Dvojičky

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná, tí nemali žiadne deti, a preto boli obaja veľmi smutní. Raz, keď spolu pozerali z okna, prišla k nim jedna stará žena so siedmimi deťmi, jedno menšie ako druhé, a to najmenšie nosila na ruke; prosila, aby jej niečo dali, že nemá tým deťom čo dať jesť. Vtedy sa tá kráľovná dala do plaču a plakala, až jej srdce usadalo; a keď sa jej tá žena pýtala, prečo plače, povedala:
„Ako by som nemala plakať, keď ťa vidím so siedmimi deťmi a nemáš im čo dať jesť, a ja by som im mala čo dať jesť a nemám ani jedno dieťatko!“
Tá žena jej vraví:
„Neplačte, pani kráľovná! Vy si môžete ľahko k deťom pomôcť. Pán kráľ má rybník a v ňom rýb dosť. Nech dá jednu vylovit a Vy si ju uvarte a jedzte; čo nezjete, dajte kobyle, a čo kobyla nezje, dajte psici, a čo psica nezje, tie kostičky zakopte do záhrady.“
Keď potom prišiel čas, dostala kráľovná dvoch krásnych synčekov, kobyla dostala dve žriebätká bieloše, psica dvoch psíkov hnedákov a v záhrade vyrástli dva prútiky ako dva mečíky samorasty. Tí dvaja synovia kráľovičovia rástli, ale nie tak ako iní ľudia pomaly rastú: keď mali rok, boli ako sedemroční chlapci; keď mali dva roky, boli ako chlapci, čo majú štrnásť rokov, a keď mali tri roky, boli už dospelí ako iní jedenásť a dvadsaťroční mládenci; a boli jeden k druhému tak podobní, že ani kráľ otec jedného od druhého nevedel rozoznať.
Keď už takto vyrástli, išli k otcovi a povedali:
„Otče, my pôjdeme do sveta!“
„Choďte,“ povedal kráľ, „aby ste niečo skúsili a niečomu sa naučili.“
Tak dobre. Každý si vzal toho jedného koňa Bieloša, jedného psa Hnedáča a ten jeden meč Samorast; potom si sadli na Bielošov a išli, a išli stále, až prišli do jedného hustého lesa. V tom lese stál veľký dub a pred tým dubom sa cesta rozchádzala na dve strany: jedna išla vpravo, druhá vľavo. Keď tí dvaja bratia k tomu dubu prišli, nevedeli, ktorou cestou sa majú dať. Tak ten starší vraví:
„Vieš čo, brat, rozíďme sa, veď nie je dobré, aby sme stále spolu išli; ty choď jednou cestou, ja pôjdem druhou. A tu do toho dubu zarazíme každý svoj nôž, aby sme mali znamenie, až sa do dňa a do roka zas vrátime. Ak ten, kto tu z nás bude skôr, nájde druhého nôž z oboch strán čistý a bez hrdze, bude vedieť, že je ten druhý zdravý, a tak tu počká, kým sa vráti; ak však bude druhého nôž na oboch stranách hrdzavý, bude vedieť, že druhý je mŕtvy, a tak už čakať nebude, ale pôjde domov sám.“
Tak sa tu spolu rozlúčili, a starší išiel potom cestou vpravo a mladší vľavo.
My sa zatiaľ pozrieme za tým starším.
