Šternberk

Bol raz jeden rybár, ten mal mnoho detí a bol veľmi chudobný. Raz zrána sa vybral na lov. Dlho už sedel s udicou v ruke a ešte ani rybičku neuloval. Vtom zbadá z neďalekého trstia vzlietnuť obrovského vtáka a vznášať sa vo vzduchu. Rýchlo otočí loďku k trstiu, mysliac, že tam nájde hniezdo. Keď tak hľadá sem a tam, počuje nad sebou volať:
„Nájdeš, ale nekaz!“ S údivom sa obráti za hlasom a vidí vtáka, ktorý trepoce krídlami a letí ďalej. Hľadá teda ďalej, až nájde hniezdo plné veľkých vajec. Bez meškania vezme jedno po druhom a uloží do loďky. Bolo ich deväť. Rád by bol ešte niekoľko rýb uloval, ale vajcia zaberali skoro celú loďku, takže v nej sotva mohol stáť; obrátil sa teda domov. Jeho deti stáli na brehu; keď zbadali loďku, kričali na mamu, že oco vezie večeru. Ako sa však deti aj s mamou čudovali, keď oco pristál pri brehu a namiesto rýb vyberal z loďky vajcia.
„Ach, preboha, kdeže si tie vajcia uloval, oco?“ pýtala sa rybárka muža. Tu jej rybár rozprával o príhode s obrovským vtákom. Z večere nebolo nič a vajcia sa uložili na pec za kachle.
Na druhý deň sa rybár včas zobudil a vyplával na lov, aby nahradil, čo deň predtým zameškal. Keď príde na miesto, vidí toho istého vtáka vyletieť z trstia a volať:
„Nájdeš, ale nekaz!“ A tak zájde do trstia a nájde v tom istom hniezde opäť deväť vajec. Naloží ich na loďku a ide domov. Rybárku to už mrzelo, že muž namiesto lovenia vyberá vtáčie hniezda; zo zlosti vzala vajcia a každým poriadne buchla o kachle,
hoci jej rybár prikázal, aby s nimi zaobchádzala pomaly. Ale kupodivu, vajciam sa vôbec nič nestalo.
Tretí deň išiel rybár zase na lov, a nevediac ani ako, ocitol sa opäť pri trstí. Tu vyletí ten istý vták a volá:
„Nájdeš, ale nekaz, a budeš šťastný.“ A tak ide k známemu už miestu a nájde zasa deväť vajec. Vezme aj tie a ide domov. Po ceste si myslí, čo sa z nich asi vyliahne. Ale žena ho privítala čudne; keby ich nebol sám zaniesol na pec, bola by ich zo zlosti o zem rozbila. Čo mal robiť, aby ju opäť udobril? Deň nato vyplával ešte raz, a vrátiac sa o niekoľko hodín, priviezol plnú loďku rýb. Tu sa na domácej oblohe vyjasnilo, ako keď slnko vyjde.
Spočiatku sa chodili na vajcia chvíľu pozerať, čoskoro však na ne zabudli, akoby ich v izbe ani nebolo.
Jedného dňa sedel rybár a opravoval siete, rybárka chodila po domácej práci a deti sa vonku hrali. Vtom čosi za kachľami praskne, akoby vystrelil, a skôr než rybár vyskočil, aby sa pozrel, čo sa stalo, skočil z pece rozkošný chlapček. S úžasom hľadí rybár na hosťa, ktorý, ako sa mu aspoň zdalo, rástol pred ním pred očami; tu to praskne druhý raz, tretí raz, štvrtý raz, a tak dvadsaťsedemkrát po sebe; po každom buchnutí skočí z pece chlapec ako dub. Rybár spínal ruky nad hlavou, keď videl okolo seba skackať tú chasu a rásť ako huby po daždi.
„Toto je to prekliate šťastie, čo mi ten vták sľúbil?“ zaúpel úbohý otec. „Mal som vedieť, čo sa v tých vajciach skrýva, veď by som ich bol všetky povyhadzoval do vody.“
„To by si nebol urobil múdro, oco!“ ozval sa jeden z najčipernejších, „my ti predsa šťastie prinesieme. Choď do mesta, daj sa u kráľa ohlásiť a povedz mu, že prídeme k nemu, nech nám len pošle šaty a jedla dosť a potom nejakú prácu pripraví.“
„A keď to pekne vybavím, dá ma kráľ vyhodiť z dverí?“
„O to sa nestaraj; choď len a vybav, čo som povedal.“
Rybár sa obliekol a šiel. Vonku stála rybárka s deťmi celá preľaknutá; buchot a praskot v izbe jej nedovolil vojsť dnu. Keď jej muž rozprával o božom požehnaní, začala síce trochu hundrať, ale šla sa predsa na tých nezvaných synov pozrieť. Rybár sa uberal k mestu.
