Valibuk

Bolo to za blahoslavenej pamäti kráľa Kakoňa, keď v jednej dedine chudobná žena, ktorá mala deväťdesiatšesť rokov, porodila dieťa, tak silné a veľké, že podobné mu nikto nevidel. ..... Susedia, kdekto, chodili na obzeranie, ba aj do okolitých dedín sa tá zvesť rozniesla a ľudia prichádzali pozrieť sa na to zázračné dieťa. Nebolo pamätníka, že by niektorá z žien takéto dieťa bola kedy porodila.
„No, mama, vieš čo?“ povedal rozradostený otec, „ty toho chlapca musíš deväť rokov dojčiť, lebo možno z neho vyrastie niečo poriadne.“
„No, keď tak chceš, nech je ti po vôli,“ odpovedala žena a pri tom zostalo. Matka chlapca dojčila a chlapec sa z dňa na deň menil, že rodičia nevedeli od údivu, čo si majú počať. Po troch rokoch ho matka zaviedla do lesa k jednému smreku, či by ho bol schopný vytrhnúť; ale nemohol. Odviedla ho domov a znova tri roky dojčila. V šiestom roku ho zase do lesa zaviedla; to už menšie smrečky vyťahoval ako konope, ale duby a buky ešte nemohol. „Ej, mamka, mamka,“ povedal matke, „dobre ste ma odkojili, ale ešte sa bojím, že by mi to vytrhávanie bukov uškodilo. Nechceli by ste ma ešte raz tri zimy dojčiť?“
„A keď tak chceš, však ja to ešte urobím,“ sľúbila matka. Po deviatich rokoch išiel chlapec do lesa a najväčšie buky aj s koreninami vytrhával a vrchom dolu obracal. ..... Nazvali ho Valibuk.
V sedemnástom roku už Valibuk nemohol doma vydržať. Rodičia nemali pre neho ani dosť práce, ani stravy. A povedal im jedného dňa:
„Počúvajte, drahí rodičia! Dobre viete, že kto za pecou sedáva, o ničom rozprávať nevie; to by mi na česť neslúžilo, keby som sveta neskúsil. Prosím vás, pustite ma na rok alebo dva, rád by som spoznal, ako ľudia vo svete žijú. Nebojte sa, že na vás zabudnem, chcem sa o vás v starobe poctivo postarať.“
Súhlasili s tým aj rodičia, lebo mu v ničom nechceli prekážať.
„No, len choď s Bohom,“ povedal otec, „my ťa radi púšťame, len, synku, buď všade opatrný a nikdy neubližuj ľuďom.“
Valibuk sa rozlúčil so svojimi rodičmi, odišiel a ešte v tú noc došiel do jednej na pustatine postavenej krčmy. Sedeli tam dvaja pocestní za stolom. ..... Valibuk si prisadol k nim.
„Dobrí ľudia, odkiaľ ste?“ opýtal sa ich Valibuk.
„Odkiaľkoľvek,“ odpovedali pocestní.
„A akého ste remesla?“
„Ja som Drtikámen,“ odpovedal jeden z nich, „keď mlynský kameň chytím do ruky, stisnem ho tak, že z neho mlieko tečie.“
„A ja,“ vraví druhý pocestný, „ja som Lamželezo, akokoľvek silné železo schytím, všetko do jedného kusa uhniem.“
„A čo ty, akého ty si remesla?“
„Ja som Valibuk, ten najvzrastlejší les tak vytrhám ako najtenšie konope,“ povedal Valibuk, a obrátiac sa k pocestným, dodal:
„A keď je to tak, kamaráti, buďme dobrí priatelia. Ja chcem s vami chlieb jesť.“
„No, veru, dobre nám bude,“ odpovedali Drtikámen aj Lamželezo, „aj my chceme s tebou chlieb jesť a neopustíme ťa.“
Podali si ruky a vernosť si navzájom sľúbili.
Ráno sa všetci traja vybrali na cestu. Nešli dlho, keď sa stretli v blatistom, veľmi strmom úvoze s vozmi. Gazdovia okolo svojich vozov nariekali, lebo s nimi nemohli pohnúť z miesta.
„Čo sa vám stalo?“ pýta sa ich Valibuk.
„No aby to!“ povedal jeden, „vezieme železo a tu sme v hline uviazli. Všetkých tridsaťosem koní sme zapriahli k jednému, a pohnúť sa z miesta nemôžeme. Kto kedy počul niečo také!“
„No, no,“ povedal im Valibuk, „len sa netrápte; my by sme vás vyslobodili, keby ste nám dali toľko železa, koľko jeden z nás unesie.“
Gazdovia privolili.
„Len si naberte všetci traja, koľko unesiete, len nám z tej hliny pomôžte, lebo tu musíme zahynúť,“ povedali.
