Fikmik

Býval raz jeden gazdík, tak trochu menší, veľmi si výskať nemohol. Pole mu rodilo viac kamienkov než zemiakov a na skládke bolo tiež viac myší než zrniek. To je svätá pravda. No, ale kameňom vrch nezrazíš a u Bradánkovcov boli takto celkom spokojní. Raz Bradánek robil s koňmi až ďaleko pri lese. Hovorí žene:
„Vieš čo, na obed domov neprídem. Škoda času. Zviaž mi tam niečo do uzlíka.“
Mama zohnala, čo sa v behu dalo, kôrku chleba, kúsok slaniny, a milý išiel. Škovránky mu hudú poľom i dolom. Halenu tam zložil pri voze, uzlík pod ňu a teraz veselo orie. Hlavu k zemi, ani nie je kedy obzrieť sa dookola.
Slanina zatiaľ pod halenou vonia, vonia, veru boží kvietok lepšie by nedokázal. Ani tak dlho, a koho vám nalákala! Čuchal tu ako pobuda čert. Dychtivo nosom krúti, mm!, čo len to? A už bol pri voze. A hľa, zrazu oči v kvete a jazyk sa mu rozlieva. Rýchlo chmatol, a skôr než by niekto pomyslel, milá slaninka v ňom. Len si labky oblizuje, chachá! A ticho, ako prišiel, zase hupy, hup, a preč.
Slnko bolo na poludnie, Bradánek dooral brázdu a že si tiež odbaví ten slávny obed. Hľadá uzlík, čo v ňom, ale poriadne zostal stuhnutý. Veď nikde nič. ..... Vraj, kto mi len toto vyfúkol? No, ak bol chudobný, požehnaj mu pánboh. Ale ak to bol zlodej, nech si ho diabli vezmú!
A milý gazdík bol po obede. Aby sa teraz uspokojil suchou hubou.
Čo si to hovorí, zatiaľ chlpatý čert vliezol na metle do pekla a jeden smiech. Až sa za boky chytal. Hneď všetci okolo neho:
„Čo sa ti, Štětka, prihodilo tak slávne, hovor!“
„I vraj, chlapci, to vám bola jedným slovom slaninka! Ešte mi po nej slávnostne vytrubujú v bruchu samé intrády.“
„Aká slaninka?“
„No, aká. Taká! Pri lese vám orie taký chlpáč, poznáme, mal ju so sebou na obed a voňala vám ako neviem čo. A tak nebolo dlhých rečí, a slaninka, poď ku mne! Zahryzol som ju práve pod krkom, chachá!“
A Štětka sa zas chytal za boky, div ho niekde nezhltla ohnivá kaďa.
Ale počúva vedľa tatík Lucifer, počúva to on a fúzy sa mu naježili. Chmatol plamenný karabáč, švihol ním prudko, až sa peklo zachvelo a dokola ustal pustý smiech. A tatík hovorí:
„Ej, Štětka, je ten Bradánek úbožiak, tos mu nemal robiť! Aby si vedel, teraz pôjdeš a budeš mu za to rok slúžiť.“
A zas ten karabáč divoko švihol. V pekle nastalo stíšenie a Štětkovi prešiel na mieste smiech. Ani nemukol a von.
U Bradánkovcov boli zatiaľ po obede a ešte celkom v rozpakoch, kto len mohol tú slaninu vyčuchať, keď tu vstúpi do izby chlapík ako jedľa a hneď sa pýta:
„Veľa šťastia, pán gazda! Čo, nevzali by ste ma do služby? Už by som nerád niekam klopkal.“
Gazdík zodvihol oči:
„Že do služby? A ako ti vravia?“
„Fikmik,“ hovorí Štětka.
„No, tiež meno. Lenže do služby, chlapče, to u nás nepôjde. Tak vysoko nám hlava nesiaha. Aby si vedel, u nás býva na jedlo misa sliepočej kvočky a k tomu knedle z červotočky. To by si sa veľmi neoblizoval.“
„Ale, gazda,“ votieral sa Fikmik, „uschne blato, bude leto. Keď na to príde, budem slúžiť aj zadarmo. Len ma tu nechajte, veď neprehráte!“ Bradánek sa chvíľu kýval sem a tam, až slovo za slovo, hovorí:
„No čo, mama, skúsime to? Tak si, chlapče, ten pingľ niekam hoď! Aby sa ti to u nás v zdraví roztrhalo.“
Fikmik, ako sa teraz stále volal, veselo zadrmal hlavou a zostal tu na chalupe.