Keď prišiel na zámok, dal sa u kráľa ohlásiť a bol hneď predvolaný.
„Čo žiadaš?“ pýtal sa kráľ.
„Milostivý kráľ! Mám dvadsaťsedem synov, tí ma k vám posielajú, aby ste im dali šaty a stravu a prácu im pripravili, že prídu k vám do roboty.“
„A prečo sa ty o nich nestaráš?“
„Ja mám svojich vlastných päť, a nemám im čo dať jesť, tých dvadsaťsedem som dostal až dnes.“ Tu začal kráľovi celú príhodu rozprávať, ktorý sa tomu nesmierne čudoval, a hneď prikázal, aby sa dvadsaťsedem šiat a hojnosť jedla naložilo na voz a zaviezlo do rybárovej chalupy. Rybárovi však prikázal, aby k nemu synov hneď poslal, čo on ochotne prisľúbil.
Keď sa chlapci obliekli a videli na stole jedlá z kráľovského stola, zavolali rybárovu rodinu, aby s nimi jedla. Pri stole sa rybár pýtal:
„Ktorý z vás je najmladší?“
„Ja,“ ozval sa ten najkrajší a najväčší zo všetkých.
„Ty si ma teda poslal ku kráľovi?“
„Áno, to som urobil.“
„Za to budete všetci poslúchať najmladšieho,“ dodal rybár, „a vždy sa riadiť podľa jeho slov; lebo vidím, že on z vás všetkých má najbystrejší rozum.“
Ten príkaz sa bratom veľmi nepáčil, ale predsa z synovskej poslušnosti otcovi sľúbili, že budú vždy poslúchať najmladšieho. Nato sa rozlúčili a odišli do kráľovského zámku.
Na druhý deň im kráľ vykázal veľkú lúku, aby ju pokosili, seno usušili a do kôp poukladali. Chlapci vzali kosy a išli. Keď dvadsaťsedem takých obratných kosákov kosí, ide to rýchlo od ruky, a preto bola lúka do večera pokosená. Aby im však nejaký škodca na seno neprišiel, zostali na lúke cez noc a najmladší prikázal, aby jeden z nich strážil. Ten však namiesto stráženia spal, a do rána bolo seno po celej lúke rozhádzané a udupané, že mali celý deň čo robiť, kým ho opäť do kôp poukladali. Večer prikázal najmladší, aby strážili štyria, ale aby sa spánku nedali premôcť, a aby si dobre všímali, kto im seno rozhadzuje. Lenže keď sa blížilo k polnoci, prišla na nich driemota, a v okamihu chrápali ako druhí. Do rána bolo seno opäť po celej lúke rozcuchrané a udupané. Tu sa všetci hnevali na škodcu, ktorý im robí takú zbytočnú prácu, najmladší sa však ešte viac hneval na strážcov, a preto keď prišiel večer, poslal ich všetkých spať, hovoriac, že bude strážiť sám, a aj šťastne až do polnoci spánku odolal. Vtedy sa prihnalo celé stádo vraných koní a začalo po sene dupať a na kopytách ho po lúke roznášať. Kým však k bratom dobehol, aby ich zobudil, pritočil sa k nemu chudý malý belúšik a ľudským hlasom k nemu prehovoril:
„Vítam ťa, Šternberku, dlho som už na teba čakal.“
„Aké meno mi to dávaš? Ako ma poznáš a kto si?“
„Ja tvoje meno dobre poznám, a kto som, to ti povedať nesmiem. Ak však chceš poslúchnuť moju radu, budem tvojím ochrancom.“
„Ak mi budeš dobre radiť, prečo by som nepočúval.“
„Hľa, tam behá dvadsaťšesť bujných vraných koní; ja dvadsiaty siedmy medzi nimi som belúš, malý a vychudnutý. Zobuď svojich bratov a povedz, nech si každý vezme jedného koňa, ty si však nechaj mňa, a neboj sa, že budeš oklamaný.“ Keď to belúšik dopovedal, vbehol medzi stádo.
Šternberk ..... tak ho budeme teraz volať ..... šiel k bratom, zobudil ich a prikázal, aby si každý vybral jedného koňa. Vychudnutého belúša nechcel nikto, a tak zostal Šternberkovi. Ráno zrovnali seno, a pretože bolo usušené, vrátili sa ku kráľovi, kone však pred mestom ukryli. Kráľ im dal hojne peňazí a zatiaľ ich poslal domov, čomu oni veľmi radi neboli.