„No tak vypriahnite kone,“ prikázal im Valibuk. Poslúchli. Tu ..... na veľké počudovanie začal Valibuk ťažké vozy brať do náručia a jeden po druhom na sucho vynášať.
„Ach, pane bože, čo je to!“ vykríkli gazdovia a s otvorenými ústami na Valibuka hľadeli. Ani vlastným očiam neverili, keď videli, že Valibuk všetky vozy aj s nákladom povynášal.
„Vykonali sme prácu, teraz nám zaplaťte,“ povedal Valibuk, „čo ste sľúbili, to dajte!“ a hneď začal po rade z jedného vozu po druhom železo zbierať, až ho dočista pozbieral. ..... Sedliaci začali nariekať. „No, mne je to všetko ešte málo,“ povedal im Valibuk, „ale už som aj s týmto spokojný, ale čo dáte týmto dvom, ako ste povedali, o to sa starajte.“
Gazdom vystupoval studený pot na čele pri týchto slovách. ..... Drtikámen natiahol ruky, chcejúc vozy aj kone aj ľudí pozbierať, ale Valibuk mu v tom zabránil slovami:
„Daj pokoj, spokojíme sa s tým železom!“ Gazdovia boli radi, že im aspoň kone a vozy chcú nechať, bez meškania zapriahli a rýchlo preč odišli.
„Chlapci,“ vyhlásil Lamželezo po ich odchode, „viete čo? ..... Ja z toho železa uhniem tri cepy a pôjdeme mlátiť.“
„Naozaj, to by azda bolo dobré,“ pritakal Valibuk, a sadnúc si vedľa Drtikámena na kláť, prizeral sa práci Lamželezovej. ..... Ten začal železo lámať, miesiť, až bolo mäkké ako cesto, potom z neho valcoval cepy a palice, zviazal ich, a netrvalo to dlho, cepy boli hotové. Tie tri cepy vážili dvesto deväťdesiatsedem centov. ..... Potom sa zbalili a šli k jednému pánovi. Ten mal veľké stohy pšenice, a nemohol nikde mlatcov dostať. Ohlásili sa mu teda, či by im tie stohy nedal vymlátiť. .....
„Keby vás aspoň sto bolo, aby som vám dal tie stohy načať, ale trom svoje stohy pocuchať nedám,“ povedal im pán.
„Ach, pane, ako môžete tak hovoriť; keď vám ich do zajtrajšieho večera nevymlátime, robte s nami, čo chcete. Aj keby nám išlo o krk, my sa podvoľujeme, len nám prácu dajte!“ ozval sa Valibuk.
„No, a za aký diel chcete mlátiť?“ opýtal sa pán.
„Kto vie, ako vy platíte,“ povedal mu Lamželezo, „my sme ešte nikdy za diel nemlátili, ale ak nám za námahu dáte to, čo si sami odnesieme, s tým budeme spokojní, a môžeme to dohodnúť hoci aj písomne.“
Pán im rád dal úpis, myslel si totiž, že im ani pätnásť mier neodnesú. ..... Milí chlapci teda, len čo sa rozvidnelo, vzali cepy a začali mlátiť. Nebrali po jednom snope, ale mlátili do celého stohu takou silou, že za nedlhý čas celý stoh na prach rozdrobili. Tak šli od stohu k stohu; kadilo sa okolo nich ako z milieru.
„Chlapci,“ povedal Valibuk, keď boli hotoví s mláťbou, „lopaty nemáme, vyfúkajme tie plevy!“
Fúkali chlapci, až sa plevy a slama široko-ďaleko roznášali; čisté zrnko potom zostávalo na zemi.
Keď pán k tomu prišiel, hneval sa, že mu slamu rozfúkali, ale Drtikámen mu povedal:
„Čo by ste ľutovali, nemusíte ju aspoň na pole voziť; zo slamy nemáte nič, ale z pšenice, len chystajte diely.“
„Tie sú dávno pripravené; ale vy nemáte na svoje diely vrecia.“
„Ej, veď nám azda požičiate? My vám ich poctivo vrátime,“ ozvali sa chlapci.
„Ja na dlh nič nedám,“ povedal pán. „Ja nič nepožičiavam.“
„Tak teda môžeme to zrno znosiť do vašej sýpky?“
„No, len si ho zneste,“ povedal pán.
Chlapci šli a všetku tú vymlátenú pšenicu nasypali do jednej veľkej sýpky. Potom dobre pozatvárali okná aj dvere, a keď mali všetko prichystané, Drtikámen objal sýpku, naložil si ju na plecia, pánovi povedali:
„Majte sa dobre!“ a hybaj ..... odišli.
Pán sa tomu náramne čudoval, ešte viac ho to však mrzelo.