Na druhý deň Bradánek hovorí:
„Pôjdeme do lesa po drevo. Mám tam pár kusov, aby naposledy nezhnili.“
Fikmik v letku pripravil kone a voz a išli. Práca bola hrdelná. Ale gazda sa len čudoval, nemusel ani rukou pohnúť, paholok len fik, a už je drevo na voze. Mohlo byť ako hrom. A zas mik, už je tam druhé, tretie, hral sa s tým ako s panáčikmi, na moju milú. Bradánek nestíhal pozerať.
„Tak dosť, teraz pôjdeme.“
„I čo by vás, gazda, napadlo! Fúra nie je ešte plná.“
„Však vraj, kone by viac neuviezli.“
Ale chlap len fik, mik, gúľa vám nové kláty, voz bol už takmer po vrch. Gazdíkovi mohli oči vypadnúť.
„Tak, a teraz si sadnite.“
Obaja sa vyhupli, milý Fikmik len švihol a mal niekto vidieť! Kone práve vzlietli a jeden let, cez polia a hory im to fičí. Bradánek si držal hlavu, aby ju nestratil. V minúte boli v dvore, práve zazvonilo v dedine na poludnie. Fikmik vypriahol, cvalom poskladal drevá a v izbe hovorí:
„Tak, gazdiná, ideme na obed.“
Tá vysypala na misu zemiakov, a nech si každý tvarohom pomastí. Fikmik vyvalil oči:
„Čo, toto? Ja chcem mäso!“
„Ju, panáčik, u nás nestačí povedať mäso a hneď tancuj, baso! To si si mal vybrať niekde na panskom.“
A že mäso nemá.
„Ale, mamička, čo budete hovoriť ..... nemám,“ krútil sa Fikmik. „V komore máte mäso, klobásy, len skočiť.“
„I kde by sa tam vyliahlo?“
Ale ako pre meno išla a na moju pravdu! Komora vám plná údeného, múky, hrachu, nech si len pomyslí, až sa jej z toho všetkého hlava zatočila. A u Bradánkovcov jedli, mohli sa udusiť.
Za malý čas si gazda spomenul:
„Aby som šiel na trh po nejakú sviňku. Je to u nás ako vymetené. Nikde nič.“
„I to ja pôjdem s vami, aby ste sa nenudili,“ pritočil sa Fikmik.
A tak šli. Idú, idú už dlho a mesto sa stále neráči objaviť. Bradánka už pichalo v kolenách.
„Takto bude čoskoro po trhu! Čo to? Veď je cesta ako večná? Inokedy som tam za hodinku.“
„A hádam ste si nepomýlili koľaj? Viete čo, chvíľu si odpočinieme, a nech trh trhom! Ja mám taký pískot, len zapíšťam a uvidíte.“
Ani nečakal na slovo a Fikmik pískol, až to v ušiach zaľahlo. A ľudkovia, vtom sa im ženie do lona sviňka ako na povel, a k tomu za ňou dvanásť prasiatok ako ružových detičiek. Rany Matejove! Bradánek zostal na mieste vyjavený.
„Je toto nadelenie do pančuchy!“ smial sa Fikmik. „Hľa, ani nie sviňka, ale hneď kŕdeľ prasiatok s ňou. No, hovorte predsa, gazda, niečo!“
Ten len koktal:
„Veru, dobre, ale kto vie, čie sú! Aby som potom nemal nejaké ťahanice.“
„I nič vy sa nebojte, aké strachy! Kto sa bojí, straky sa mu vysmejú na vŕbe a vrany ho roznesú po mäkotách. A tak aké ďalšie váhavé reči.“ Veselo vyskočili a všetko sa valí domov. Celkom malá povodeň.
Mama mala teraz v chalupe zhon. Ružové detičky chová a len sa medzi nimi batolí po celý deň. Oko plné veselých plamienkov.
