Vianočný blázon

V jednej krajine na Východe žil pred dvetisíc rokmi mladý blázon. Ako každý blázon, aj on sníval o tom, že sa raz stane múdrym.
Miloval hviezdy. Nikdy ho neunavilo pozorovať ich a pritom žasnúť nad nekonečnosťou neba. A tak sa stalo, že jednej noci neobjavili novú hviezdu len králi Gašpar, Melichar a Baltazár, ale aj tento blázon.
„Tá nová hviezda je jasnejšia než ostatné,“ myslel si. „To bude kráľovská hviezda ..... narodil sa nový vládca! Chcem mu ponúknuť svoje služby. Veď ak je to kráľ, určite bude potrebovať aj nejakého blázna. Vydám sa na cestu a budem ho hľadať. Hviezda ma povedie.“
Dlho premýšľal, čo by mohol novému kráľovi priniesť ako dar. Okrem svojej bláznovskej kapucne, zvonkohry a jednej kvetiny však nemal nič, čo by mu mohol darovať.
A tak sa z domu vydal na cestu ..... s bláznovskou kapucňou na hlave, so zvonkohrou v jednej a s kvetinou v druhej ruke.
Prvú noc ho hviezda priviedla do chudobnej chalúpky. Tam našiel dieťa, ktoré bolo chromé. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi.
„Ach,“ pomyslel si blázon, „dám tomuto dieťaťu svoju bláznovskú kapucňu. Potrebuje ju viac než nejaký kráľ.“ Dieťa si bláznovskú kapucňu nasadilo na hlavu a šťastne sa rozosmialo, plné radosti. To bláznovi namiesto poďakovania bohato stačilo.
Druhú noc ho hviezda zaviedla do krásneho paláca. Tam našiel dieťa, ktoré bolo slepé. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi.
„Ach,“ pomyslel si blázon, „dám tomuto dieťaťu svoju zvonkohru. Potrebuje ju viac než nejaký kráľ.“ Dieťa zvonkohru nadšene rozozvučalo a šťastne sa rozosmialo, plné radosti. To bláznovi namiesto poďakovania bohato stačilo.
Tretiu noc ho hviezda zaviedla do zámku. Tam našiel dieťa, ktoré bolo hluché. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi.
„Ach,“ pomyslel si blázon, „dám tomuto dieťaťu svoju kvetinu. Potrebuje ju viac než nejaký kráľ.“ Dieťa si kvetinu s úžasom prezeralo a šťastne sa rozosmialo, plné radosti. To bláznovi namiesto poďakovania bohato stačilo.
„Teraz mi už nezostalo nič, čo by som mohol kráľovi darovať. Asi bude lepšie, keď sa vrátim,“ pomyslel si blázon. Avšak keď pozrel na oblohu, hviezda stála na jednom mieste a usmievala sa naňho jasnejšie než kedykoľvek predtým. A vtom uvidel cestu k akejsi maštali uprostred polí.
Pred maštaľou stretol troch kráľov a zástup pastierov. Aj oni hľadali nového kráľa. Ten ležal v jasliach ..... malé, bezbranné, chudobné dieťa. Mária, ktorá práve chcela na slamu prestrieť čisté plienky, sa bezradne obzerala a hľadala pomoc. Nevedela, kam by dieťa položila. Jozef práve kŕmil osla a všetci ostatní mali plné ruky darov. Traja králi prinášali zlato, kadidlo a myrhu, pastieri zasa vlnu, mlieko a chlieb.
Len blázon tu stál s prázdnymi rukami. Mária, plná dôvery, teda položila dieťa do jeho náručia. Tak našiel Kráľa, ktorému chcel v budúcnosti slúžiť. A tiež vedel, že svoju bláznovskú kapucňu, zvonkohru aj kvetinu rozdal deťom, aby mal miesto pre Dieťa, ktoré mu teraz svojím úsmevom darovalo múdrosť, po ktorej túžil.