„Hej,“ zvolá po chvíli, „vypustite za nimi toho býka, nech ich roztrhá!“
Kravár vypustil býka a ten sa rovno za nimi pustil.
„Obzrite sa tam, čo to za nami dupe,“ povedal Drtikámen chlapcom.
„Pozrime,“ odpovedal Lamželezo obzrúc sa, „toho veľkého býka za nami pustili.“
„No to nič, len choďte!“ prikázal im Valibuk, schytil cep, a keď k nemu býk dobehol, tak ho udrel po hlave, že hneď nosom do zeme zaryl. Potom ho vzal za zadné nohy, prehodil si ho cez plece a šli ďalej.
„Ej,“ zvolá po chvíli Lamželezo, „kamaráti, nenechajme to všetko tu, lebo pozrite, už zas dve divé prasatá za nami pustili!“
Ale Valibuk opäť prikázal chlapcom, aby šli vpred, a sám na prasatá počkal, cepom ich zabil, zabité si prehodil cez plecia a až potom šli ďalej.
Po chvíli vraví zase Lamželezo:
„Och, teraz už s vozom so štyrmi koňmi po nás idú!“ Len čo to dopovedal, už mali voz v pätách; tu sa však Drtikámen rýchlo obrátil a sýpku na voz hodil, div že sa to všetko nezlámalo. ..... Valibuk rozprášil ľudí cepom a Lamželezo schytil opraty. Býka a prasatá naložili tiež na voz a pohli sa ďalej k domovu. Doma si to na tri časti rozdelili; Valibuk dal svoju časť rodičom.
Po tejto práci šli hľadať inú, a znova sa vybrali do jedného veľkého mesta. Podľa zvyku sa pýtali jedného mešťana, čo je tam nové.
„Ach, kiež by som vám mohol povedať niečo lepšie,“ odpovedal mešťan, „naše mesto má veľký smútok, ale najväčší zármutok má náš kráľ, ktorý tu býva. Tieto dni sa mu stratili tri dcéry. Chodievali každý deň na jedno miesto kúpať sa, a odtiaľ kto vie, kam sa podeli. Ľudia hovoria, že im jedna ježibaba závidela krásu, a preto ich zaklela, aby sa prepadli, a že skutočne traja draci ich preč odviedli. To nikto nevie, kam sa podeli, len že ich všetky tri do jednej diery pod zem stiahli. Náš kráľ nevie od žiaľu, čo má robiť. Celé mesto dal zahaliť čiernym súknom a sľubuje, že kto tie tri dcéry nájde a vyslobodí, tomu ktorúkoľvek za ženu dá, aj pol kráľovstva.“
„To je pre nás, poďme ku kráľovi!“ zvolal Valibuk, hneď ako to začul. ..... Išli.
„Najjasnejší kráľu,“ prehovoril Valibuk, keď vstúpili pred kráľa, „sme ľudia cudzí, ale prišli sme vás v zármutku poľutovať. Vy ste, ako nám ľudia povedali, stratili tri dcéry, ale my vám ich vyslobodíme, ak budete stáť vo svojom kráľovskom slove a potom nám ich za ženy dáte. Pustíme sa za nimi, aj keby nás to stálo život. Okrem toho žiadame, dajte nám upliesť jeden povraz tritisíc siah dlhý, aby sme sa mohli spustiť do akejkoľvek hlbiny. Potom nám dajte pripraviť dvanásť mier kaše, z dvanástich pecí chleba a dvanásť volov.“
„Všetko, čo žiadate, vám dám pripraviť,“ povedal im kráľ, „a moje milé deti si za ženy vezmite; len mi ich vyslobodte.“
A kázal kráľ, aby sa všetko pripravilo, ako si to chlapci priali, a keď mali všetko pripravené, naložili to na seba, voly pred sebou hnali, a tak sa uberali do hlbokých lesov. ..... Dlho chodili po tých lesoch, až raz prišli na jednu lúku. „Tu sa zastavíme,“ povedal Valibuk, „v týchto lesoch sa poobzeráme, či tu nie je nejaká diera dolu do iného sveta!“ Ostatní súhlasili.
Valibuk a Lamželezo išli hľadať dieru a Drtikámen mal pripraviť večeru. Rozložil oheň, postavil do kotla kašu, zabil vola a pripraveného začal opekať. ..... Ako tu sám pri ohni sedí, kaša sa dovárala, vôl sa dopekal, zaskučí nad ním na vysokej jedli Loktibrada:
„Varíš kašu, varíš, ale nebudeš ju jesť!“
„Naozaj nebudem, len čo príde Valibuk,“ vraví Drtikámen.
