Ako varili komársku paštétu

Bol raz jeden kráľ a kráľovná a tí mali syna a dcéru a tie dve deti sa veľmi ľúbili. Princ chodieval často na poľovačku a občas zostával dlho vonku v lese, ale raz sa stalo, že sa už domov nevrátil. Sestrička kvôli tomu celé dni plakala, až z toho takmer oslepla, až sa napokon jedného dňa rozhodla, že je to na nevydržanie, a odišla do lesa, aby tam bračeka hľadala. Išla a išla, kým nepadla od únavy, a keď sa zdvihla, stál pri nej zrazu lev, ktorý sa k nej mal priateľsky a vyzeral dobrácky. Tak si naňho sadla na chrbát a on ju niesol preč a pritom ju hladkal chvostom, aby ju upokojil. Keď prešli opäť pekný kus cesty, dorazili k akejsi jaskyni a lev sa vybral rovno do nej a sestrička sa nebála a nechala sa niesť ďalej. Tak prechádzali tmavou jaskyňou, ktorá bola stále tmavšia a tmavšia, až nakoniec celkom čierna ako noc, a to trvalo ešte chvíľku a opäť vyšli na denné svetlo a ocitli sa v prekrásnej záhrade, uprostred ktorej stál nádherný palác. Keď prišli k jeho bráne, lev sa zastavil a princezná zosadla z jeho chrbta. Vtedy sa lev dal do reči: „V tom krásnom dome budeš bývať a slúžiť mi. Keď splníš všetko, čo si budem priať, tak jedného dňa zase uvidíš svojho brata.“ Tak princezná slúžila a vo všetkom leva poslúchla.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Jedného dňa sa prechádzala v záhrade; bolo tam tak krásne, ale predsa len bola smutná, lebo sa cítila celkom sama, celým svetom opustená. Ako tak chodila sem a tam, prišla k rybníku, v ktorého strede ležal ostrovček, na ktorom stál pôvabný altánok. Vtedy zbadala, že v altánku si hovie trávovozelená rosnička, ktorá mala na hlave namiesto čepca ružový lístok. Žabka sa na princeznú pozrela a povedala: „Prečo si taká smutná?“ „Ako nemám byť smutná?“ vzdychla si princezná a posťažovala sa, čo ju postihlo. Vtedy jej žaba urobila priateľskú ponuku: „Keď budeš niečo potrebovať, tak príď, ja ti rada pomôžem alebo poradím.“ „Ako ti to však odplatím?“ spýtala sa princezná. „Nemusíš mi nič odplácať, dieťa,“ povedala žaba: „každý deň mi prines čerstvý ružový lístok na čepiec.“ Tak išla princezná späť na zámok a hneď jej bolo ľahšie pri srdci. Od tej chvíle, len čo si lev niečo zaželal, bežala k rybníku a žaba jej opatrila všetko, čo potrebovala.

Jedného dňa lev povedal: „Dnes večer by som si dal komáriu paštétu, ale to ti hovorím, musí mi chutiť.“ Princezná sa zľakla, ako by mohla zaobstarať niečo tak celkom nemožné? Bežala za žabou a posťažovala sa jej, ale tá povedala: „Nerob si starosti, komáriu paštétu ti zaobstarám!“ Potom si sadla, otvorila papuľu a čakala na komáre, ako letel nejaký okolo, urobila chmat! a lap! Nachytala ich toľko, koľko jeden potrebuje na porciu paštéty pre hladného leva. Potom nazbierala na kôpku drevené triesky a zakúrila oheň, uhnetla paštétu a dala ju na oheň a varila a netrvalo to ani dve hodiny a záhradou sa niesla vôňa, že sa jednému zbiehali slinky. Ale keď žabka podávala paštétu princeznej, povedala: „Túto paštétu ti nedám skôr, kým mi neprisľúbiš, že levovi, len čo zaspí, odsekneš hlavu mečom, ktorý je ukrytý za jeho lôžkom.“ „Nie!“ vykríkla princezná zdesene: „To neurobím! Ten lev bol ku mne vždy dobrý.“ Vtedy žaba povedala: „Ak to neurobíš, nikdy svojho brata neuvidíš a okrem toho tomu levovi tým neublížiš.“ Tak to nakoniec žabe prisľúbila, vzala paštétu a priniesla ju levovi. „No, voňa to naozaj dobre.“ povedal a pustil sa hneď do jedla a skôr než by jeden okom mihol, celú paštétu zjedol. Potom naňho doľahla únava, a tak si ľahol, že si trochu pospí: „Poď a sadni si ku mne a trochu ma poprehrabuj, kým neusnem.“

Princezná opäť poslúchla, sadla si vedľa leva, ľavou rukou ho prehrabávala a pravou hľadala meč, ktorý mal ležať za posteľou. Keď lev zaspal, vytiahla meč, pevne zavrela oči a jednou ranou mu odsekla hlavu. Keď otvorila oči, lev bol preč a vedľa nej stál jej milovaný brat, ktorý ju pobozkal a povedal: „Ty si ma vyslobodila! Bol som ten lev a bol som začarovaný, a to dovtedy, kým mi z lásky ku mne ako levovi dievčenská ruka neodseká hlavu.“ Potom išli spoločne do záhrady, aby poďakovali žabke, ale keď tam prišli, videli, že poskakuje po ostrovčeku sem a tam a hľadá triesku, aby zakúrila oheň. Keď napokon hranica dreva jasne plála, žabka neváhala a skočila do ohňa. Chvíľu tam tak stála v plameňoch, keď tu sa zrazu zablyslo a oheň zhasol a namiesto žabky tam stála krásna dievčina. Bola to začarovaná princezná, ktorá milovala princa.

Potom sa spoločne vrátili domov ku kráľovi a kráľovnej a netrvalo to dlho a vyslobodený princ slávil svadbu s vyslobodenou princeznou. A bola vám to ale svadba! Kto tam prišiel, hladný neodišiel!