Ten starší šiel dlho, dlho lesom, až sa konečne dostal von a prišiel do jedného veľkého mesta. To mesto bolo celé zvonku aj zvnútra čiernym súknom potiahnuté na znamenie smútku. Blízko pri bráne bola krčma. On tam vojde a pýta sa krčmára, čo nové a čo ten smútok znamená. Krčmár vraví:
„Och milý pane, Vy musíte byť zďaleka, že ani neviete, aké my tu máme nešťastie!“
„A aké?“
„Vidíte tamto tú skalku v lese a pod ňou tú kaplnku: tam v tej skalke sa už mnoho rokov zdržuje obrovský drak a každý rok mu musíme tam do tej kaplnky dať na zožratie jednu pannu, na ktorú padne los; a keby sme tak neurobili, zadusil by nás všetkých a celé mesto by zničil. Ale tohto roku padol los na jedinú dcéru nášho kráľa. Kráľ síce rozoslal poslov na všetky štyri strany sveta, že keby sa niekto našiel, kto by draka zabil a dcéru jeho vyslobodil, že by mu ju dal za manželku a k tomu pol kráľovstva, lebo ju má veľmi rád, pretože je panna nadmieru krásna a dobrá; ale dosiaľ sa na to ešte nikto neprihlásil, a tak už zajtra ju majú vyviesť na smrť.“
„Tak sa na to prihlásim ja,“ povedal kráľovič, a hneď išiel ku kráľovi a povedal mu, že on chce toho draka zabiť a dcéru jeho vyslobodiť. Kráľ bol z toho veľmi potešený a sľúbil, že mu ju dá za manželku a k tomu pol kráľovstva.
Na druhý deň ráno vyviedli pannu do kaplnky; kráľovič sadol na svojho koňa Bieloša, vzal so sebou psa Hnedáča a po boku si pripásal svoj meč Samorast, a tak išiel k skalke a postavil sa pred jaskyňu, z ktorej ten drak vychádzal. Vtom zrazu začne pes Hnedáč štekať, kôň Bieloš sa vzpínať a meč Samorast sa mrskal kráľovičovi v ruke ako živý had; z jaskyne sa ozval hlas, ako keď hrmí:
„Mám tu už svoju potravu?“
„Máš,“ povedal kráľovič, „a budeš jej mať dosť!“
Vtedy drak vystrčil z jaskyne hlavu, a keď uvidel kráľoviča na boj pripraveného, zareval, až sa skala triasla a stromy sa ohýbali, z očí mu iskry sršali, z nosa sa valil dym ako dva stĺpy a z hlavy mu šľahal plameň. Ale kráľovič nemeškal a oboril sa naň mečom Samorastom, pes Hnedáč ho trhal zubami a kôň Bieloš ho hrýzol a kopal kopytami. Dlho tá bitka trvala, až sa napokon rozhodla na šťastie kráľovičovo a na nešťastie drakovo. Drak ležal zabitý, tridsaťtri siah dlhý, a krv z neho tiekla ako rieka.
Kráľ nevedel od radosti, čo má počať, keď mu kráľovič priviedol dcéru zase zdravú a veselú, a hneď prikázal, aby to čierne súkno všade zvesili a celé mesto aby potiahli červeným súknom na znamenie radosti. Čoskoro potom splnil kráľ, čo sľúbil, a dal kráľovičovi svoju dcéru za manželku, aj ho prijal za kráľa a po svojej smrti za svojho nástupcu. Tak potom boli všetci nejaký čas veselo a šťastne živí; ale dlho to netrvalo.
Jedného večera pozeral mladý kráľ oknom a videl na polnočnej strane hlboko v lese veľké svetlo. Druhého večera videl to svetlo zas, a tretieho zas. Veľmi sa tomu podivil a povedal svojej panej:
„Divná vec, moja zlatá pani, už sme teraz spolu takmer rok, a dosiaľ si mi ešte nepovedala, čo to svetlo tam v lese znamená, ktoré každého večera vidím.“
Mladá kráľovná sa toho veľmi zľakla a prosila ho:
„Nežiadaj si to vedieť, ani na to nemysli, bolo by to na tvoje i na moje nešťastie!“
Ale jemu to nedalo pokoja, a tak si umyslel, že sa tam budúcej noci sám pozrie, čo by to bolo.