„Tvoj Valibuk nie je doma, a tebe ju ešte horúcu dočista zjem,“ zahundrala Loktibrada, skočila zo stromu, Drtikámena prevalila na špalok na drevo, kašu mu do omrvinky zjedla a vola odniesla.
Len čo sa Drtikámen Loktibrady zbavil, už Valibuk z vrchu volal:
„Navaril si kašu a upiekol vola?“
„Ale akýpak upiekol ..... jedna Loktibrada mi ju zjedla a vola odniesla,“ žaloval Drtikámen a chlapcom rozprával, čo sa mu prihodilo.
„No, si mi ty ale chlap! Čo si ju nevedel napáliť? ..... My celý deň hľadáme, a ty, budižkničemu, dáš nejakej oblude všetko zhltnúť,“ hneval sa Valibuk.
Druhý deň zostal Lamželezo, aby kašu varil, a Drtikámen s Valibukom išli hľadať dieru. Okolo večera sa vrátili. „Navaril si kašu?“ volal už zďaleka Valibuk.
„Veru, navaril, ale Loktibrada mi ju dočista zjedla!“ odpovedal smutne Lamželezo.
„No, vy ste ale nemehlá,“ nahneval sa Valibuk, „teraz pôjdete vy hľadať, ja zostanem pri vatre.“ Tretí deň šli Lamželezo s Drtikámenom hľadať dieru a Valibuk zostal, aby varil večeru. ..... Natiahal si bukov, nakladol hranicu a rozložil oheň; potom nasypal do kotla kašu, vtiahol vola na ražeň a začal piecť. Medzitým urobil pascu a postavil ju k dopekajúcemu sa volovi. V tom sa ukáže na jedli Loktibrada.
„Varíš kašu, varíš, ale nebudeš ju jesť!“ zaskučala. „Naozaj nebudem, len čo prídu chlapci s cepmi. Poď len dolu, poď z toho stromu! Čo si zač?“
Loktibrada sa v okamihu spustila dolu, chcejúc vola schytiť, ale pasca ju zaklapla. .....
„Aha, tu si!“ zasmial sa Valibuk, „no však ja ti za kašu zaplatím.“
A vzal svoj cep a Loktibradu v tej pasci bil, čo mu sily stačili.
„Jaj,“ nariekala Loktibrada, „len ma už nebi, dám ti zlata a bohatstva, koľko budeš chcieť!“
„Nepotrebujem nič, mám všetkého dosť; teraz tu budeš, kým moji kamaráti neprídu.“
Medzitým Drtikámen aj Lamželezo prišli.
„No, ako je?“ pýtali sa Valibuka.
„No, ako by bolo, dobre; tu je kaša, tamto pečienka a tamhľa Loktibrada,“ povedal im Valibuk veselo. „Len poďte, najeme sa, a potom sa jej ešte na niečo opýtame.“
Sadli do trávy a jedli, po jedle z trávy vstávali a Valibuk sa ozval:
„Chlapci, teraz sa opýtame Loktibrady, kde je tá diera do pekla, a dovtedy ju budeme všetci traja mlátiť, kým nám ju neukáže.“
Pobrali cepy, šli k pasci a tak do Loktibrady mlátili, že by bola musela dušu vypustiť, keby nejakú bola mala.
„Och, len ma už toľko nebite, hneď vám poviem, kde je tá diera, čo ju hľadáte, a ukážem vám ju tam pod jednou veľkou skalou!“ prosila Loktibrada. „No dobre,“ povedal Valibuk, „len ju na ten povraz priviažte, a keď to nebude pravda, tak ju tam rozmlátime na kašu.“
Pozbierali sa a všetci traja šli k tej skale. Drtikámen sa do nej oboril a kameň po kameni z nej odlamoval, až sa im podarilo dieru odkryť. „Ale kto pôjde dnu?“
„Ja pôjdem!“ ozval sa Lamželezo. ..... Len čo ho však na dvesto siah spustili, už potriasal povrazom, aby ho vytiahli. Po ňom sa spustil Drtikámen, ale ani ten neprišiel ďalej ako do polovice.
„No, keď je to tak, Pánu Bohu poručené,“ povedal Valibuk, „len od diery neodchádzajte, tu stojte, ani povraz mi skôr hore nevyťahujte, kým ním trikrát silno nezatrasiem. A teraz spúšťajte!“
Keď bol v polovici, zarazil ho zápach a ten bol horší a horší, potom ho aj pálilo, čím ďalej dolu, tým viac, až po veľkých mukách sa dostal na dno. ..... Obzerá sa okolo seba v tom podzemnom svete ..... všade pusto, tma a pálivosť nevídaná. Dlho sa obzeral, až napokon videl, ako ďaleko pred ním blyští maličké svetielko. Dlhý čas išiel oproti tomu svetielku, a stále sa mu ukazovalo maličké, až tu konečne dôjde a pred sebou vidí jeden utešený zámok, ktorý sa trblietal od zlata a drahého kamenia. Vošiel dnu a tu v izbe videl najstaršiu kráľovskú dcéru.
