Poľovník a labutia panna

Za starých čias, keď malo steblo päť klasov, žila hlboko v lese matka so synom. Syn bol poľovník, chodil každý deň na lov a nikdy neprišiel s prázdnymi rukami. Dobre sa im spolu žilo.
Raz išiel syn zase loviť, celý deň sa túlal po lese a prvýkrát v živote nič neulovil. Čudoval sa, kam sa pred ním schovala všetka zver, a ako očarovaný išiel hlbšie a hlbšie, tam, kde bol les najhustejší. K večeru mu konečne vyskočila z húštiny srnka. Poľovník na ňu zamieril, ale srnka uskočila a stratila sa medzi stromami. I rozbehol sa za ňou. Počkaj, myslel si, dostanem ťa, pobežím za tebou, kým mi budú nohy slúžiť. Bežal, ani sám dobre nevedel kam, až vybehol z lesa. Tu sa zarazil. Pred ním ležalo rozľahlé jazero. Nespomínal si, že by kedy na love nejaké jazero videl, a obzeral sa naokolo ako vo sne. Tu sa zniesli na breh jazera tri snehobiele labute a o chvíľku namiesto troch labutí vstúpili do jazera tri panny a kúpali sa v ňom. Vykúpali sa v ňom a odleteli zase ako labute. Poľovník nemohol uveriť vlastným očiam. Keďže sa už stmievalo, vrátil sa domov a robil si na stromoch znamenia, aby zajtra cestu k jazeru našiel.
Na druhý deň k večeru sa znova poponáhľal k jazeru. Nečakal dlho a labute prileteli ako včera. Odložili labutí šat, vykúpali sa ako panny a odleteli ako labute.
Od tej chvíle poľovník nemyslel na nič iné ako na labutie panny. Vzal si do hlavy, že sa ožení a že si za ženu vezme najmladšiu a najkrajšiu labutiu pannu. Dlho sa trápil a premýšľal, ako zariadiť, aby si nevestu odviedol domov. Matka syna ľutovala a poradila mu.
Keď sa zas raz labutie panny kúpali v jazere, vzal poľovník najmladšej panne labutie perie a schoval ho u seba. Panny sa vykúpali, brali na seba labutie podoby, len najmladšia nemohla nájsť svoje perie. Labute odleteli a najmladšia panna zostala na brehu a plakala.
„Neplač,“ utešoval ju poľovník, „mám tvoje perie, ale nedám ti ho. Mám ťa rád a chcem si ťa vziať za ženu. Poď so mnou do našej chalupy.“
Odviedol plačúcu pannu k matke a labutie perie tajne schoval do truhlice a truhlicu ukryl. Panna musela zostať u poľovníka. Poľovník i jeho matka jej čítali túžby z očí. Mladý poľovník sa panne páčil, slovo dalo slovo a chystala sa svadba. Panna dostala nové šaty, najkrajšie, aké poľovník v meste mohol kúpiť, chalupa celá žiarila čistotou a už sa schádzali hostia. Takáto svadba nebýva každý deň. Nezišli sa len hostia, zleteli sa aj lesné vtáky, aby ženíchovi a neveste zaspievali. Veď sa za to dosýta najedli omrviniek.
Rok za rokom plynul a poľovník so ženou žili spokojne. Stará matka im húpala na kolenách deti a zdalo sa, že nič nemôže ich šťastie pokaziť. Poľovník chodieval ráno do lesa a večer sa vracal, žena s matkou varili a upratovali. Raz hľadala matka niečo na povale a našla v zabudnutom kúte za trámom truhlicu. Bola zvedavá, čo sa v nej skrýva, a zniesla ju preto z povaly dolu. Ako nadvihla veko, zasvietilo z truhlice snehobiele labutie perie.
„Ach,“ povedala mladej žene, „len sa pozri! Tu leží ešte tvoje labutie perie a je tak krásne čisté a nedotknuté, ako by v truhlici ležalo len chvíľu.“
Hneď ako mladá žena uvidela perie, siahla po ňom, rýchlo si ho prehodila a povedala:
„Matka, kto ma chce zase zazrieť, musí ísť na sklenenú horu. Som zakliata princezná a musím sa tam vrátiť. Pozdravujte môjho milého muža a moje milé deti a žite tu spokojne!“
Zamávala krídlami a vzlietla. Stará matka sotva vedela, ako rýchlo sa všetko prihodilo.
