Slnečník, Mesačník, Veterník a krásna Uliana

Bol raz jeden kráľ a kráľovná a mali tri utešené dcéry a jedného syna. Raz sa kráľ s kráľovnou vybrali na obhliadku svojho hospodárstva. Skôr než z domu odišli, prikázal kráľ svojmu synovi, aby sestry dobre opatroval a nikomu ich nedával. Syn to sľúbil a kráľ s kráľovnou odišli. ..... Tu druhého dňa na pravé poludnie niekto zaklope na okno a zavolá:
„Janko, Janko, mladý princ, daj mi svoju najstaršiu sestru za ženu!“
Bol to Slnečník. ..... Keď to Janko počul, zavolal najstaršiu sestru a pýtal sa jej:
„Nechcela by si sa vydať?“
„To by som chcela,“ odpovedala sestra.
„No tak choď!“ povedal Janko, vzal ju, podal oknom von, Slnečník ju posadil do slnečného voza a odviezol si ju domov. ..... Keď bolo k večeru, zaklopal zase niekto na okno a zavolal:
„Janko, Janko, mladý princ, daj mi svoju prostrednú sestru za ženu!“
Bol to Veterník. ..... Keď to Janko počul, zavolal prostrednú sestru a pýtal sa jej:
„Nechcela by si sa vydať?“
„To by som chcela,“ odpovedala sestra.
„No tak choď,“ povedal Janko, vzal ju, podal oknom von a Veterník sa vzniesol do povetria a odniesol si ju domov. ..... V noci zase niekto zaklope na okno a zavolá:
„Janko, Janko, mladý princ, daj mi svoju najmladšiu sestru za ženu.“
Bol to Mesačník. ..... Janko zavolal najmladšiu sestru, a akoby vedel, že sa aj ona chce vydať, vzal ju a oknom von podal. Mesačník ju vzal za ruku a po striebornom moste ju viedol domov.
Keď sa rodičia vrátili, išiel im Janko oproti, ale dcéry neprichádzali; i pýtali sa kráľ aj kráľovná, kde nechal Janko sestry.
„No, ja som ich všetky tri vydal,“ odpovedal Janko.
„Ach, bože,“ nariekali kráľ aj kráľovná, „a za koho si ich vydal?“
„Najstaršiu som vydal za slnečného kráľa, prostrednú za veterného kráľa, najmladšiu za mesačného kráľa.“
„Keď si ich za takých kráľov vydal, tak dobre,“ povedal kráľ a bol so synom spokojný, len kráľovná sa mrzela, že nemohla dcéram vystrojiť svadbu.
Po nejakom čase povedal Janko otcovi:
„Otec, idem navštíviť svoje sestry, aby som videl, kde sú, ako sa im darí, a okrem toho by som aj rád skúsil svet.“
„No, keď je to tak, nech je po Tvojej vôli. Choď len a daj Ti pánboh šťastie.“ povedal otec. Ani matka mu nebránila, keď počula, že chce navštíviť svoje sestry.
Šiel teda Janko do sveta; dlho chodil po veľkých pustatinách, hlbokých lesoch, až prišiel jedného dňa na veľkú lúku, na ktorej ležalo plno vybielených ľudských kostí.
„Ktorý ďas Vás tu pobil?“ pomyslel si Janko, keď prišiel na bojisko a zodvihol jednu lebku.
„Silná panna, krásna Uliana, nás pobila.“ odpovedala lebka.
„A prečo Vás pobila?“
„Pretože ju náš kráľ chcel mať, a premôcť ju nevedel. Za to nás všetkých mečom svojím naraz pobila, aj kráľa.“ ..... Janko položil lebku a šiel ďalej; prišiel na druhú lúku, videl to isté divadlo; celá lúka bola pokrytá kosťami.