Keď sa potom už zotmelo, pripásal si mladý kráľ svoj meč Samorast, osedlal si svojho koňa Bieloša a vzal so sebou psa Hnedáča a išiel do lesa k tomu miestu, odkiaľ sa tá žiara svietila. Ale čím hlbšie do lesa prichádzal a čím bližšie k tomu miestu bol, tým viac sa žiara strácala, až potom už pre samú tmu v tom pustom a neznámom lese nemohol ďalej. Tak zosadol z koňa, a že bola zima, rozložil si oheň, prikladal a ohrieval sa. Nečakane sa tu odniekiaľ zjavila stará babica:
„Ochich, panáčik, zima, zima!“ a celá sa od zimy chvela. „Poď sem, baba, ohrej sa.“
„Ochich, rada by som, ale keď ja sa toho Vášho koňa a toho psa bojím.“
„Nič sa neboj a sadni k ohňu bližšie.“
„Ale ale, zlatý panáčik, dovoľte, aby som len toho koňa a toho psa trochu tým prútikom švihla a od ohňa odohnala.“ Vtedy vytiahla prútik, švihla koňa Bieloša a psa Hnedáča a hneď obaja skameneli, a kým sa toho mladý kráľ nazdal, pritočila sa k nemu, švihla ho prútikom a hneď aj on skameňal.
Teraz je čas, aby sme sa pozreli, čo robí ten mladší brat kráľovič.
Ten veľa cudzích krajín prešiel a veľa divných vecí videl; a keď už dochádzal rok a deň, vracal sa zas domov a prišiel lesom k onomu veľkému dubu, kde sa bol s bratom rozlúčil. Keď tu brata nenašiel, vytiahol z duba jeho nôž a veľmi sa zľakol. Nôž bol z jednej strany celý hrdzou pokrytý, ale z druhej sa lesknul ako sklo. „Brat nie je ani živý, ani mŕtvy,“ povedal si sám, „ale dobre s ním nie je! Pôjdem ho hľadať.“ A hneď obrátil koňa a išiel za bratom tou cestou vpravo. Išiel dlho, dlho lesom, až sa napokon dostal von a prišiel do toho veľkého mesta a práve aj do tej krčmy pri bráne ako pred rokom jeho brat.
Krčmár, len čo ho zazrel, hneď ho s veľkou úctivosťou privítal a povedal:
„Ach Vaša kráľovská Milosť, akú starosť ste nám urobiť ráčili! Tri dni Vás hľadáme na všetkých miestach a Jej Milosť, Vaša krásna pani kráľovná, sa ani nedá utešiť.“ Krčmár si myslel, že je to mladý kráľ, pretože tí dvaja bratia boli k sebe tak podobní, že nikto jedného od druhého nerozoznal. Z tej reči už mladší kráľovič vedel, že tu jeho brat bol a čím, ale nechcel sa prezradiť. A keď sa to roznieslo, že sa mladý kráľ zase vrátil, prišli po neho dvorania a viedli ho do hradu. Mladá kráľovná s veľkou radosťou bežala mu oproti, bozkávala ho a karhala ho:
„Tri noci som pre teba oka nezažmúrila a koľko som strachu o teba vystála, že tak dlho nejdeš a čo sa ti stalo!“
On však mlčal, a keď sa ho pýtala, kde tak dlho bol, vyhováral sa:
„Bol som na love, prišiel som hlbšie do lesa a zablúdil som.“
Tak sa s tým ona uspokojila.
Ale keď nastala noc a všetci išli na odpočinok, položil kráľovič do lôžka medzi švagrinú a medzi seba svoj meč Samorast. Kráľovná sa tomu čudovala a pýtala sa ho, čo to znamená a že toho predtým nikdy nerobil. On však povedal:
„Urobil som sľub, že sa po tri dni a po tri noci teba ani nedotknem. Nepýtaj sa, krásna pani, prečo, veď dá Boh čoskoro sa dozvieš!“
Hneď už prvého večera spozoroval kráľovič, keď pozrel oknom, že bolo na polnočnej strane v lese veľké svetlo. Druhého večera videl to svetlo zas, a tretieho zas. A tak sa pýtal kráľovnej:
„Povedz mi, krásna pani, čo to svetlo tam v lese znamená, ktoré každého večera vidím.“
Ona sa tomu podivila a povedala:
„Veď som ťa už raz o to prosila, aby si si to nežiadal vedieť, ani na to nemyslel, pretože by to bolo na tvoje i na moje nešťastie!“
Kráľovič nepovedal nič, ale hneď si pomyslel, že tam v lese pri tom svetle musí svojho brata hľadať.