Za mestom sadli znova na kone a išli k rybárovi. Ten sa ich spočiatku zľakol, keď mu však každý hrsť zlatých peňazí do lona nasypal, bol spokojný. V noci, keď videli bratia, že Šternberk tvrdo spí, vykradli sa všetci von a tam sa dohovorili, že mu ujdú, lebo sa im nepáčilo dlhšie poslúchať rozkazy najmladšieho brata. Ako povedali, tak aj urobili; sadli na kone, a kým slnko vyšlo, boli ďaleko od chalupy. Keď sa Šternberk prebudil, myslel, že bratia sú už hore a kone si chystajú, a vybehol von, ale belúšik tam stál sám a sám, a bratov tu nebolo.
„Kde sú moji bratia?“ pýtal sa belúša.
„Ušli ti, milý pane, a budú už pekne ďaleko.“
„Ó, ti falošníci!“ zvolal Šternberk nahnevane.
„Nerob si z toho ťažkú hlavu, najedz sa a potom si sadni na mňa, však my ich dohonime.“
Po raňajkách sa Šternberk navždy rozlúčil s dobrým rybárom, a sadnúc na koňa, pustil sa s ním do sveta.
V jednom veľkom lese sedeli bratia na tráve a obedovali, hovoriac s plným smiechom, čo asi brat povedal, keď vstal a videl tam stáť samotnú herku. Vtom zarehocú pasúce sa kone a bežia všetky na jedno miesto. A koho videli bratia z tej strany prichádzať? Vychudnutého belúšika a na ňom brata Šternberka. Plní strachu vyšli proti nemu a prosili ho o odpustenie, čo keď dosiahli, išli svorne ďalej. Už prešli slušný kus cesty, keď uvideli pri strome priviazaného a hladom zmoreného chrta.
„Choď niekto z vás a odviaž toho psa,“ povedal Šternberk bratom.
„Ale kto by psa odväzoval, nechaj ho byť, kto vie, prečo je priviazaný?“
Skočil teda Šternberk sám z koňa a chrta z pút oslobodil.
„Keď ti bude najhoršie, spomeň si na mňa,“ povedal chrt a v húštine zmizol. V duchu sa Šternberk čudoval neobyčajnému zvieraťu, bratom však o tom ani muk.
Zasa prešli slušný kus cesty, keď uvideli za nohu priviazaného orla so zvesenou hlavou a so sklopenými krídlami.
„Choď niekto z vás a odviaž toho orla, aby hladom nepošiel.“
„A čo nám je po tom dravcovi, ak si taký dobrý blázon, odviaž ho sám.“
A Šternberk skočil dolu a orla odviazal.
„Keď ti bude najhoršie, spomeň si na mňa,“ povedal orol a zmizol v húštine. Začudoval sa Šternberk nezvyčajnému vtákovi, bratom však nič nepovedal. Keď sa z lesa dostali, prišli k rybníku; tu videli obrovského kapra, ako sa mláti v blate sem a tam. I skočil Šternberk z koňa, vzal kapra a pustil ho do vody.
„Keď ti bude najhoršie, spomeň si na mňa,“ zašepkal kapor a hbito odplával.
To sú čudné zvieratká, pomyslel si Šternberk. Zasa išli ďalej, až prišli k veľkému mestu, kde počuli, že kráľ potiahne proti nepriateľovi.
„Tomu bude dvadsaťsedem takých statných vojakov vítanou pomocou,“ povedal Šternberk bratom, „a preto by som myslel, aby sme sa u neho dali ohlásiť.“ Bratom sa rada páčila, a poslúchnuc, išli za bratom na zámok a u kráľa sa dali ohlásiť. Len čo kráľ ten rad mladých, ako jedle vyrastených chlapcov prehliadol, s radosťou ich prijal do služby. Šternberk sa mu však zapáčil najviac, a preto ho hneď vymenoval za dôstojníka. Bratov to veľmi mrzelo, ale čo mali Šternberkovi povedať, keď videli, že on sa k tej dôstojnosti nijako nenúkal; dohovorili sa teda, že sa kráľovi pomstia.