No, Fikmik ešte dlho robil u Bradánkovcov divy. Za ten kúsok slaniny div im tiež nenaklátil zlatých hviezdičiek z neba.
Až pomaly začalo v chalupe svitať. Ľudkovia, čo je toto za kumpána! To sa ani veriť nechce!
V neďalekom háji bol zámok, býval tam pán, ale lakomec z celého sveta vybubnovaný, lakomstvo mu osedlalo dušu. Najradšej by videl, aby slnko svietilo len do jeho záhrad a slávici sa klaňali len jeho pivonkám, skrátka, neprial ani tomuto drotárovi na dlani chlp. A aký div, že sa u neho ani ten pastierik kale neohrial, a preč! A tak sa ten pán v letku dozvedel, akého majú u Bradánkovcov chlapíka. Hneď v ňom všetko poskočilo, toho musím, musím dostať k nám. I odkazuje na mieste do chalupy:
„Čo, vravím, sused milý, mám toľko polí, nepožičali by ste mi na chvíľu svojho čeľadníka?“
Toto počuť, Bradánek bol práve pri koni. I akéže požičky? Nech si ho tam nechá aj navždy. Ešte mu poďakujem. A tak hovorí:
„Počúvaj, chlapče, tuto zámocký pán mi o teba odkazuje, takému je ťažko odmietnuť. Pane, ten by nám už vypil krv! Napokon povedané, začuješ tam inú pesničku, než aká na chalupe panuje. Je to zámok!“
Fikmikovi dochádzal pomaly rok a bolo mu jedno, kde dosluhuje. Prišiel tam a pán si ho hneď lačne obzrel.
„Vraj, počul som, aký si ty chlapík. Potrebujem do večera vymlátiť stodolu.“
„Ale aj dve! To je u nás fik, mik a bude hotovo.“
A aj bolo. Kým sa kto nazdal, milá stodola je načisto. Lenže čo teraz Fikmik urobil? Obilie všetko naložil a fr s ním k Bradánkovi. Pán sa pozrie, všetko sa v ňom splašilo. Prešiel chlapa očami ako pilníkom.
„Čo ty toto! Aby si na mieste puk!“ A býkovec v ruke, už sa ženie, len ich sadiť.
Ale Fikmik sa naježil, otvoril na neho hubu ako pes a hovorí:
„Bradánkovi slúžim, po ňom aj túžim. Dohodnuté!“
Pán videl, za rozbitým pohárom márne plakať, prešla ho ďalšia chuť. Býkovec zastrčil do čižmy, kto vie, aký pekelník sa nám tu vyliahol!
Bol práve posledný deň služby, Fikmik sa chcel ešte naposledy previezť. Kedypak sa mu to stane na kniežacom koni! Vyviedol zo stajne Blesku, maličko ho potľapkal, a už je v prachu. Ani nevídané. Kniežací hostia všetci pozerajú, až sa začali smiať:
„Vidíš, chválievaš sa, že nie je jazdca nad teba. Myslím, že by si sa nemohol s čeľadníkom merať.“
Ej, to bolo slovo do živého! Pán sa až zakohútil. A len čo Fikmik za chvíľku tu, ako sviečka stojac na koni, hovorí jemu:
„Čože, kazbundík, azda nemyslíš, že predbehneš pána? Poď, skúsime ťa!“
Fikmik len zdvihol bradu, a už boli obaja v sedle. Kone sa im rozletELI ako bláznivé. Ale kdeže Fikmikov Blesk! Čoskoro bol na desať honov vpredu. „Však ja ti nepoľavím, aj keby to košeľu stálo,“ myslí si pán a len do koňa praží, až handry lietajú. Hľa, už je Bleskovi v pätách!
V tom sa im otvorila ako brána, a obaja v cvale hup tam. A to vám bolo čierne peklo. Tam sa Fikmik až teraz ukazoval! Letí, letí, pán za ním, ale teraz huš! a milý knieža sa gúľa ako zemiak. Čerti sa mohli uplácať. Vítajú Štětku, pazúry mu tisnú:
„Ej, ej, si ty predsa chlapík náš!“
A ešte aj dnes, ak chcú mať v pekle podívanie, musí zámocký pán so Štětkou na preteky. Nechali si ho tam na všetko.