Locika

Boli raz muž a žena a tí si už dlho márne priali dieťa, až konečne prišla žena do nádeje, že milostivý Boh ich želanie splní. Tí ľudia mali pri dome prístavbu a v nej malé okienko, ktoré viedlo do očarujúcej záhrady, kde rástli krásne kvety a bylinky; ale tá záhrada bola obohnaná vysokým múrom a nikto nemohol dovnútra, pretože patrila jednej čarodejnici, ktorá mala veľkú moc, a všetci sa jej báli.

Jedného dňa stála žena pri okienku a pozerala sa do záhrady a vtom jej oko padlo na záhon plný jemného šalátu; ten vám vyzeral tak sviežo a lákavo, že naň dostala veľkánsku chuť a tá nechcela a nechcela odísť. Naopak, zo dňa na deň rástla a žena napokon nemyslela na nič iné než na šalát, viditeľne chudla a chradla, až si to všimol muž a pýtal sa jej, čo jej chýba, a ona mu povedala o svojej veľkej chuti na locikový šalát, ktorá ju až na smrť sužuje. Toho sa muž zľakol, videl, že jeho žena bez šalátu umrie, a tak nezaváhal a pod rúškom tmy prelezol záhradný múr, rýchlo odtrhol hrsť šalátu a doniesol ho žene. Tá si na šaláte pochutila a hneď sa jej uľavilo. Ale nasledujúceho dňa bola chuť na šalát opäť tu a bola trojnásobná, a tak mužovi neostalo nič iné, než aby sa po zotmení vybral na zakázané miesto. Ale sotva zoskočil do záhrady, veľmi sa zľakol, pretože tam stála čarodejnica, ktorá mu so zúrivým pohľadom začala nadávať do zlodejov. Muž sa bránil, robil to len kvôli svojej žene, a tak sa čarodejnica zmilovala a darovala mu život, ale výmenou za to dieťa, ktoré sa narodí. Čo mohol úbohý muž robiť iné než súhlasiť? A keď na ženu prišla ťažká hodinka, zjavila sa čarodejnica a to najkrajšie dieťa pod slnkom, ktoré pomenovala Locika, odniesla preč.

Keď mala Locika dvanásť rokov, zavrela ju čarodejnica do vysokej veže, ktorá stála v hlbokom lese. Tá veža nemala žiadne schody ani žiadne dvere, len hore okienko, a tak keď chcela čarodejnica Lociku navštíviť, musela zavolať a dievča spustilo dolu svoje krásne zlaté vlasy a čarodejnica po nich vyšplhala hore. Jenže jedného dňa toto počínanie videl jeden kráľovský syn, ktorý zablúdil k veži, pretože ho sem prilákal nádherný dievčenský spev. Už niekoľko dní tú vežu obchádzal a hľadal nejaký vchod, až napokon uvidel, ako toho dňa prišla čarodejnica a na jej zavolanie sa z okna veže spustil vrkoč zlatých vlasov a ona po ňom ako po rebríku vyliezla hore.

Nasledujúceho dňa, keď sa zmrákalo, prišiel princ k veži, zavolal na dievča a vzápätí aj jemu priletel v ústrety zlatý vrkoč. Najprv sa Locika veľmi zľakla, keď sa hore objavil muž, pretože ešte nikdy žiadneho nevidela. Ale princ k nej milo prehováral o jej speve, ktorým si získala jeho srdce a on odvtedy nemá nijaký pokoj, musel ju vidieť. Vtedy sa Locika prestala báť, a keď sa jej princ najvrúcnejšie pýtal, či sa chce stať jeho ženou, pomyslela si, že ju možno miluje viac než čarodejnica, vložila svoju ruku do jeho a stala sa jeho ženou. A potom mu povedala, že s ním rada odíde, ale nevie, ako by sa odtiaľto obaja dostali, aby každý večer priniesol kus hodvábneho povrazu, z ktorého upletie rebrík a dostane sa potom von. A tak sa dohodli, že za ňou princ bude chodiť každý večer, pretože cez deň ju navštevuje čarodejnica.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Bolo to tajomstvo a bolo by to tak ostalo, keby si raz Locika neposťažovala, že je to na počudovanie, ale keď hore vyťahuje čarodejnicu, zdá sa jej veľmi ťažká, kým jej princ je ľahký ako pierko. Vtedy čarodejnica všetko pochopila a veľmi sa rozhnevala, pretože mala v úmysle milovanú Lociku uchrániť pred celým svetom a ona ju zatiaľ tak hanebne oklamávala. Schmatla ju od zlosti celá bez seba za vlasy, kruto s ňou niekoľkokrát potriasla, potom si jej vrkoče omotala okolo ruky a odstrihla ich. Úbohú Lociku potom zaklela na púšť do biedy a strádania. Sama sa usadila vo veži a čakala na princa. Keď ako každý večer prišiel a zavolal, zavesila čarodejnica odstrihnuté vlasy za okennú skobu a spustila dolu. Princ vystúpil hore, ale namiesto milovanej Lociky uvidel rozzúrenú čarodejnicu, ktorá sa mu vysmievala, že vzácny vtáčik nie je v hniezde, mačka ho roztrhala a teraz aj jemu tá istá mačka vyškrabe oči; Lociku už nikdy neuvidí. Ale princ sa od bolesti a zúfalstva vrhol dolu z veže, kde mu tŕnisté krovie vypichlo oči a on slepý blúdil po svete. Živil sa lesnými plodmi a korienkami, putoval divočinou a plakal nad stratou svojej milovanej ženy.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Uplynul rok dlhý ako sto rokov a princ konečne dopútoval na púšť, kde v biede a strádaní žila Locika s dvojčatami, ktoré medzitým priviedla na svet. Princ začul jej nežný hlas a pripadal mu povedomý. A keď prikolísal bližšie, Locika ho spoznala, vrhla sa mu okolo krku a plakala. Keď sa jej slzy dotkli princových slepých očí, zacelili sa a on videl ako predtým.

Potom princ zaviedol Lociku a deti do svojho kráľovstva, kde ich s radosťou a jasotom privítali; a žili spoločne šťastne a spokojne až do konca svojich dní.