Na druhý deň ťahali do poľa; keď prišlo k bitke, vyhrávala najviac strana, kde Šternberk na svojom belúšikovi bojoval; kde bratia stáli, tam sa prehrávalo. Kráľ, spozorovavší ich nedbanlivosť, prihnal sa k Šternberkovi a viedol sťažnosť. Ten svojich bratov dobre poznal, aby si príčinu vysvetlil, a preto kráľovi odpovedal:
„Milostivý pane, keby oni boli dôstojníkmi ako ja, iste by s lepšou chuťou bojovali.“
„Myslíš naozaj, ako vravíš?“
„Len to urobte, a presvedčíte sa, že som povedal pravdu.“
Kráľ odišiel k bratom Šternberkovým a povedal im, že ich urobí všetkých dôstojníkmi, ak budú udatne bojovať. Tie slová im dodali chuti, a oni vyhrávali tak, že sa ich pričinením vojna šťastne skončila. Kráľ poďakoval Šternberkovi, a chcejúc ho zadržať pri dvore, urobil ho najvyšším dvoranom a aj bratov na Šternberkovu prosbu povýšil na dôstojnosti. Ale to predsa veľa nepomohlo, oni mu jeho šťastie závideli a len na príležitosť čakali, ako by sa ho mohli zbaviť. Tá sa im čoskoro naskytla. Kráľ mal prekrásnu obrazáreň, ktorú bratia dosiaľ nevideli; poprosil teda Šternberk kráľa, aby im ju ukázal, čo ten ochotne urobil. Medzi obrazmi bol aj jeden, predstavujúci pannu krásnu ako anjel. I pýtal sa Šternberk kráľa, čí je to obraz.
„To je dcéra jedného mocného kráľa; ja som si ju chcel vziať za manželku, avšak pred svadbou sa stratila a nikto nevie, kam sa podela, hoci som sľuboval hory-doly tomu, kto by ju našiel, ale každý sa vrátil naprázdno.“
„Keby sa o to Šternberk pokúsil, iste by ju našiel,“ povedal jeden z bratov a druhí mu prisvedčili.
„Pol života by som dal za to, keby som sa o neveste dozvedel, ale preto by som Šternberka predsa nerád stratil.“
„Milostivý kráľ, nech je tvoja nevesta hoci na kraji sveta, tu máš moju ruku, že ti ju privediem späť, a hoci by ma to život stálo.“ Tak povedal Šternberk kráľovi, nechcejúc sa nechať pred bratmi zahanbiť, hoci vedel, ako pri tom návrhu cítilo ich srdce. Kráľ sa bránil, ale nádej, že krásnu pannu opäť uvidí, premohla náklonnosť i priateľstvo, a on súhlasil s Šternberkovým odchodom.
Skôr však, ako sa Šternberk na cestu pripravil, šiel sa poradiť so svojím najlepším priateľom a radcom, s vychudnutým belúšikom, ktorý, hoci stál v krásnej stajni a jedlá zo stola svojho pána dostával, predsa nebol o nič tlstší ako predtým.
„Milý pane,“ povedal belúš, keď sa mu Šternberk dôverne zveril, „veľa si si naložil na plecia, ale neboj sa ničoho, mojou pomocou všetko vykonáš, a tí bezbožní bratia trestu neujdú. Skôr však daj urobiť zlatú papučku, a tú vezmi so sebou. Na ceste ti poviem, kde princezná býva.“
Keď si Šternberk zlatú papučku zaobstaral, dostal od kráľa peniaze a vydal sa s belúšom na cestu. Vediac, že ten najlepšie uhádne, kam sa obrátiť, nechal ho ísť podľa ľubovôle. Koľko dní jazdili krížom-krážom, cez hory a doly, až prišli k jednému veľkému nepriehľadnému jazeru. Tam sa belúš zastavil.
„Teraz zosadni,“ povedal Šternberkovi, „a čakaj, princezná sa bude po jazere voziť, a keď tu človeka uvidí, priplaví sa až sem. Ak sa ťa bude pýtať, čo tu hľadáš, povedz, že si kupec z cudzích krajín a že vezieš všelijaké drahé klenoty, medzi iným že máš aj zlatú papučku. Ona ju bude chcieť vidieť, ty jej ju ukáž, a keď si ju bude obľubovať, schmatni ju do náručia, sadni na mňa a ja vás odnesiem.“
Šternberk sa posadil na breh a belúš sa popásal opodiaľ. O chvíľku videl loďku plávať po jazere. Za niekoľko minút pristála pri samom brehu a na breh vyskočila krásna panna, v ktorej Šternberk v prvom okamihu spoznal tú krásnu anjelskú tvár, akú bol videl v kráľovskej obrazárni. Hneď vstal a pristúpil k nej.
„Čo tu v tej pustatine hľadáš, človeče?“ pýtala sa ho milým hlasom.