I zodvihol Janko jednu lebku, hovoriac:
„Kto Vás všetkých pobil?“
„Silná panna, krásna Uliana, pobila nás za to, že ju chcel náš kráľ mať, a premôcť ju nevedel.“ odpovedala lebka. Janko lebku položil a šiel ďalej. ..... Prišiel na tretiu lúku a tu ležalo mŕtvych tiel ako dreva.
„Och, kto Vás všetkých pobil, ľudkovia?“ zvolal Janko, zohnúc sa k jednému telu.
„Pobila nás silná panna, krásna Uliana, lebo ju chcel náš kráľ mať, a premôcť ju nevedel.“ odpovedal mŕtvy.
„A kde býva krásna Uliana?“ pýtal sa Janko.
„Za touto dolinou v mramorovom zámku býva,“ odpovedal mŕtvy a oči zavrel. ..... Janko šiel ďalej, a keď prišiel za dolinu, kde ležalo zabité vojsko, videl pred sebou krásny mramorový zámok. I vošiel do zámku, vošiel až do siene a nikoho nestretol. V sieni na stene však videl visieť meč, ktorý neustále z pošvy vyskakoval.
„No, keď sa Ti chce skákať, poď ku mne.“ povedal Janko, a vytiahnuc ťažký meč, mávol ním vo vzduchu; potom na jeho miesto zavesil svoj a tamten si nechal. ..... Len čo ho do pošvy vrazil, vošla do siene krásna Uliana. Jeden druhému sa poklonili a krásna Uliana sa spýtala:
„Prečo si prišiel?“
„Prišiel som s Tebou bojovať.“ odpovedal Janko.
„A to si taký smelý, že sa opovažuješ so mnou bojovať?“
„Veru, som smelý,“ povedal Janko, udrúc si na meč.
„No, keď si taký smelý, zmerajme sily,“ zavolala silná panna, a pribehnúc k stene, vytrhla meč z pošvy, nevšimnúc si, že to nie je jej. ..... Janko tiež vytiahol svoj meč, a keď sa panna na neho vrhla, len ľahko ním mávol a panne vyrazil meč z ruky, až odletel ďaleko.
„No, už vidím, že si silnejší ako ja,“ povedala krásna Uliana; „zostaň u mňa a budeme spolu žiť.“ Janko hneď s tým súhlasil, lebo sa mu krásna Uliana veľmi zapáčila. ..... Keď sa takto dohovorili, vzala Uliana Janka za ruku a previedla ho cez dvanásť izieb, jednu krajšiu ako druhú, potom ho pohostila všetkým, čo mala najlepšieho a najdrahšieho, a keď bolo po hostine, tešili sa spolu do sýtosti.
Žili takto niekoľko dní šťastne a Janko zabudol, že má navštíviť sestry, zabudol na všetko pri svojej krásnej Ulianej. Tu mu ona jedného dňa vraví:
„Môj drahý Janko, musím Ťa tu teraz nechať a odísť preč, ale poponáhľam sa, aby som sa čo najskôr vrátila späť. Pozri, tu máš kľúč od dvanástich izieb, zabávaj sa zatiaľ, ako vieš, ale len trinástu izbu neotváraj, inak sa Ti zle povedie, a mne s Tebou.“
Po týchto slovách Janka nechala a zo zámku odišla.
Janko po odchode Uliany v zámku zostal ako telo bez duše. Smutný a mrzutý prechádzal z izby do izby jeden deň, prechádzal druhý deň, ale tretí deň ho už všetko mrzelo a v tej mrzutosti mu prišla na um trinásta izba, čo asi v nej je. ..... Vzal teda kľúč a trinástu izbu otvoril. ..... Tu vidí sedieť ohnivého draka, šarkana, tromi obručami pripútaného.
„Čo tu robíš?“ pýtal sa ho Janko.
„Veď vidíš, že tu som pripútaný.“
„A kto Ťa sem pripútal?“
„Však Ti poviem, len sa nado mnou zmiluj a prines mi najprv krčah vína z toho posledného suda; mám veľký smäd,“ prosil šarkan. ..... Dobrý Janko šiel a krčah vína mu priniesol. ..... Keď šarkan víno vypil, spadla z neho jedna obruč.
