O vtáčikovi spevákovi

Jesenný vietor sa divoko preháňa v uliciach. Pestrofarebné lístie víri vo vzduchu a lieta spolu s vtákmi, akoby o preteky. Jedno okno vo vysokom sivom dome na ulici je dokorán a visí na ňom vtáčia klietka. V klietke sedí na bidielku bez pohnutia vtáčik spevák a vyzerá von. Patrí rodine, ktorá sa do mesta prisťahovala z jednej ďalekej krajiny, v ktorej je zvykom chovať vtákov v klietkach. Mnohé vtáky si už na taký osud zvykli, neprekáža im život v klietke, a tak každý nový deň vítajú veselým spevom. Niektoré vtáky však – ako napríklad náš vtáčik – znášajú život v nesvobode, život v klietke, veľmi ťažko. Onemejú a ani tie najlepšie maškrty alebo prehováranie ich neprinútia spievať. Nespievajú, ani keď ich majitelia presedia celé hodiny pri klietke a sami im predspevujú.
Vtáčik spevák sedí nehybne na bidielku a je smutný. Vždy keď sa ráno v okne objavia prvé slnečné lúče, zosmutnie ešte viac. Neodbytne túži byť zase voľný, rád by vzlietol oproti slnku. Smútok ho takmer dusí.
Nie je schopný vydať zo seba ani hlásku. Jeho trápenie a žiaľ sú nemé, nie je ich počuť.
Raz, keď mu dieťa z rodiny čistilo klietku, zabudlo ju znova zavrieť. Okno bolo dokorán a nebo bolo modré ako more. Vtáčik prudko mávol krídelkami proti neprivretým dvierkam, klietka sa otvorila a on bol konečne voľný.
Poletoval nad mestom, nad riekou aj nad lúkami a lesmi, ktoré mesto obklopujú. Poletoval a chytal muchy lietajúce okolo neho. Priam sa opájal pocitom voľnosti a slobody.
Práve keď preletoval nad obrovským stromom s nádherne sfarbeným lístím, začal spievať. Spieval a trilkoval tak krásne, až sa naňho smialo aj samo slnko. Spieval tak radostne, že sa ľudia na ulici zastavovali a počúvali. Chceli zazrieť toho zázračného speváčika, ale videli len vírivý bod na oblohe.
Zrazu sa začalo stmievať, nastával večer a vtáčik spevák začínal byť unavený. Rozhodol sa preto nájsť si nejaké miestečko na prenocovanie. Do klietky sa však nechcel za žiadnu cenu vrátiť.
V jednom parku, ktorý sa nachádzal ako oáza pokoja uprostred mesta, objavil vysoký strom. Rástol tu odnepamäti, stál tu už dávno predtým, než sa začalo stavať mesto. Vtedy tu nerástol sám, ale bol uprostred hlbokých lesov, v ktorých ešte lovieval kráľ. A tento strom ako jediný prežil do dnešných čias.
V jeho košatých konároch si vtáčik spevák našiel miestečko, do ktorého postupne znášal vhodné steblá tráv, perie i lístie, až z nich postavil hniezdo. Vystlal ho najjemnejším machom. Keď hniezdo dokončil, uložil sa v ňom spokojne na spánok a povedal si: „Je tu nádherne, príjemne a teplo.“