„Som kupec z cudzích krajín a cestujem už dlhý čas po svete. Dnes som sa so svojím belúšikom zblúdil z cesty, a keď som prišiel až sem, chcel som si trochu odpočinúť.“
„A čo to máš v tom uzlíku?“
„Drahé klenoty, krásna panna, medzi iným však nadovšetko krásne vypracovanú zlatú papučku.“
„Nemohol by si mi ju ukázať?“
„Ochotne; mám však len jednu.“
„Ja potrebujem len jednu, pretože som jednu stratila, len či ju obujem.“
„Môžeš si ju vyskúšať, krásna pani,“ povedal Šternberk, a vybrav škatuľku s papučkou, podal ju princeznej. Kým si ju obúvala, pritackal sa belúš bližšie, a Šternberk, chytiac náhle princeznú okolo drieku, posadil ju naň; bez pobodnutia s nimi belúš ušiel, akoby prášil. Princezná sa nehnevala, že ju pekný kupec unáša; ale čarodejnica, u ktorej bola zavretá a ktorá to videla, tá zúrila a všetky hrôzy za nimi posielala. Preľaknutá princezná objala pevne Šternberka a tvár si skryla na jeho hrudi, keď tu zrazu začali pred nimi krížom šľahať modré blesky, hromom roztrieštené stromy padali a ukrutné netvory zo všetkých strán vystrkovali hlavy a prenasledovali ich. Ale Šternberk sa nebál; tesne pritisol k srdcu svoju drahú korisť a dôveroval svojmu priateľovi. A belúš ho neoklamal! Cez všetky hrôzy ich šťastne preniesol a až ďaleko za čarodejným lesom si odpočinul.
Na ceste domov rozprával Šternberk princeznej Velenke, kým bol pre ňu poslaný a kam ju vezie. Velenka nepovedala nič; v srdci ju to však hnietlo, lebo bývalého ženícha v prílišnej láske nemala, o to viac si však zamilovala Šternberka. Keď prišli do kráľovského mesta, kráľ ich prijal s veľkou slávou a radosťou. Od tej chvíle bol Šternberk jeho najlepší priateľ a spoluvládca. To bolo bratom veľmi proti mysli; tí vo dne v noci vymýšľali, ako by sa mu pomstili, avšak to nijako nešlo. Raz vojde kráľ so Šternberkom do Velenkiných izieb, v ktorých ako nastávajúca kráľovná bývala. Smutne sedela tá pri okne a spievala. Kráľ, sadnúc si k nej, spýtal sa po chvíľke, kedy sa bude ich svadba sláviť. Šternberka bodlo na ľavom boku, s úzkosťou čakal na odpoveď.
„Ja nemôžem skôr svadbu sláviť, kým tu nebudem mať truhlu so svadobným rúchom, a tá je tristo míľ ďalej, než som bola ja, u jednej čarodejnice ukrytá!“
Bolestne pozeral kráľ na Šternberka, akoby ho prosil o pomoc, a ten pohľadu rozumel.
„Ja pôjdem po truhlu, pani moja!“ povedal, pristúpiac k Velenke.
„Nie, nie, kráľ, neposielaj Šternberka, on zahynie!“ prosila princezná.
Ale čo záležalo kráľovi na tom, že priateľovi hrozí nebezpečenstvo života, veď mu to všetko chcel odplatiť zlatom a slávou!
Veselý, že môže Velenke niečím poslúžiť, bežal Šternberk k belúšovi a pýtal sa ho na radu.
„Ak budeš múdry a opatrný,“ povedal belúš, „všetko šťastne vykonáš. Len sa skoro chystaj na cestu a pôjdeme.“ Šternberk si nabral peňazí, a rozlúčiac sa s kráľom a s krásnou Velenkou, opustil mesto ešte toho dňa. Dlho išli, kým tristo míľ prešli; napokon zostal belúš stáť neďaleko jedného čierneho zámku a povedal Šternberkovi:
„Tu je ten zámok, kde zostáva tá čarodejnica, ktorá chová princezninu truhlu. Choď tam a požiadaj ju, nech ti ju vydá. Ona to nebude chcieť urobiť, kým sa na troch koňoch nepovozíš. Tie tri kone budú jej dcéry. Nič sa neboj a buď opatrný. Keď toho tretieho k nej privedieš, uvidíš, že má v ruke prútik, ktorým ťa bude chcieť švihnúť, to však nedopusť. Hbito sa uhni, prútik jej odober a rýchlo ju švihni, potom uchop truhlu a pospeš ku mne.“
Potešený slovami skúseného radcu šiel Šternberk do zámku. Keď zaklopal na bránu, otvorila stará baba bránu a pýtala sa, čo tam chce.
„Princezná Velenka, nevesta môjho kráľa, má tu truhlu so svadobným rúchom a posiela ma po ňu,“ odpovedal Šternberk.