Kňažná sa zľakla, keď uvidela človeka, avšak predsa len hneď k nemu milo prehovorila:
„Ach, čo tu robíš, čo tu hľadáš, môj drahý priateľu?“
„Teba, krásna kňažná,“ povedal Valibuk, „bez meškania poď so mnou.“
„Nie je možné,“ odpovie kňažná, „aby som ja šla s tebou, ale ty odtiaľto odísť musíš; lebo hneď ako môj muž, drak so šiestimi hlavami, príde domov, bude s tvojím životom koniec.“
„Toho sa ja nelekám,“ odpovedal jej Valibuk. V tom sa strhol hluk, drak sa vracal domov a svoj kyj tridsať centov ťažký hodil dopredu, aby ho nemusel nosiť. Tu strachom prepadnutá kňažná prosila Valibuka:
„Ach môj drahý priateľu, poď rýchlo do tejto tmavej komory, lebo môj muž hneď príde domov a v okamihu ťa zožerie.“
„Zožerie nezožerie,“ odpovedal Valibuk, na jej prosbu však bol predsa ochotný ísť, predtým však zdvihol kyj a na tridsať míľ cesty ho drakovi v ústrety opäť hodil. .....
Drak si ho zdvihol a mrmlajúc si ho niesol domov. Rozzlostený vstúpil do izby a prezrúc všetky kúty, zrevál:
„Čuchy, čuchám ľudinu!“
„Ach,“ vraví kňažná, „kdeže by sa ti tu vzala. Veď vieš, že tu nikdy človek nebol ani nebude.“
„Čuchy, čuchy, čuchám ľudinu! ..... Sem s ním, nech je to ktokoľvek, alebo ak nie, tak tento plameň neuhasím, len keď zožeriem teba!“ zrevál znova a plameň mu z úst sršal. „Ach drahý muži,“ prosila kňažná, „buď milostivý môjmu bratovi, ktorý ma prišiel navštíviť.“
„Dobre,“ zabrblal drak, „odpustím tvojmu bratovi, len nech sem príde a so mnou sa naje!“
V tom okamihu vkročil do izby Valibuk a drakovi sa poklonil.
„To si ty,“ pýta sa ho drak, „čo môj kyj hodil naspäť?“
„Áno, ja!“ odpovedal Valibuk.
Na olovrant doniesol drak olovený chlieb a drevený nôž, a nabádal Valibuka, aby si ukrojil a jedol, že potom pôjdu svoje sily zmerať.
„Tvoj chlieb ja jesť nebudem, ale napriek tomu ti svoju silu ukážem!“ povedal Valibuk. Zatiaľ mu kňažná zo svojho jedla dala a on sa s chuťou najedol. Potom sa vybrali do boja, na humno, ktoré bolo olovom zaliate.
„Švagre, chyť ma a vraz ma, čo môžeš, do toho olova!“
Valibuk sa nedal nabádať, chytil draka a po pás ho vrazil do olova. Drak z olova vyskočil a vrazil doň Valibuka nad pás. Valibuk z olova vyskočil a vrazil doň draka až po hlavy. Potom schytil cep a všetkých šesť hláv mu roztrieskal.
Potom odišiel ku kňažnej do izby a povedal jej:
„Krásna kňažná, urob so mnou, čo chceš, tvoj muž zomrel mojou rukou.“
„Ach drahý hrdino, požehnané sú tvoje kroky! Neviem, čím by som sa ti odmenila, že si ma oslobodil!“
A skočila k nemu, bozkávala ho a objímala od radosti. „No,“ povedal Valibuk, „buď pripravená, kým sa nevrátim, lebo chcem aj tvoje sestry vyslobodiť a sprevadiť vás k vášmu drahému otcovi.“
To povedal a odišiel. Prišiel k druhému, ešte krajšiemu zámku a tu zase rovno vošiel do izby. Sedela tam prostredná kráľovská dcéra, celá strápená. Keď videla človeka, ožila od radosti, ale srdce ju zabolelo, keď pomyslela, čo sa s ním bude diať. .....
„Ach milý človeče, koho tu hľadáš?“ pýtala sa ho. „Teba, krásna kňažná,“ odpovedal Valibuk.
„Ach uteč, môj drahý, z tohto miesta, tu nie je nič pre teba. Keď sa môj muž, drak s deviatimi hlavami, vráti a tu ťa prichytí, hneď ťa zožerie.“
V tom povstal hrmot náramný; drak si hodil domov kyj šesťdesiat centov ťažký, aby ho nemusel nosiť. Valibuk vybehol pred prah, kyj zdvihol a na šesťdesiat míľ ho hodil naspäť.