Keď letela princezná nad lesom, hľadala medzi stromami, či neuvidí svojho muža. Našla ho a zavolala:
„Maj sa dobre, môj milý muž, maj sa dobre a pozdravuj naše deti!“
Poľovník sa zľakol. Čo keby som po labuti vystrelil, napadlo mu. Ale bál sa vystreliť, aby ju nezabil.
Prišiel smutne domov a matka mu s plačom povedala o sklenenej hore.
„Matka,“ povedal, „musím ísť hľadať svoju ženu, inak nebudem mať pokoj. Nemôžem vypovedať, ako ju mám rád, musím skúsiť, či ju vo svete nájdem.“
A vydal sa na cestu. Za nejaký čas prišiel na veľkú pustú rovinu, na ktorej žili ďaleko od seba traja starí bratia pustovníci. Poľovník prišiel k prvému pustovníkovi a starý pustovník sa čudoval:
„Žijem tu od nepamäti a dávno, pradávno som nevidel človeka. Ako si sa dostal ku mne?“
Poľovník mu všetko povedal a opýtal sa ho, či nevie o sklenenej hore. Pustovník odpovedal:
„V mladosti som prešiel pekný kus sveta a všeličo som videl a počul. Ale o sklenenej hore neviem. Len putuj ďalej. Možno je ešte nažive môj brat. Azda ti poradí. Keď sme sa my bratia pred dávnym časom lúčili, rozlomili sme na tri diely peniaz. Každý z nás si nechal diel, aby sme sa spoznali, až sa niekedy zídeme. Tu máš môj kúsok peňazi, daj ho bratovi!“
Poľovník prešiel veľký kus pustej roviny a dostal sa k druhému pustovníkovi. Pustovník ho privítal:
„Ani si spomenúť nemôžem, kedy som videl naposledy človeka. Ako si sa dostal až ku mne?“
Poľovník všetko vypovedal a ukázal kúsok peňazi od prvého pustovníka. Starček sa zaradoval:
„Tak môj milý brat ešte žije! Počúvaj, ja som sa v mladosti veľa potĺkal po svete a všeličo som zažil, ale o sklenenej hore som nikdy nepočul. Len putuj ďalej, azda ešte žije môj najstarší brat. Ten by ti mohol poradiť. Tu si vezmi môj kúsok peňazi a daj mu ho.“
Poľovník putoval ďalej, a ako tak putoval, našiel pri ceste mŕtveho vola. Pri ňom sedel lev, chrt, orol a mravec. Poľovník sa im chcel vyhnúť, ale oni na neho volali a prosili ho, aby im mŕtveho vola rozdelil. Poľovník im ho teda rozdelil. Levovi povedal:
„Ty máš veľkú papuľu a musíš ju mať vždy plnú. Ty dostaneš mäso!“ a hodil mu všetko mäso.
Chrtovi povedal:
„Ty rád ohrýzaš kosti, preto si na nich pochutnaj,“ a hodil mu všetky kosti.
Orlovi povedal:
„Ty sa rád prehrabávaš v žrádle,“ a hodil mu vnútornosti.
Mravcovi povedal:
„Ty najradšej bývaš priamo vo svojom žrádle, preto dostaneš hlavu.“
Zvieratá poľovníkovi poďakovali a odmenili sa mu.
Lev si vytrhol z kožucha chlp, podal ho poľovníkovi a vravel:
„Keby si niekedy potreboval, ohni tento chlpík a staneš sa levom a budeš mať trikrát viac sily ako ja.“
Chrt si tiež vytrhol chlp a vravel:
„Keby si niekedy potreboval, ohni tento chlpík a staneš sa chrtom trikrát rýchlejším ako ja.“
Orol si vytrhol pero, dal ho poľovníkovi a vravel:
„Keby si niekedy potreboval, ohni pero a staneš sa orlom a poletíš trikrát rýchlejšie ako ja.“
A mravec si vytrhol nôžku, podal ju poľovníkovi a povedal:
„Keby si niekedy potreboval, ohni túto nôžku a staneš sa mravcom trikrát menším ako ja.“
Poľovník mal z darov radosť, poďakoval a šiel ďalej. Konečne prišiel k tretiemu pustovníkovi.