„Máš u mňa jeden život,“ povedal šarkan Jankovi a prosil ho, aby mu doniesol ešte krčah vína. Janko mu doniesol, a keď druhý krčah vypil, spadla z neho druhá obruč.
„Máš u mňa dva životy.“ povedal zase šarkan, „ale prines mi ešte jeden krčah vína a potom Ti budem rozprávať.“
Keby bol Janko vedel, čo v tom je, nebol by šarkanovi víno nosil, ale nevedel, a preto mu aj do tretice vína doniesol. ..... Keď šarkan tretí krčah vína vypil, spadla z neho aj tretia obruč, a vtom do dverí vstupovala krásna Uliana. Šarkan sa zachechtal, schmatol Ulianu, a kým sa Janko spamätal, sadol s ňou na tátoša, ktorý na jeho zavolanie z konskej maštale vybehol, a zo zámku s ňou zmizol.
Bolo Jankovi čo ľutovať! Plačúc takmer a celý nahnevaný sám na seba, že naletel šarkanovi na lep, odišiel zo zámku a vydal sa na cestu k švagrovi Slnečníkovi, dúfajúc, že sa u neho dozvie niečo o svojej krásnej neveste.
Dlho musel ísť, kým prišiel k slnečnému kráľovi. ..... Keď k nemu prišiel, nebol doma, ale kráľovná, jeho sestra, ho s nevýslovnou radosťou prijala a hneď sa ho vypytovala na otca, na matku, a keď tak spolu besedovali, prišiel Slnečník domov.
„Fuj, čuchám ľudinu, koho tu máš?“ pýtal sa Slnečník.
„Veď je tu môj bratček.“ povedala sestra.
„No, keď je to Tvoj bratček, môj je to švagrík,“ povedal Slnečník a hneď Janka vítal a rád ho videl; sestra im pripravila dobrú večeru a pri večeri sa Janko pýtal švagra, či nevie o krásnej Ulianej. Slnečník o nej nevedel, povedal však švagrovi, že azda druhý brat, Mesačník, o nej vedieť bude, aby si k nemu zašiel. ..... Len čo bolo po večeri, Janko sa hneď vydal na cestu k švagrovi Mesačníkovi, nedajúc sa od sestry zdržiavať.
Keď prišiel k Mesačníkovi, ten práve chcel vychádzať, ale keď videl švagra, zdržal sa, aby ho privítal. Sestra ho bozkávala a nedala mu ani na chvíľu prísť k slovu; kým konečne predsa jej otázky zodpovedal, a obrátiac sa k švagrovi, pýtal sa ho, či nevidel jeho krásnu Ulianu.
„Nie, tú som naozaj nevidel, ale najskôr Ti povie brat Veterník, veď on každý kútik prefúka. Môžeš ísť so mnou kúsok, azda ho nájdeš doma.“
Janko sa len trochu občerstvil a potom sa vydal so švagrom na cestu.
Práve švagra Veterníka stretli, keď šiel domov odpočinúť si. ..... I pozdravili sa navzájom; Mesačník však šiel hneď ďalej a Janko začal rozprávať švagrovi Veterníkovi svoju nehodu a pýtal sa ho, či nevie o jeho krásnej Ulianej.
„Veru viem,“ odpovedal Veterník, „ohnivý šarkan ju má vo svojom ohnivom dvore; musí tam ťažko pracovať a navždy v horúcej vode drhnúť a prať. Veď ju každý deň ochladzujem.“ Janko mu za to ďakoval a pýtal sa ho, ako by sa k nej mohol dostať. .....
„Nuž, poď so mnou domov, a keď sa občerstvíš, dám Ti koňa, ktorý Ťa tam donesie.“ povedal mu Veterník.