„To je pravda, že tu má truhlu, ja ti ju však vydám až vtedy, keď sa povozíš na troch koňoch.“
„Len prines najprv truhlu a potom priveď tie kone.“ Za chvíľu priniesla čarodejnica na dvor ozdobnú truhlicu a potom sa pustila do stajne. Prvý kôň bol ryšavec. Keď naňho Šternberk sadol, začal až hrôza vyhadzovať a kopať. Šternberk ho však dobre zobral a nedal sa zhodiť, ani keď s ním zo zámku vyletel a po poli ako zbesilý sa zúril. Zrazu však pod ním ryšavec zmizne a v podobe zajaca cez hony uteká.
„Kiežby som tu mal chrta!“ vzdychne preľaknutý jazdec, a sotva to slovo vypustí z úst, ženie sa za bežcom chrt rýchly ako vietor, schmatne ho za chrbát, a utekajúc s ním späť, položí ho Šternberkovi k nohám, hovoriac:
„To máš za to, že si ma v lese odviazal.“ Nato zmizne. Šternberk schmatol potmešilého ryšavca za uši a doniesol ho škaredej babe späť. Tá celá rozzúrená šla do stajne a vyviedla hnedého. Ak robil prvý zle, robil druhý ešte horšie. Šternberk bol však už múdrejší; keď sa kôň s ním po poli preháňal a zrazu pod ním zmizol a v podobe havrana sa vzniesol do povetria, rýchlo pomyslel na orla. V tom okamihu sa ženie kŕdeľ orlov ako mrak za havranom; najväčší z nich ho schmatne do pazúrov a donesie ho k Šternberkovi, hovoriac:
„To máš za to, že si ma v lese odviazal.“ Nato zmizol. Baba mohla od zlosti puknúť, keď jej Šternberk hodil havrana pod nohy; i beží a privedie vraného. To bol ten najhorší; ako zlý drak vyletel so Šternberkom zo zámku, soptil a zúril, hrabal a kopal, až hrudy na tri siahy lietali, a napokon pri neďalekom rybníku skočil do vody. Šternberk si spomenul na rybu, a o chvíľu vyplával kapor a vyhodil vraníka premeneného na rybu, hovoriac:
„To máš za to, že si ma nenechal zahynúť.“ Šternberk vzal rybu a vrátil sa k babe.
S iskriacimi očami mu vybehla v ústrety a povedala:
„Pusť rybu a vezmi si truhlu!“
Šternberk však zbadal prútik, ktorý čarodejnica zastrkovala. Ako sa zohýna, aby truhlicu zdvihol, chce baba pristúpiť a prútikom ho švihnúť. On sa však rýchlo uhne, a prútik jej vytrhnúc, poriadne ju švihne. Baba skamenela; Šternberk však prútik schoval a schmatnúc truhlu bežal k belúšovi, ktorý už pri bráne čakal a pána radostne privítal. Obaja sa šťastne bez akejkoľvek nehody dostali domov.
„Milý Šternberk,“ povedala Velenka, keď jej truhlicu dával, „načo mi je truhlica, keď k nej nemám kľúč?“
„A kde je ten kľúč?“ pýtal sa kráľ, novou prekážkou celkom rozladený.
„Ten kľúč je ešte tristo míľ ďalej v jednom zámku.“
Kráľ sa bál to Šternberkovi povedať, ten sa však sám ponúkol, že pre kľúčik pôjde, z čoho sa kráľ a ešte viac bratia nemálo tešili. Zasa šiel Šternberk k belúšovi na poradu.
„Milý pane, len sa pripravuj, ja ťa tam donesiem, prútik však doma nezabudni.“
Na druhý deň, keď si Šternberk trochu odpočinul, sadol na milého belúša a išiel po kľúč. Zasa prišli, keď tristo míľ prešli, k jednému hradu.