„Sám neviem, kedy som naposledy videl človeka,“ privítal ho pustovník, „akože si sa ku mne dostal?“
Poľovník rozprával, ako sa mu cestou darilo, a odovzdal aj kúsky peňazi od oboch bratov.
„Pozrime sa, moji milí bratia sú ešte nažive!“ zaradoval sa pustovník. „A sklenenú horu hľadáš? Rád by som ti, milý syn, pomohol, ale neviem ako. Počul som o nej, počul, ale hora je zakliata a hore na ňu sa vraj môže dostať len ten, kto dokáže veci, ktoré žiadny človek nevie. A celkom hore vedie do hory len malá dierka, tak najviac pre mravca. Keď pôjdeš stále tam, kde zapadá slnko, nebude to dlho trvať a sklenenú horu uvidíš.“
A tak sa poľovník vydal na tú stranu, kde každý deň zapadá slnko. Či šiel po lúke alebo lesom, bola cesta každým krokom jasnejšia a jasnejšia. Tretieho dňa uvidel pred sebou horu, celú zo skla, a hora sa trblietala a žiarila, ako sa o ňu opieralo slnko. Poľovník nezaváhal, vytiahol z vrecka orlie pero, ohol ho a vyletel na sklenenú horu ako orol. Hore našiel v skle len celkom maličkú dierku. Rýchlo sa premenil na mravca a zliezol dolu do sklenenej hory až do domu, ktorý v sklenenej hore stál. V dome sedel pri okne starec a díval sa von. Bol to zakliaty kráľ. A celé kráľovstvo aj s hlavným mestom, tri kráľovské dcéry, vojaci, sluhovia a všetko, čo tak v kráľovstve býva, všetko bolo zakliate.
Poľovník prelezol okolo starého kráľa ako mravec a podliezol dvere do druhej izby. Tu sedela najstaršia princezná. Poľovník, teda mravec, podliezol dvere do tretej izby. Tu sedela mladšia princezná. V štvrtej izbe sedela najmladšia princezná, jeho žena. Bola celá bledá, utrápená a mravca si ani nevšimla. Keď volali na obed, vstala a postavila sa pred zrkadlo. V tej chvíli sa poľovník premenil, vzal na seba pravú podobu a pozrel sa tiež do zrkadla. Princezná zazrela v zrkadle jeho tvár, zľakla sa a rýchlo sa obrátila. Ale nebolo nič vidieť, pretože poľovník sa už zase premenil na mravca. Pozrela sa znovu do zrkadla a poľovník to urobil ešte raz tak.
„Milý muž,“ povedala princezná, „ak tu si, ukáž sa mi!“
Tu sa premenil mravec na poľovníka. Princezná mu padla okolo krku a dala si všetko vyrozprávať.
„Ach,“ povedala, „len keby som vedela, ako sa zbaviť zakliatia! Musím sa opýtať svojho otca. Premeň sa zase na mravca! Vezmem ťa so sebou na golieri.“
Poľovník urobil, čo mu princezná radila, a keď sedeli všetci pri stole, ozvala sa princezná:
„Ach, kedy už bude koniec nášmu zakliatiu!“
„Ó,“ zvolali sestry, „kdovie, možno že by sme boli už dávno vyslobodené, keby si sa bola nedala chytiť. Od tých čias trpíme ešte v horšom zakliatí.“
„Milé dieťa,“ povedal starý kráľ, „mohli by sme byť vyslobodení, ale je to ťažké. Predovšetkým by musel niekto zabiť dvanásťhlavého draka, ktorému zo statku pri lese posielajú denne dvadsať svíň. Ale aj keby ho niekto premohol a odsekol mu poslednú hlavu, potom z hlavy vyskočí zajac a toho musí chytiť. Keď zabije zajaca, vyletí zo zajaca holub. I holuba musí chytiť a zabiť. V hlave holuba je kamienok. Ten, kto by nás chcel zachrániť, by musel kamienok hodiť do sklenenej hory dierkou, ktorá je hore nad nami. Ale ako sa toto všetko môže niekto dozvedieť? Musel by byť mravcom a počúvať, čo tu hovorím. Ale aj keby sa to dozvedel, pomôcť by nám nemohol.“
Princezná nič nepovedala. Vzala so sebou do izby trochu jedla, aby ho dala svojmu mužovi. Poľovník sa u nej schoval do ďalšieho dňa. Ráno povedal, že pôjde do statku a dá sa najať za pastiera.