Šiel Janko so švagrom; keď sa s treťou sestrou pozdravil a potešil a keď ho pohostila, sadol na koňa, ktorého mu švagor dal, a poďakovavšiac sa im, rýchlo odchádzal, spoliehajúc sa na koňa, že ho na pravé miesto donesie, ako mu švagor povedal. ..... Skutočne ho kôň do dvora ohnivého šarkana doniesol, a práve stála jeho krásna Uliana pri studni, perúc šaty v horúcej vode. ..... I vykríkol od radosti, skočil z koňa, schytil ju, a vmig sa s ňou opäť na koňa vyšvihol a uháňal preč. ..... Ale čo platné, keď bol šarkanov tátoš rýchlejší ako vietor!
Šarkan si práve po jedle hovel, keď tu počuje tátoša erdžať a nohami búchať. „No, čo Ti je?“ kričal naň šarkan, „nemáš seno ako zlato a vodu ako víno?“
„Mám seno ako zlato, vodu ako víno, ale krásna Uliana je preč!“ odpovedal. ..... Tu vyskočil šarkan, akoby ho strelil, ale tátoš naň volal:
„Hodinu spi, hodinu tabak fajči a ešte ich dohonime!“ Šarkan sa upokojil; hodinu fajčil, hodinu spal, a až potom sadol na tátoša; tátoš sa vzniesol a za niekoľko okamihov boli pri Jankovi.
Šarkan mu vytrhol krásnu Ulianu. „Mohol by som Ťa teraz roztrhať na kusy, ale máš u mňa jeden život za to, že si ma vyslobodil. Ak sa však ešte raz v mojom dvore ukážeš, druhý život Ti nedarujem.“
Kým mu Janko mohol odpovedať, zmizol mu z očí. ..... Plačúc sa vrátil k švagrom, aby ich požiadal o radu.
„Môj milý švagre,“ povedal Veterník, „keby si chcel krásnu Ulianu šarkanovi uniesť, musel by si mať takého tátoša, ako je šarkanov, inak mu uniknúť nemôžeš.“
„Ach, kdeže ja nájdem takého tátoša, azda je to jediný na svete!“
vzdychol si Janko.
„Ale kdeže,“ povedal Veterník, „jedna zlá čarodejnica, bosorka, má za morom brata šarkanovho tátoša, ktorý je ešte rýchlejší ako on.“
„A nemohol by som ho dostať?“ potešil sa Janko.
„Ba, mohol by si ho dostať, keby si k tej bosorke šiel, a čo ona od Teba bude žiadať, vykonal. ..... Ale ťažko s ňou vydržíš, lebo už veľa junákov zahubila.“
„Zahubila, nezahubila, ja predsa k nej pôjdem,“ povedal Janko odhodlane. ..... Keď videli švagri, že Janko inak nedá, dali mu každý malú palicu; Slnečník mu dal zlatú, Mesačník mu dal striebornú a Veterník dutú. I povedali mu:
„Keď budeš potrebovať našu pomoc, zarazíš palicu do zeme a hneď bude jeden z nás pri Tebe.“
Janko im poďakoval a chcel sa ponáhľať ďalej, ale Veterník ho zdržal a povedal:
„Milý švagrík, keby si tam chcel ísť pešo, ani za rok by si tam nedošiel; zatiaľ by sa krásna Uliana utrápila. Sadni si teda na moje krídla, aby si tam bol čo najskôr!“
S radosťou Janko švagra poslúchol a ten ho v krátkom čase preniesol cez hory a doliny, cez more, až neďaleko k bosorkinmu dvoru. Stará bosorka stála na dvore, keď Janko vošiel do brány.
„Čo tu hľadáš?“
vyletela naňho.
„No, čo by som tu hľadal, hľadám si službu,“ odpovedal Janko.
„Službu, a vieš kone pásť?“
pýtala sa stará, od hlavy po päty ho jedovatým zrakom merajúc.
„Prečo by som nevedel, samozrejme, že viem,“ odpovedal Janko.