„Pri bráne uvidíš štyroch spiacich levov, postav sa pekne šikovne, aby si ich všetkých štyroch jedným razom prútikom cez oči švihol, oni skamenejú, a ty môžeš smelo vojsť dnu. Uprostred dvora uvidíš len jediného leva, ale ten je silnejší než tí prví štyria dokopy, ten má kľúč od tej truhlice v papuli. On bude tiež spať, pritoč sa pomaly a prútikom cez oči ho švihni; keď skamenie, vezmi kľúč z papule a príď ku mne. Daj však pozor, aby sa žiadny nezobudil, inak je po tebe.“
Šternberk vzal prútik a šiel. Keď prišiel k bráne, uvidel tam štyroch ukrutných spiacich levov, ktorí jednou ranou skamenili. Potom šiel Šternberk na dvor. Uprostred ležal veľký lev, ktorému z papule trčal zlatý kľúčik. On ho potichu obišiel a náhle ho cez oči švihol. Lev skamenel a kľúč mu z papule vypadol. Šternberk ho zdvihol a pospešil k belúšovi. Mal však aj načase, lebo sa strhla ukrutná búrka a blesky mu okolo očí šľahali ako ohnivé šípy. Belúš uháňal a čoskoro boli za čarodejnou hranicou, kde sa už ničoho báť nemuseli. O niekoľko dní prišli domov. Keď Šternberk odovzdával Velenke kľúč, vzala ho a prikázala mu, aby s kráľom kráčal za ňou. Keď vošla do izby, kde truhlica stála, otvorila ju zlatým kľúčikom, ale namiesto šatov vytiahla z nej široký meč. „Teraz pokľaknite,“ povedala užasnutým mužom, „ja vám obom hlavy zotnem; ktorý je krvi šľachetnej, ten zasa ožije a toho si vezmem.“
Šternberk nemal čo stratiť, a preto aj bez rozmýšľania pred Velenkou pokľakol; kráľ však s veľkou nechuťou klesal na kolená, a len smelá dôvera v jeho šľachetnú krv ho bola schopná k tomu primäť. Avšak, čo sa stalo! Šternberk ožil a kráľ zostal mŕtvy.
Za chvíľu viedla Velenka Šternberka z izby von, a tam ho ľudu ako svojho manžela a nastávajúceho kráľa vyhlásila. V celej krajine bolo len dvadsaťšesť sŕdc, ktoré sa neradovali, a to boli bratia Šternberkovi. Nesmierna zášť proti šťastnému bratovi sa v nich uhniezdila, i prisahali medzi sebou, že pokoj nedajú, kým brata nezničia. Aby ho zabili, na to nemali dosť srdca. Čoskoro sa však našlo, čo si žiadali; počuli totiž, že niekoľko hodín cesty býva čarodejná baba. K tej došli a o pomoc ju žiadali, ponúkajúc jej mnoho peňazí. Tá sa nedala dlho prosiť a svoju pomoc im prisľúbila.
Nie dlho nato vylákali bratia Šternberka na lov. Škoda, že vtedy belúšika nechal doma, lebo ho nerád zbytočne unavoval, ba pre samé ponáhľanie sa s ním ani nerozlúčil, čo vždy inokedy robieval. Veľmi sa pomýlil!
Večer prišli lovci, ako sa zdalo, ťažko zarmútení späť. Šternberk medzi nimi nebol. Stratil sa vraj, tak bezbožní bratia kráľovnej rozprávali, a hoci ho skoro celý deň hľadali, predsa vraj po ňom stopy nájsť nemohli. Tu bolo nárekov a plaču od všetkých dvoranov. Najväčšie hore mala však Velenka. Tá rozoslala poslov na všetky strany, aby sa po miláčikovi vypytovali a hľadali ho, ale všetci sa vrátili naprázdno. Bratia mysleli, že keď Šternberka odstránia, budú môcť robiť, čo sa im zapáči, ale v tom sa mýlili. Velenka, nenávidiac ich, žiadnu moc im nenechala.
Jedného dňa vyjde na dvor celá zarmútená, a tu vidí belúšika a jedného z bratov, ktorý prikazuje, aby tú herku zo zámku vyhnali, že plodí v stajni len hanbu. Hoci Velenka nevedela, koľko dobrého belúš Šternberkovi preukázal, mala ho už preto rada, že miláčika z toľkých nebezpečenstiev šťastne odniesol. Nahnevaná pokarhala brata za ten nevľúdny rozkaz a sluhovi prikázala, aby belúša späť do stajne odviedol. Potom sa vrátila do zámku, nabrala sladkých maškŕt, šla do stajne a položila ich belúšovi do čistého válova. Ale koník nežral; smutne sa obzrel na Velenku a povedal:
„Ďakujem ti, pani moja, že si ma nedala zo zámku vyhnať. Dlho som na teba čakal, ale ty si neprišla a v zármutku si na mňa zabudla. Mám ti veľa čo povedať.“
Velenka sa trochu začudovala, keď k nej belúš prehovoril, v okamihu sa však spamätala a povedala:
„Samozrejme, milý belúšik, že som už dlho u teba nebola, ale veď vieš, že od tej nešťastnej chvíle, čo sa Šternberk stratil, od zármutku ani neviem, čo robím.“