Nebolo však ľahké dostať sa zo sklenenej hory von. Poľovník sa premenil na mravca a liezol po skle hore, ale sklo bolo hladké a hora vysoká, nie, to mi môžete veriť, ľahké to nebolo. Konečne bol vonku a vyhľadal gazdu, aby sa mu ponúkol za pastiera.
„Prijmem ťa,“ povedal gazda, „ale je ťa vlastne škoda. Keď sa ti nepodarí zhnať svine do húfu, zle sa ti povedie. Pastiera zhltne drak zvyčajne najskôr.“
Poľovník sa nedal zastrašiť. Vyhnal na pašu dvadsať svíň, ktoré mal drak dostať. Keď prišiel na miesto, kam drak chodieval, nezhnal mu svine do húfu, ale rozohnal ich po poli, každú inam. Drak sa nahnevane privalil a vyrazil proti poľovníkovi. Poľovník ohol leví chlp a napadol draka ako lev. Po dlhom boji odtrhol drakovi dve hlavy. Tu drak povedal:
„Keby som tak mal len pár kvapiek krvi z mojich svíň, hneď by som mal viac sily.“
„A ja keby som mal len kúsoček chleba,“ povedal poľovník.
Na dnes nechali zápas, poľovník zohnal svine a vrátil sa s nimi do statku. Gazda stál pri okne a neveril vlastným očiam. Dvadsať svíň sa vracalo do dvora, ani jedna nechýbala. Druhého rána hnal poľovník zase na pašu a zase to bolo také ako včera. Tentoraz však odtrhol lev drakovi štyri hlavy.
„Keby som tak mal len pár kvapiek krvi z mojich svíň, hneď by som mal viac sily.“ zanárikal drak.
„A ja keby som mal len kúsoček chleba,“ povedal poľovník. Potom sa vrátil domov so svinami a bolo ich všetkých dvadsať.
„Ty,“ povedal gazda čeľadníkovi, „rád by som vedel, ako to ten pastier robí. Choď zajtra za ním a dobre sa pozeraj. Nezabudni vziať pre istotu chlieb a džbán vína!“
Čeľadník šiel druhého dňa za poľovníkom a niesol so sebou chlieb a víno. Toho dňa odtrhol lev drakovi skoro všetky hlavy. Drak si povzdychol:
„Keby som tak mal len pár kvapiek krvi z mojich svíň, hneď by som mal viac sily.“
„A ja keby som mal len kúsoček chleba,“ povedal poľovník.
V tom okamihu pristúpil čeľadník a podal mu chlieb a víno. Poľovník sa najedol a napil a hneď zase vyrazil proti drakovi a odtrhol mu poslednú hlavu. Z poslednej hlavy vyskočil zajac. Poľovník sa premenil na chrta, zajaca dohnal a zahryzol. Zo zajaca vyletel holub. Poľovník sa premenil na orla a holuba zaškrtil. Z holubej hlavy vybral kameň a vrátil sa spokojne do statku.
Gazda bol zo srdca rád a hostil poľovníka po celý deň, aby si po zápase s drakom odpočinul a posilnil sa. Nazajtra sa vydal poľovník k sklenenej hore vyslobodiť kráľovstvo zo zakliatia. Vzlietol na vrcholec hory a hodil kamienok dovnútra. Ozvala sa hromová rana a bolo po zakliatí.
Keď sa všetko utíšilo, vydal sa poľovník do vyslobodeného zámku. Jeho žena stála pri okne a vyzerala ho. Keď mu vybehla v ústrety, volali sestry:
„Čo ti napadá, čo chceš zase vyviesť? Sotva sme vyslobodené zo zakliatia, chceš nás do zakliatia zase dostať?“
Ale princezná zavolala na otca i na ne:
„To je predsa môj muž, všetky nás vyslobodil!“ a bežala svojmu mužovi v ústrety a objala ho. Môžete si myslieť, akí boli šťastní!
Poslali po starú matku a deti, a kráľ odovzdal vládu poľovníkovi, nech panuje, keď je taký múdry a statočný. Smutné zakleté kráľovstvo sa premenilo na šťastné a ja neviem, čo by som mal ešte ďalej rozprávať.