„No keď vieš, zostaň u mňa v službe; budeš pásť tri pekné kone, keď ich tri dni dobre napasieš, dostaneš odmenu, akú len budeš žiadať; ale keď Ti ujdú, hlavu Ti zrazím,“ tak povedala bosorka; Janko však predsa zostal.
Ráno mu bosorka vyviedla na dvor tri krásne kone, aby ich šiel pásť, a to boli jej tri dcéry. Janko ich vzal a hnal na pašu a myslel si:
„Aká by to bola práca, aby som tri kone nenapásol?“
Ale čoskoro sa presvedčil, aké kone vedie na pašu. Len čo ich na pašu prihnal, premenili sa mu na holuby a frrrr všetky tri do povetria! „No, vy ste mi pekné kone, Vás aby čert pásol!“ hovoril si Janko, smutne sa pozerajúc za nimi, ako si v oblakoch krúžia. ..... Tu mu napadli švagri, a hneď strčil dutú palicu do zeme; v tom okamihu priletel k nemu Veterník:
„Čo žiadaš, švagrík?“
„I nech do baby ..... prikázala mi kone pásť; priviedol som ich na pašu a o chvíľu sa zmenili na holuby a teraz pozri ..... kde sú!“
povedal Janko švagrovi, ukazujúc hore, kde tri holuby vysoko v povetrí sa vznášali.
„Hneď Ti ich zaženiem,“ povedal Veterník a podávajúc Jankovi uzdu dodal:
„Keď priletia dolu, hoď na ne uzdu a hneď sa Ti premenia na kone a môžeš si ich odviesť domov.“
Po týchto slovách Veterník zmizol a náhle sa strhla víchrica, s holubmi začal vietor vo vzduchu zmietať, až im krídla slabli, potom ich chytil a dolu na zem pritlačil k Jankovým nohám, ktorý hneď uzdu na ne hodil. V tej chvíli sa stali zase koňmi a od neho sa už nepohli; keď bol čas ísť domov, doviedol ich na uzde až do dvora a bosorke ich odovzdal; uzdu si však vzal a nechal u seba. Divné bolo bosorke, že Janko priviedol kone domov, nepovedala mu však nič.
Druhý deň ráno vyviedla mu zase tie tri kone na dvor a poslala ho na pašu, prikazujúc mu, že ak ich nechá ujsť, hlavu mu zrazí. Janko hnal kone na pašu, ale už bol na ne pozorný. Len čo ich na pašu prihnal, v malej chvíli sa rozbehli, a premenivšie sa na kačice, doprostred jazera vleteli. Janko bez meškania vstrčil do zeme striebornú palicu a Mesačník bol pri ňom.
„Čo žiadaš, švagrík?“ pýtal sa Janka.
„Eh, hrom aby do baby udrel, prikázala mi kone pásť. ..... Keď som ich na pašu priviedol, pozri, čo sa stalo!“ povedal Janko, ukázal švagrovi na jazero.
„Nestaraj sa, privediem ich na suchu zem.“ odpovedal Mesačník a odchádzajúc od Janka šiel k jazeru, pustil doň bielu šatku a všetka voda sa do šatky vtiahla. Kačice zostali na suchu a Janko pribehol, hodil na ne uzdu a v tej chvíli sa stali koňmi a od Janka sa nepohli. Keď bol čas, hnal ich domov. Druhý deň bolo bosorke ešte divnejšie, keď Janko zase kone domov priviedol, nepovedala mu však ani jedno slovo, dala mu jesť a robila, akoby s ním bola nanajvýš spokojná.
Tretí deň ráno vyviedla mu zase kone na dvor, aby ich šiel pásť. I viedol ich na pašu, dychtivý, ako ho zase klamať budú. Hneď ako na pašu prišli, premenili sa na smreky, vysoké, mohutné. Janko dlho nerozmýšľajúc vstrčil do zeme zlatú palicu a švagor Slnečník stál pri ňom. „Čo žiadaš, švagrík?“ pýtal sa Janka.