„Verím ti, milá pani, verím, aj mne sa cnie, a preto som po tebe túžil, aby sme mohli ísť po neho.“
„Čo hovoríš? ..... Ísť po neho! ..... Ty vieš, kde je? Ó poď rýchlo a dones ma k nemu!“
„Upokoj sa a počkaj do noci. Cez deň by nás jeho bratia videli, a prenasledujúc nás, mohli by všetko pokaziť. Keď sa zotmie, prikáž slúžkam, aby nikomu nepovedali, že nie si doma, potom príď sem a pôjdeme.“ Potešená vyšla Velenka zo stajne, aby sa pripravila na večernú jazdu. Len čo noc rozprestrela čierne rúcho, prikázala verným slúžkam, aby ju pred každým zapreli, a pospešila k belúšikovi. Potichu ho vyviedla zo zámku, sadla naň, a už jedným letom uháňali tmavou nocou. Keď svitalo, boli pri jednom lese, kde sa belúš zastavil a Velenke povedal:
„Čo ťa v tom lese najskôr poteší, to si vezmi. Do noci ťa donesiem k jednej studničke, tam zosadneš, pôjdeš k nej a to, čo si z lesa vezmeš, trikrát vodou pokropíš. Nech vidíš čokoľvek, na nič sa neobzeraj a predtým i potom ani jediné slovo z úst nevypusť. Potom príď ku mne a ujdeme.“
Keď Velenka vošla do lesa a odpočívala pod stromom, začula nad sebou smutný, ale veľmi lahodný spev. Hlboko do srdca sa vkrádali túžobné zvuky, a bolo jej, akoby počula sladký hlas Šternberkov. Potešená sa obzerá po speváčikovi a zbadá nad sebou slávika, ktorý bol taký krotký, že sa dal ľahko chytiť, a prítulne zobkajúc Velenkinu ruku, takmer za to ďakoval. Pamätajúc na slová belúšove, vzala ho Velenka so sebou. Išli až do neskorej noci, kým k studničke prišli. Zrazu zostal belúš stáť, Velenka zosadla, šla asi sto krokov a prišla k malej studničke. Bolo jasno ako vo dne; ako však siahne do vody a slávika prvý raz pokropí, začne blýskať a hrmieť a víchor divo burácať; ona si však z toho nič nerobí a smelo druhý raz siahne do vody; tu sa na ňu zo studničky škerí ukrutná dračia papuľa a oheň pľuje. Bez bázne však Velenka vodu tretí raz naberie a slávika ňou pokropí. Náhle sa vyjasní, slávik zmizne a pred ňou stojí Šternberk. Div že by nebola od radosti vykríkla, ale spomenúc si na slová belúšove, priloží prst na ústa, vezme Šternberka za ruku a mlčky bez obzretia sa s ním pospiecha k nežnému koníkovi. Vpravo vľavo ich prenasledovali ohavné netvory, ale blažení manželia sa o to nestarajúc sadli na belúša, ktorý sa s nimi na druhý deň šťastne vrátil do kráľovstva.
Bezbožní bratia sa zatiaľ o všetkom dozvedeli; že však ľahko mohli posúdiť, ako sa im povedie, mali za to, že bude najlepšie, keď sa s Vaňkom poradia. Ešte skôr, než sa kráľ Šternberk vrátil do svojho zámku, boli všetci za horami. I pýtal sa belúša, či by ich dohonil, a keď ten prisvedčil, vzal svoj čarodejný prútik, sadol opäť na koňa a pustil sa za utečencami. Zastihol ich na jednej lúke, kde zmorení sedeli okolo veľkého ohňa. Keď ich trikrát obehol, vzal prútik a každého ním švihol, a v okamihu tu sedelo dvadsaťšesť kamenných sôch. Čarodejný prútik hodil potom do praskajúceho ohňa, a vtedy z neho vyrástla vysoká skala a prikryla nevďačných bratov.
Keď sa vracal späť a približoval sa ku kráľovskej rezidencii, povedal mu belúš:
„Teraz zosadni, milý Šternberk, a urob, o čo ťa budem žiadať.“
„Ty si môj dobrodinec, a preto rád splním tvoju žiadosť.“
„Od tejto chvíle ma už nebudeš potrebovať, vezmi teda svoj meč a za všetky dobrodenia, čo som ti preukázal, odtni mi hlavu.“
„Ako môžeš odo mňa žiadať niečo také kruté?“
„Ak mi to neurobíš, musím sa opäť sto rokov trápiť, kým nájdem nového vysloboditeľa.“
I vzal teda Šternberk svoj meč a s plačom belúšikovi hlavu zotal. Z mŕtveho tela vyletela biela holubička, trikrát nad hlavou Šternberkovou zatrepotala krídlami a vzniesla sa do modrej oblohy.
Smutný kráčal domov. Radostný jasot ľudu a láskavé objatie drahej milenky však čoskoro vyjasnili jeho smutnú tvár. On panoval dlhé roky múdro a spravodlivo, od všetkých milovaný. A keď ako starý dedko vnúčatká na kolenách húpal, tu im najradšej rozprával o úprimnom belúšikovi.