku.

Ropucha: Zdravím ťa, krásavica. Už je načase zoznámiť ťa s tvojím nastávajúcim.

Ropuchin syn: Kvak, kvak.

To bolo všetko, čo dokázal povedať ropuchin synček. Malenka bola taká krásna, že od dojatia nedokázal zo seba vypraviť ani slovo.
Malenka bola veľmi smutná, a len čo ju nechali samu, zase sa nahlas rozplakala.

Rybky začuli, čo naplánovala ropucha, a krásneho dievčatka im bolo ľúto. Priplávali preto k zelenej stonke, ktorá držala list lekna, a prehryzli ju. List plával dolu riekou preč, ďaleko od ropuchy a jej syna.
Malenka plávala po rieke a vietor list rýchlo hnal, keď tu náhle priletel veľký chrúst.

Schmatol Malenku a letel s ňou vysoko nad krajinou, až keď sa unavil, posadil sa na strom. Ten let malé dievčatko poriadne vyľakal. Chrúst bol však celkom milý. Lichotil jej, obdivoval jej pôvab a vzhľad, dokonca jej dal napiť sladkej šťavy z kvetov. K večeru pozval všetkých svojich známych, aby im predstavil svoju krásnu nevestu.

Chrúst 1: Tá je ale škaredá!

Chrúst 2: Pozrite, má len dve nohy! A aká je útla v páse! Tá sa vôbec nepodobá nám chrústom.

Chrúst si tie reči vzal vážne, hneď oň stratil záujem a veľmi znechutený ju zhodil zo stromu. Malenka spadla do kvetu červenej ruže, v ktorom bývala celé leto. Ale keď všetky listy opadali a začalo mrznúť, musela si Malenka hľadať iný domov. Túlala sa po lese, až prišla na kraj poľa, kde zazrela malý otvor v zemi. Bol to úkryt poľnej myši.

Myš: Ty moja drobnôstka, poď ďalej a ohrej sa.

Malenka si nič viac nepriala. Vošla dnu a konečne jej bolo teplo. Dievčatko sa myši veľmi zapáčilo a povedala jej.

Myš: Ak chceš, môžeš u mňa zostať cez celú zimu. Budeš mi ale musieť za to rozprávať rozprávky a variť mätový čaj.

Malenka robila všetko, o čo ju myš požiadala. Myš bola veľmi rada, že má spoločnosť.

Jedného dňa prišiel na návštevu sused – krt. Stará poľná myš si svojho suseda veľmi vážila. Bol veľmi bohatý, mal dom s veľkými sálami a dlhými chodbami a dobre zásobené špajze.

Myš: Malenka, budeš sa mať najlepšie, ak sa vydáš za suseda. Krt je síce slepý, ale ty sa oňho dobre postaráš.

Krt vôbec nemal rád slnko ani kvety, ktoré Malenka tak milovala. Pred slnkom sa skrýval v najtemnejších chodbách. Malenke sa krt nepáčil, za to ona jemu nesmierne, a keď ešte počul, ako nádherne spieva, na smrť sa do nej zaľúbil.
Už dlho mu srdce tak prudko nebilo.

Tak dlho prehováral Malenku, aby sa išla s ním pozrieť do jeho podzemného kráľovstva, až napokon súhlasila. Krt ju viedol dlhými chodbami, až došli do jednej, kde ležala mŕtva lastovička. Krt do nej strčil nohou a nahnevane povedal:

Krt: Úbohé stvorenie. Vie len čvirikať, nič viac. Žiadny úžitok z neho nie je!

Malenka: Ako môžete tak hovoriť? Vtáčí spev predsa všetkým dáva toľko radosti.

Krt: Čo ty vieš, moja malá. Je to darmojed a hotovo.

Malenke bolo vtáčika ľúto a každú noc sa za ním išla pozrieť a hladkala ho po perí. Raz uvidela, že vtáčik pootvoril oči. Lastovička bola predsa len nažive.

Dlho bola ešte hrozne slabá, ale Malenka sa o ňu s veľkou láskou starala. Každý večer, keď krt zaspal, bez strachu chodila tmavými chodbami za vtáčikom. Nosila mu omrvinky chleba a šťavu z malín, ktoré získavala z krtkových zásob.
Akonáhle sa lastovičke vrátili všetky sily, odletela von za jarným slniečkom.

Medzitým krt požiadal Malenku o ruku. Aj keď si dievčatko na krta už zvyklo, len pri pomyslení na takého ženícha jej bolo do plaču.

Čo však mohla robiť, keď myš aj krt nepripúšťali žiadny odpor.

A tak sa začala pripravovať svadba. Šesť pavúkov tkalo svadobné šaty pre nevestu, ktoré boli z tej najjemnejšej pavučiny.
Každý deň pri západe slnka utekala Malenka von. Lúčila sa s modrou oblohou, teplým slniečkom a voňavými kvetmi.
Po svadbe mala už navždy bývať hlboko pod zemou, tak ešte v deň svadby išla naposledy na prechádzku. Keď sa chcela rozlúčiť so slniečkom a vystierala vysoko ručičky, priletela lastovička.

Malenka: Buď zdravá, moja kamarátka. Krt si ma chce vziať za manželku. Práve dnes máme mať svadbu. Som taká nešťastná.

Lastovička: Neplač, Malenka. Bola si ku mne taká láskavá. Vďaka tebe mám zdravé krídla a práve dnes letím ďaleko do teplých krajín. Ak chceš, môžeš letieť so mnou.

Malenke od radosti zasvietili oči. Chcela byť čo najďalej od krta a jeho tmavého sveta. Sadla si lastovičke na chrbát a bez toho, aby sa obzrela, vyrazili na ďalekú cestu. Po niekoľkých dňoch doleteli do kraja, kde stále svietilo slnko a kvitli najkrajšie kvety, aké kedy Malenka videla. Bol tam aj jeden veľmi jemný biely kvietok, kde lastovička nechala cestovaním unavenú Malenku. Priateľsky sa rozlúčili a lastovička odletela do svojho hniezda.
Dievčatko bolo očarené a hneď nato si začalo pripravovať svoj nový domček. To bolo ale prekvapenie, keď zistilo, že má suseda.

Vedľa na najkrajšom z kvetov sedel malý mužíček s dvoma bielymi krídlami.
Bol to elf – skutočný princ kvetov. Malenka na ňom mohla oči nechať. Elf si ju tiež zvedavo obzeral a pekne sa na ňu usmial, až dievčaťu zružoveli líčka.

Malenka a elf sa skamarátili. Držali sa za ruky a radostne skákali z kvetu na kvet.
Celé dni sa hojdali, pobehovali po lúkach a popíjali sladký nektár.
Jedného dňa Malenka rozprávala princovi všetko, čo prežila. O škaredom synovi ropuchy, tlstom chrústovi, slepom krtovi a o svojej dobrej kamarátke lastovičke. O jednom tajomstve sa predsa len nezmienila – že svoje srdce stratila len pre neho.

Aké však bolo jej prekvapenie, keď jej jedného nádherného večera elf vyznal lásku a požiadal ju o ruku. V celej kvetinovej ríši nastala veľká radosť a všetci malí škriatkovia prišli na svadobnú hostinu. Bola tam aj lastovička, ktorá im tiež priniesla dar od čarodejnice – dve rozkošné dieťatká. A tak Malenka zostala v kraji slnka a kvetov, kde tisíc rokov žila po boku svojho milovaného elfa.