Keď drak uvidel, že sa mu kyj vrátil, zabrblal a niesol si ho domov. Kňažná zatiaľ ukryla Valibuka do komory. Keď vkročil drak do izby, hnevom rozpálený, prezeral všetky kúty, plameň mu z úst sršal, a zrevál:
„Čuchy, čuchám ľudinu!“
„Ach milý muži, kdeže by sa ti tu vzala, veď vieš, že tu nikdy človek nebol ani nebude,“ odpovedala kňažná.
Ale drak fučal po izbe a znova zrevál:
„Čuchy, čuchám ľudinu! Vydáš ho, alebo nevydáš? Ak nie, najprv teba, potom jeho zožeriem!“
Tu sa vystrašená kňažná vrhla pred ním na kolená a prosila:
„Zmiluj sa nado mnou aj nad mojím bratom, ktorý ma prišiel navštíviť!“
„Beriem vás na milosť,“ odpovedal drak, „nech len sem tvoj brat príde, ja sa s ním chcem po priateľsky pozhovárať.“
Valibuk prišiel, vítali sa, a jeden druhého premeral okom od hlavy po päty.
„Švagre, to si ty, ten hrdina, čo môj kyj hodil naspäť?“ pýtal sa drak.
„Áno, to som ja!“ odpovedal Valibuk.
„No tak, najeme sa, po večeri pôjdeme svoje sily zmerať.“
K večeri doniesol drak železný chlieb a olovený nôž.
„Vezmi si, švagre, a posilni sa ..... so mnou budeš mať prácu,“ nabádal drak. .....
„Ja som dosť silný, ani silnejší byť nepotrebujem. Ale ak ty potrebuješ, najedz sa,“ odpovedal mu smelý šuhaj.
Drak jedol, až mu iskry od zubov pršali; Valibukovi dala kňažná jesť.
„No, poďme už von a skúsme, kto je silnejší!“ povedal drak, keď sa najedol.
Vyšli na humno, ktoré bolo zaliate železom. „Najprv chyť ty mňa, alebo ak ja teba skôr chytím, myslím, že už nebudeš mať čas ma chytiť,“ povedal drak.
„Ej, keď si tak trúfaš, práve ťa nechytím. Tu som, chyť ma ty prvý, môj život je v tvojich rukách,“ odpovedal mu Valibuk.
V tom drak chytí Valibuka okolo pása a mrští ním do železa až po podpazušie. ..... Valibuk však tak hbito zo železa vyskočil, že polovicu humna so sebou vytrhol. ..... Tu drakovi kleslo srdce.
„No to už azda stačí, mohli by sme sa nechať na pokoji,“ povedal.
„Na pokoji,“ zvolal Valibuk rozhnevaný, „pekne na pokoji, len skôr vám, pán švagre, musím ukázať, ako sa kliny do stromov zatĺkajú!“ V tom schmatol draka a tak silno ho zarazil do zeme, že sa zastavil až pri samých hlavách. „No, poď von!“ volal naňho, ale drak sa pohnúť nemohol. A chytil Valibuk cep a všetky hlavy drakovi rozbil na prach. Potom sa vrátil ku kňažnej:
„Milá kňažná,“ povedal jej, „si oslobodená od svojho muža, teraz však, kým sa nevrátim a tvoju sestru neoslobodím, na cestu sa chystaj, potom vás k vášmu otcovi zavediem.“
Kňažná mu ďakovala a on sa bez meškania uberal k tretiemu zámku. Ten bol najkrajší, všetko sa od zlata trblietalo, takže naň nemohol dosť napásť oči. ..... Izba bola však najkrajšia. Kňažná sa smutne po nej prechádzala. Keď Valibuka zazrela, div že nepadla od radosti a žiaľu.
„Ach človeče,“ zvolala, „prečo si sem prišiel? Uteč, ako len môžeš, môj muž, drak s dvanástimi hlavami, sa hneď vráti a zožerie ťa!“
Tak ho s plačom napomínala, lebo jej mladého bolo ľúto. Ale Valibuk jej povedal:
„Ach kňažná, len sa netrap, však ja sa tvojho muža nezľaknem.“
V tom sa zem zatriasla; drakov kyj dopadol pred zámkom. Prudko letel, lebo ho drak hodil na sto míľ ďaleko, ako keď lukom strelí. ..... Valibuk vyskočil von, kyj zdvihol, dvakrát ním nad hlavou zatočil, potom ho hodil na dvesto míľ ďaleko. Tak vo vzduchu zahučal, ako keď sa žene najstrašnejšia búrka. ..... Drak sa musel vrátiť späť po kyj; preklínajúc si ho hodil na plece a rozzlostený pospiechal domov. Celý rozzúrený vstúpil do izby. Kňažná Valibuka ukryla, ale drak ho hneď ucítil. „Čuchy, čuchám ľudinu!“ zrevál ako tur a na ženu sa oboril. „Koho tu máš, vyzraď ho, inak ťa prehltnem!“ Kňažná div neomdlela.