„Prikázala mi bosorka, mor aby ju zachvátil, kone pásť, a len čo som ich sem priviedol, zmenili sa naraz na smreky. Pozri sa, ako tu stoja, veď čo s nimi môžem pohnúť?“
„No, však ja Ti s nimi pohnem, len počkaj,“ povedal Slnečník, „keď potom prídeš domov, bude sa Ťa bosorka pýtať, čo si žiadaš za službu, Ty si však nežiadaj nič iné ako toho koňa, čo sa na smetisku váľa.“
Po týchto slovách začal Slnečník na smreky tak páliť, že z nich hneď spálené ihličie dolu padalo a kôra sa pukala. Nemohúc vydržať v tom žiare, premenili sa na kone a Janko rýchlo uzdu na ne prehodil a domov ich viedol.
Bosorka sípala jedom, keď aj tretí deň kone Janko priviedol; nedala to však na sebe poznať a povedala Jankovi:
„Dobre si pásol; chcem sa Ti teraz za to odmeniť. Povedz, čo si žiadaš?“
„Dajte mi hoci tamtoho vychudnutého koňa, čo sa na smetisku váľa.“
„Eh, aký si blázon, čo chceš počať s takou herkou, veď jej prikrývku sedem rokov sliepky špinia. Môžem Ti dať pekného koňa a zlatý postroj naň!“
„Ej, mne stačí to, čo sa len tak povaľuje, len Vy mi tú herku dajte, nič iné nežiadam,“ odpovedal Janko.
„Tak si ju vezmi, ale skôr, než odídeš, tri kobyly podojíš,“ povedala bosorka a zlým okom na Janka pozrela.
„No, prečo by som nepodojil, veď to nie je veľká práca.“ odpovedal. Bosorka sa uškrnula a odišla po koňa. Tu chudý koník zo smetiska na Janka zavolal:
„Janko, Janko, mladý princ, vtipnú kašu si zjedol, keď si ma chcel. Keď kobyly podojíš, budeš sa musieť v mlieku vykúpať, ale skôr si na mňa zavolaj, než do kúpeľa sadneš.“
Vtom priviedla bosorka tri kobyly na dvor k veľkej káde a Jankovi prikázala, aby tie kobyly do tej kade podojil. ..... Janko urobil, čo mu kázala. Keď ich mal podojené, prikázala mu bosorka, aby sa v tom mlieku vykúpal. „No, keď sa mám vykúpať, dobre, vykúpem sa, ale nech ten môj úbohý kôň pri mne stojí, lebo chcem po kúpeli hneď naň vysadnúť.“ povedal Janko.
„To sa Ti môže stať, len si ho zavolaj!“
povedala bosorka a len sa tak uškŕňala.
„Hej, koníku na smetisku, poď sem ku mne!“
vykríkol Janko na koňa, ten klopýtajúc, akoby ho ani nohy uniesť nemohli, sa k Jankovi priblížil a ku káde sa postavil. Len čo skočil Janko do kade, začalo sa mlieko v tom okamihu klokotom variť. Nebol by Janko živý z neho vyliezol, keby nebolo koníka. Ten sklonil hlavu do kade a jedným dychom vtiahol všetku horúčavu do seba. Mlieko vychladlo a Janko sa pekne vykúpal a krajší bol ako predtým.
Keď bosorka, mysliac si, že sa Janko v mlieku uvarí, videla ešte krajšieho z kúpeľa vychádzať, zostala ohromená. „Keď on taký pekný z kúpeľa vyšiel,“ hovorila si, „môžem sa aj ja vykúpať a krásna byť a Janka za muža si vziať.“
Po týchto slovách vliezla bosorka ihneď do mlieka; ale vtom sklonil kôň hlavu do kade a všetku horúčavu, čo predtým do seba vtiahol, do mlieka pustil, že klokotom zavrelo. Bosorka sa uvarila a Janko, rýchlo vysadnúc na koňa, zo dvora odchádzal.