Druhý deň, keď sa už zotmelo, pripásal si svoj meč Samorast, osedlal si svojho koňa Bieloša, vzal so sebou svojho psa Hnedáča a išiel do lesa k tomu miestu, odkiaľ sa tá žiara svietila. Ale čím hlbšie do lesa prichádzal a čím bližšie k tomu miestu bol, tým viac sa žiara strácala, až potom už pre samú tmu nemohol ďalej. Tak zosadol z koňa, a že bola zima, rozložil si oheň, prikladal a ohrieval sa. A keď sa mu oheň rozhorel, obzrel sa kráľovič okolo a videl vedľa seba skamenelého koňa, skamenelého psa a poznal svojho skamenelého brata. Vtom sa mu tu odniekiaľ zjavila stará babica:
„Ochich, panáčik, zima, zima!“ a celá sa od zimy triasla.
„Poď, baba, a ohrej sa.“
„Ochich, rada by som, ale keď sa toho Vášho koňa a toho psa bojím.“
„Neboj sa, baba, nič a sadni k ohňu bližšie.“
„Ale ale, zlatý panáčik, dovoľte, aby som len toho koňa a toho psa trochu tým prútikom švihla a od ohňa odohnala.“ Vtedy vytiahla prútik, švihla koňa Bieloša a hneď skameňal. Ale pes Hnedáč jej uskočil, štekal a skákal okolo baby. Baba po ňom šľahala prútikom, ale pes jej nikdy do rany neprišiel.
Kráľovič dával už od začiatku na babu dobrý pozor, a keď uvidel, čo robí a že mu už koňa Bieloša skamenila, pristúpil k nej, keď sa tak rozháňala po psovi, a vytrhol jej zozadu nečakane prútik z ruky.
„Teraz ťa mám, prekliata baba, a beda tebe, ak neurobíš, čo prikazujem: na kusy ťa dám tomu Hnedáčovi roztrhať.“
„Ochich, zlatý panáčik, ochich, všetko Vám urobím, len mi ten prútik zase dajte.“
„Týmto trom kameňom a môjmu koňovi daj zase život; ak nedáš, baba!“
„Dám, panáčik, dám. Tu máte fľaštičku so živou vodou, pokropte tie kamene a budú zas živé.“
„Sama si pokazila, sama naprav!“
Baba musela poslúchnuť, a ako tie štyri kamene mladého kráľa, psa Hnedáča a tých dvoch koňov Bielošov pokropila, hneď ožili, ako by ich bol zo sna prebudil.
„A tu máš odplatu za svoju prácu!“ povedal kráľovič a jednou ranou baby svojím mečom Samorastom hlavu sťal. Ale vtom zrazu akoby bol hrom udrel, tak sa zem zatriasla a namiesto baby stála pred kráľovičom krásna, taká krásna panna, že sa až bál na ňu pozrieť, a ďakovala mu, že ju z dlhého a zlého zakliatia vyslobodil.
„Ja som kráľovná tejto krajiny,“ vraví tá panna, „a tu sú moji poddaní.“ A keď sa kráľovič po nich obzrel, videl namiesto lesa veľké krásne mesto, a zo všetkých strán sa hrnuli k nemu ľudia: starí, mladí, vzácni a obyčajní, a všetci mu ďakovali za vyslobodenie a menovali ho svojím kráľom.
Potom sa tí dvaja bratia s veľkou radosťou zas vrátili do hradu, a mladá kráľovná nemohla ani svojim očiam uveriť, keď videla, že tu má namiesto jedného pána dvoch, až potom jej mladší kráľovič všetko povedal, čo sa stalo, a prečo dával medzi ňu a medzi seba do lôžka meč Samorast.
Čoskoro potom bola hlučná svadba toho mladšieho kráľoviča s tou kráľovnou, čo bola zakliata v lese, a trvala celé tri týždne. To vám bolo radovánok a veselosti, a čo pitia a jedál! Ten, čo to rozprával, tiež tam na tej svadbe bol, koláčiky jedol a víno pil: škoda len, že nič nemal okrem lahôdok!