Kubula a Kuba Kubikula - 2. kapitola

Kuba Kubikula si sadol pekne k ohňu, oprel sa chrbtom o kovadlinu, vzal si Kubulovu hlavu na kolená a spustil, pričom ho nemotorne drbkal za ušami: „Môj drahý Kubula, raz sa v lese narodil medvedík a ten medvedík sa volal Míša. Bol to náramný špindíra a nehaňba. Chodieval neskoro spať a to bolo, pane, rečí, kým niečo poriadne zjedol. Najradšej vyberal včielkam med a od toho medu bol celý zapatlaný. Mal zlepené chlpky do chumáčov a do štetiniek; na moju dušu, šiel z neho strach. Ocko ho chcel učesať, ale chlapec vyliezol na borovicu, a ani dolu a ani dolu. Čo robiť, zavolali naňho medvedieho Barbuchu. Vieš, kto je to Barbucha? To je MEDVEDIE STRAŠIDLO. Ty môj zlatý miláčik, Barbucha má hlavu ako sršeň, namiesto pazúrikov má žihadlá a kožuch z dymu. Kam Barbucha príde, tam je všade náramný smrad, ako keď horí tráva; veď to je jasné, medvede sa pri tom dyme boja a kýchajú, až Pán Boh chráň.

O Barbuchovi je najlepšie mlčať, ale keď s chlapcom nebolo zhovárania; čo mal ocko s mamou robiť? Chytili sa za labky a kričali do lesa: ‚Barbucha! Barbucha, vyžeň nášmu darebákovi huncútstva z hlavy! Poď naňho! My si už bez teba nevieme rady.‘ Potom ešte hovoria: ‚Hromy a stromy! Hromy a stromy!‘ A keď to povedia po tretí raz, stojí Barbucha pred nimi. Po celom lese je, milý Kubula, ten povedomý smrad. Míša sa trasie a starému je z toho nevoľno. ‚Kde je ten lump?‘ hovorí strašidlo a Míša ti zíde dolu zo stromu, až si pootiera bruško. Sľubuje hory-doly, ale nič nepomôže, musí hneď do potoka sa umyť. Tak dobre, idú k potoku, ale Míša, aký už bol rošťák, si zapchal nos, aby o tom smradľavcovi čo najmenej vedel, a myslel si, ako by mu vypálil rybník. Bolo mu hlúpe poslúchať a do vody sa mu nechcelo ani trošičku. Ale ako to vyprať? ‚Vyprať!‘ hovorí Míša, ‚to je to pravé! Ja to vyperiem ako práčky z dediny!‘ Ako mu to napadlo, vliezol za kroví a vyzliekol sa z kože. Hodil svoj kožúšok do vody.

Koža pláva a prevracia sa a Míša sa ti chichoce za húštinou. Lenže to nedopadlo veľmi vesele. Kdeže prekabátiť strašidlo a rodičov! Barbucha počuje smiech, mama počuje smiech a ocko tiež niečo počuje. Idú teda k potoku, a veď to je jasné, hneď spoznajú, že sa to nekúpe Míša, ale len jeho koža. A teraz, pane, teraz to prišlo. Barbucha sa rozzúril a hneď všetky žihadlá von a že chlapca, ako je tak nahý, poštípe. Už mal našľapané, ale vtom som tam prišiel ja, Kuba Kubikula. Bolo mi ho ľúto, a tak som sa dal do krika: ‚Hromy a stromy, Barbucha, ty starý čudák, poď rýchlo, rýchlo na dve čertovské medvieďatá! Vyberajú pri dieravom brestе vtáčie vajíčka!‘ S Barbuchom to myklo a teraz nevedel, kam sa podieť. Vyberať vtáčatá, to má Barbucha náramne nerád. Chviľočku stál, nečakane však schmatne Míšovu kožu a už je s ňou v prachu. To bolo zľaknutie! Ešte počujem, ako to zasyčalo, keď strašidlo vliezlo do potoka. Ale ďalej už neviem nič. Z Barbuchu mi prišlo zle a medvede veľmi plakali. Tak trošku si ešte pamätám, že Míša chcel hľadať svoju kožu. Zaprisahal sa, že nepoľaví, kým ju nenájde.

To je všetko, Kubula. Nehovorím, že budem Barbuchu volať, ale keby ťa raz zastihol, ten by ti dal!“ Kubula sa začal triasť a hovorí: „Jemináčik, jemináčik, Kuba Kubikula, ide na mňa akási úzkosť. Ty si tu vymýšľaš všelijaké veci, ale keď je človek malé medvieďa, tak dostane strach. V lese by som sa nebál, ale tu to smrdí naozaj tým Barbuchom. Nevieš, či dostal Míša svoje chlpky zase späť? Povedz mi, že ich dostal!“ Na to už Kuba Kubikula mlčal a robil, ako keď spí.