Keď prišli k jednému potoku, kôň sa zastavil, hovoriac Jankovi:
„Zosadni zo mňa a očisti ma.“
Janko skočil hneď dolu a dal sa koňa v potoku čistiť, odhodiac z neho prikrývku, ktorú sliepky sedem rokov špinili. Keď ho pekne očistil, vyliezol kôň z potoka a Janko vykríkol od radosti nad jeho krásou. Už videl, že má tátoša. Jeho srsť sa leskla ako zlato, a keď hrivou pohodil, akoby mu okolo hlavy lietali jasné blesky.
„Očisti aj prikrývku!“
prikázal tátoš Jankovi. ..... Janko namočil prikrývku do potoka, a keď ju vytiahol, bola zo zlatohlavu, diamantmi vykladaná.
„Nuž a teraz si sadni na mňa a dobre sa drž!“
povedal tátoš, keď naň Janko prikrývku položil. Janko sa s radosťou naň vyšvihol, tátoš sa odrazil od zeme, až sa zem zaiskrila, a do povetria sa zdvihnúc, rýchlejšie ako vietor letel k ohnivému dvoru. ..... Práve stála zase krásna Uliana pri studni, máchajúc šaty v horúcej vode, ktorú jej vetrík po chvíľach ochladzoval, ..... keď tu zrazu priletí Janko na tátošovi.
„Poď, krásna moja milá, nech Ťa vyslobodím, lebo teraz nás už tá hrôza nedohoní.“ povedal Janko, keď tátoš pri studni zastavil.
Ale Uliana sa zdráhala. .....
„Ach, veď on by nás zase dostihol a roztrhal by Ťa; uteč, duša drahá, aby Ťa nepočul, a mňa už tu nechaj.“
Ale Janko skočil z tátoša, svoju krásnu milú si objal, na tátoša k sebe si posadil a v tej chvíli ich na dvore nebolo. Tu šarkanov tátoš zaerdžal, až sa to po dvore rozľahlo, a nohou zabúchal, až zem pod ním zadunela.
„Čo Ti je, tátošíku?“ kričal naň šarkan, „veď nemáš seno ako zlato, vodu ako víno?“
„Mám seno ako zlato, vodu ako víno, ale krásnu Ulianu Janko princ Ti odniesol.“ odpovedal tátoš.
„Eh, môžem ešte hodinu spať, hodinu tabak fajčiť, a ešte ich dohonime.“ zvolal šarkan.
„Nesmieš hodinu spať, ani tabak fajčiť, a ešte ich nedohonime, lebo ich nesie môj mladší brat, ktorý je rýchlejší ako ja!“ odpovedal tátoš.
Tu šarkan vyskočil, sadol na tátoša a za utekajúcimi sa pustil, ktorých už nebolo vidieť. I pozbieral tátoš všetku svoju silu a ako vietor letel za bratom; už ho vidí, už ho dobieha. Šarkan od zlosti vrie, bodá tátoša, aby ešte rýchlejšie letel, už si v duchu chystá niekoľko smrtí pre Janka a krásnu Ulianu, vtom volá mladší tátošík na staršieho, šarkanovho:
„Nehoň brat brata, tátošík tátošíka, striasni čerta a poď s nami!“ Keď to tátoš počul, zatriasol sa a šarkan z neho po hlave zletel do priepasti. Na slobodného tátoša si sadla krásna Uliana a brat vedľa brata unášali tátošíci milencov do ich domova.
Starý kráľ, otec Jankov, dal už dávno zámok modrým súknom potiahnuť, lebo želeli aj on, aj kráľovná svojho syna, nedúfajúc, že ho viac uvidia. A tu on, hľa ..... na tátošíkoch i s krásnou nevestou k zámku sa nesie! Radosť nad radosť, po celom kráľovstve. Hneď modré súkno strhli, červeným zámok potiahli, slávila sa slávna hostina a potom starý kráľ vyhlásil Janka za kráľa a každý mal, čo si želal.