„Čo mám robiť, radšej ti poviem pravdu, prišiel ma navštíviť môj brat. Ach, ale prosím ťa, skroť svoj hnev a neubližuj mu,“ povedala mu kňažná. „Dobre, tvoj brat je môj švagor. Len ho sem priveď, chcem sa s ním navečerať!“
Valibuk prišiel. „Vitaj, švagre,“ povedal mu drak hromovým hlasom, „to si ty, kto môj kyj zahodil, že som sa za ním musel vracať a na pleciach ho vláčiť domov?“
„Áno, to som ja!“ povedal Valibuk.
„To si chlapík!“ povedal drak, „počul som aj od Loktibrady o tebe, že ma prídeš navštíviť. Podaj mi svoju pravú ruku, nech ťa ako sa patrí privítam.“ Stisli si ruky; Valibukovi vystrekla krv spod nechtov, ale drak mal kosti v prstoch rozmliaždené. Zapišťal od bolesti.
„Och,“ vraví, „kto to kedy počul, že si ty taký silák! Ale teraz poďme na večeru, potom sa vyskúšame, čo sme zač. Lebo by to predsa len veľká potupa bola, keby tvoja jedna hlava nad mojimi dvanástimi zvíťaziť mala!“
Drak doniesol oceľový chlieb a mosadzný nôž a nabádal Valibuka, aby jedol.
„Nepotrebujem sa zocieľovať,“ povedal mu Valibuk, „mňa moja matka po deväť rokov navždy zocelila a boh ma zakalil ..... to mi stačí. ..... Ale podľa tvojich prstov spoznávam, že ty si sa ešte dosť nezakalil, no tak sa teda zoceľuj!“
V drakovi vrelo ako v kotli, opatrná kňažná videla, čo sa deje, a doniesla Valibukovi zo svojho jedla a dala mu prsteň, ktorý mu pridal sily za sto mužov. Valibuk jej poďakoval, občerstvil sa a potom šli s drakom na priestranné humno. Na oceľovom humne sa ako sa patrí pripravovali. ..... Drak začal dvanástimi chvostmi okolo seba švihať, práskať, zvíjať sa, revať a plamene šľahať z úst; kam vstúpil, všetko pod ním praštalo, a ako zrevál, všetko sa triaslo.
„A čo,“ začal sa zrazu nafukovať, „ja mám s takou muchou bojovať, na hanbu a večnú potupu mi bude, že sa s tebou špiním. Ale o to nič ..... vydýchni svoju dušu komu chceš, lebo keď ťa raz chytím, viac už dýchať nebudeš.“
Po týchto slovách chytil Valibuka, mrštil ním, až sa po pás zaryl do ocele. ..... Valibuk však hbito vyskočil, schmatol draka a tak prudko ho vrazil do tvrdej ocele, ako kameň do vody, že sa mu hneď dve hlavy otriasli a zomdleli. ..... Valibuk skočil, chytil cep a ostatné hlavy mu posrážal ako jablká. ..... Potom si chvíľku vydýchol. ..... Nato sa vrátil ku kňažnej do zámku.
„Krásna kňažná,“ oznamoval jej radostne, „už som svoju prácu vykonal. Aj teba aj tvoje sestry som od vašich pekelníkov šťastne oslobodil. Teraz vás odvediem k vášmu otcovi, ale najprv si vezmi so sebou, čo sa ti páči!“
„Veľký boh ťa požehnaj!“ odpovedala kňažná. „Nikdy na tvoju láskavosť nezabudnem. Ja nielen niektoré veci, ale celý zámok so všetkými pokladmi ľahko odnesiem. Mám taký prútik, keď ním udriem na zámockú bránu, celý zámok sa premení na zlaté jablko.“
Tak sa aj stalo. Keď zo zámku vyšli, kňažná zavrela bránu, udrela na ňu prútikom, a zámok sa premenil na zlaté jablko, ktoré si kňažná schovala. ..... Šli k druhej sestre, a aj tá mala prútik, ktorým si svoj zámok premenila na zlaté jablko. ..... Tak aj tretia. Potom, keď už všetky svoje zámky pri sebe mali, viedol ich Valibuk k onomu otvoru, kadiaľ bol prišiel dolu. ..... Potom ich pripravil a jednu po druhej vytiahli chlapci hore; najmladšiu, od ktorej mal Valibuk prsteň na prste, naposledy. Prišla rada na neho; ale on bol šuhaj opatrný, myslel si, aby ho z pol cesty dolu nespustili; priviazal namiesto seba veľký kameň na povraz, aby skúsil, či sú poctiví.
„No,“ vravia si tí hore, „že je ten Valibuk ale ťažký!“ Ako bol asi v polovici, tu náhle povraz prerezali a kameň s veľkým hrmotom dolu spadol a na drobné kúsky sa roztriešťil. „No vidíš, tak by som bol pochodil,“ povedal si Valibuk, keď to videl. ..... Zarmútený chodil v podzemnom svete sám a blúdil tam po celých sedem rokov. Ako sa tam potuloval, pozoroval, že na jednej skale každý rok akýsi veľký vták znáša vajcia, ale že ani jediné mláďa vychovať nemôže. Vždy mu ho čosi zožralo. Ten vták bol Kmochta vták, a ten, čo mu žral mláďatá, bol obrovský had. Keď to Valibuk vyskúmal, hada sledoval, a ako chcel zase liezť do hniezda, zabil ho.
Za krátky čas priletel Kmochta vták a veľmi sa zaradoval, keď tam uvidel mláďa živé; myslel, že zase zhynulo. Tu zazrel Valibuka.
„Ach dobrý človeče, azda ty si moje mláďa zachránil od smrti? Veru ti dám všetko, čo si len budeš priať!“ povedal mu vták.
„Áno,“ povedal mu Valibuk, „ja som toho hada zabil. Ale prosím ťa, len ma z tohto podzemného sveta vyslobod!“
„No dobre, aj to sa ti môže stať,“ povedal mu na to vták, „len nasoľ sto volov a priprav sto sudov vody, keď s tebou poletím hore a zo zobáka mi bude šľahať plameň, tak mi vždy podaj cent mäsa a okov vody.“
Valibuk s radosťou zabil sto volov, nasolil, aj vodu pripravil, a keď bolo všetko pripravené, vysadol na vtáka so všetkým. ..... Leteli dlho, dlho, a keď vtákovi šľahal plameň z úst, vždy mu hodil cent mäsa a podal okov vody. Ale mäso už došlo, na konci cesty ešte neboli a vták mal hlad. ..... Tu si Valibuk rýchlo odrezal kus mäsa z nohy a hodil ho vtákovi. ..... Potom sa hneď šťastne dostali na boží svet.
„Eh,“ povie Kmochta vták, keď z neho Valibuk zliezol, „to bolo ale dobré mäso, čo si mi naposledy hodil!“
„To verím,“ usmial sa Valibuk, „to bolo z mojej nohy, lebo mi už došlo.“
„No,“ povedal mu vták, „však ja ti to zahojím, len keď sme sa šťastne von dostali.“
A dal mu na nohu akýsi lístok, a hneď sa mu rana zahojila a mäso narástlo.
Valibuk sa vtákovi pekne poďakoval a šiel do kráľovského mesta. Celé mesto bolo pokryté červeným súknom!
„Čo je tu nové?“ pýtal sa jedného mešťana. „Veru, samé dobré veci; tri kráľovské dcéry sa našli a najmladšia sa dnes vydáva za jedného, čo ich vyslobodil,“ odpovedal mešťan. ..... Tu sa Valibuk rýchlo ponáhľal do kráľovskej siene, kde sa strojila hostina. Kňažná prikázala, aby každého, hoci aj žobrák bol, vpustili, a čo žiada, aby mu dali. ..... Valibuk vošiel do predsiene a prosil o pohár vína. Kňažná hneď kázala naliať do svojho pohára červeného vína a jemu podať. Valibuk ho do polovice vypil a pustiac do pohára prsteň, čo mu kňažná v podzemnom zámku na pamiatku dala, pohár kňažnej vrátil.
Keď kňažná zazrela v pohári prsteň, vyskočila, radostne volajúc:
„Toto je ten pravý Valibuk, ktorý nás oslobodil, a nie Drtikámen, čo má kamenné srdce a povraz Valibukovi prerezal. ..... Ja som Valibukovi tento prsteň darovala a vernosť mu sľúbila!“
Po týchto slovách priskočila k svojmu zasľúbenému.
Drtikámena zo zámku vyhnali a Lamželezo šiel s ním. On bol síce s najstaršou kňažnou už zosobášený, ale ona ho nerada videla, lebo hoci aj ráno bol čistý, až sa blyštel, do večera predsa vyzeral ako hrdzavé železo. Do strieborného zámku sa nehodil. Valibuk sa hneď so svojou kňažnou dal oddať a dlho žili vo svojom zlatom zámku, a ak nepomreli, žijú dodnes.