Medveď a líška klčovali les

Jedného dňa sa medveď a lišiak vybrali klčovať les. Lenže lišiak mal onedlho tej driny akurát dosť, a tak medveďovi povedal:
„Práve som si spomenul, musím okamžite do Stratenej Lehoty. Líške sa narodilo dieťa a mňa pozvali za krstného otca!“ Medveď a lišiak si do lesa priniesli každý súdok masla, aby sa mali pri práci čím posilniť. Namiesto do Lehoty šiel lišiak k medveďovmu súdku a najedol sa z neho. Keď sa vrátil späť, medveď sa ho spýtal:
„Tak aké mu dali meno?“
„Tenprvý,“ odvetil lišiak pohotovo a priložil sa k práci, ktorá mu po pár minútach liezla aj ušami, a tak sa buchol do čela a povedal:
„Už ma zase volajú ku krstu, dcére na tom majeri sa tiež narodilo dieťa.“ Ale medveď povedal:
„Prečo pobehuješ stále sem a tam, radšej sa drž práce!“
„Kdeže, to nejde! Musím tam bezpodmienečne ísť!“
„No tak dobre, choď!“ povedal napokon medveď a lišiak uháňal rovno k medveďovmu súdku s maslom. Keď sa vrátil, medveď sa spýtal:
„A aké mu dali meno?“
„Tendruhý,“ povedal lišiak. Potom nejaký čas pracovali, keď tu sa lišiak zavrtel a povedal:
„Musím do tej Lehoty znova, zase za krstného otca, porodila žena jedného paholka.“
„No jasné, tak choď,“ povzdychol si medveď. Lišiak sa ponáhľal k medveďovmu súdku a celkom ho vylízal. Keď sa pritackal späť, medveď sa spýtal:
„A aké meno vymysleli teraz?“
„Tentretí,“ odvetil lišiak.
Keď bol čas desiatej, medveď otvoril svoj súdok, ale ten bol celkom prázdny, a tak skôr ako sa lišiak nadal, mal ho medveď v papuli a vyhrážal sa, že ho stisne. Vtedy sa lišiak spýtal:
„Odkiaľ fúka? Odkiaľ fúka?“ a medveď precedil medzi zubiskami:
„Z východu! Z východu!“ Ale to lišiakovi nestačilo a pýtal sa znova:
„Odkiaľ fúka? Odkiaľ fúka?“
„Z juhovýchodu,“ zabrblal medveď, ale ako prehovoril, pootvoril papuľ a lišiak sa mu vytrhol a smýkol sa pod jeden balvan. Medveď bol od zlosti bez seba, metal kamene, vytrhával stromčeky a zúril, zatiaľ čo sa mu lišiak vysmieval:
„Len si hádž, len si metaj, len sa dráp, len zúri, ale na mňa nedosiahneš!“ Ale po nejakom čase sa lišiakovi v úkryte zunovalo, a tak medveďovi navrhol:
„Vieš čo? Poďme sa presvedčiť, kto z nás je vinný. Ľahneme si tam na tú skalu a uvidíme, komu bude zo zadku tiecť srvátka, ten zjedol tvoje maslo.“ Taká skúška sa medveďovi zapáčila. Tak šli a uložili sa na skalu, a keďže bol medveď z práce dosť unavený, netrvalo to dlho a zaspal. Lišiak zatiaľ nezaháľal, nalial medveďovi do zadku srvátku a potom ho zobudil:
„Vstávaj, vstávaj! Len sa pozri, ako ti zo zadku tečie srvátka!“ Medveď neveriacky krútil hlavou a povedal:
„Tak predsa som vinný ja.“
Keď les vyklčovali, bolo treba vypáliť. Tak sa tam nasledujúceho dňa vybrali a zatiaľ čo medveď ťahal haluzinu, lišiak si len tak ležal v kroví. Medveď povedal:
„Pusti sa do práce, prečo tu len tak ležíš?“
„Veď ja strážim ten oheň,“ povedal lišiak. „No dobre, tak strážaj,“ zabrblal medveď. Keď konečne prišiel čas siatia, šli na tú prácu opäť spoločne, ale zatiaľ čo medveď usilovne pracoval, lišiak na políčku len tak leňošil. Medveď mu povedal:
„Poď siať!“
„Nemám čas,“ odvetil lišiak:
„musím plašiť vtáky, aby nám siatinu nezožrali.“
„No, mne za mňa, plaš si,“ povedal medveď a siaľ ďalej, a keď obilie vyrástlo a on ho pokosil, odniesli ho vymlátiť a usušiť.
Na sušiarni vyliezol lišiak hore na trámy, a keď mu medveď povedal:
„Poď teraz mlátiť!“ odvetil:
„Ale ja tu musím pevne držať tie trámy, aby na teba nespadli.“
„No, mne za mňa,“ zabrblal medveď a o chvíľu mal hotovo a navrhol:
„Poď dolu, teraz si to obilie rozdelíme!“ Ale lišiak zhora zavolal:
„Načo deliť! Ten väčší dostane tú väčšiu kopu, ten menší tú menšiu kopu.“ A tak kopu vymlátenej slamy, ktorá bola naozaj väčšia, dostal medveď a menšiu kôpku obilia dostal lišiak, ale medveď bol spokojný. Zaniesli si každý svoj diel do mlyna, a keď ho pomleli na múku, uvarili si obaja kašu. Medveď videl, že lišiakova kaša je biela a voňavá, zatiaľ čo jeho vlastná je čierna a nechutná:
„Ako to, že tvoja kaša je taká biela a tak krásne vonia a tá moja je ako blato a ešte aj horká?“
„No,“ povedal lišiak:
„ja som vliezol do komína a pustil do hrnca trochu masla zo zadku. Urob to tiež a uvidíš, že ti kaša hneď zbelie.“ Medveď nezaháľal, vliezol do komína, ale neudržal sa a pozadu spadol rovno do kotla s kašou. Začal revať, ako keby mu horel zadok. Lišiak mu poradil:
„Uteč ku studni do Stratenej Lehoty a strč zadok do vody! To ťa schladí.“ Medveď teda uháňal do Lehoty, ale lišiak zatiaľ dobehol k lehotským tetám a volal: „Medveď vám kadí do studne!“ Tety vyskočili, schmatli, čo ktorá mala po ruke, kyjak, vidly či žrď, a bežali k obecnej studni, aby si to s medveďom vybavili. Lišiak si zatiaľ v pokoji vypil všetko mlieko a vyjedol všetku smotanu, čo tu tety nechali, a čo už nemohol, tým sa polial a ušiel k lesu.
Za chvíľu na seba v lese natrafili, zbitý medveď a prejedený lišiak. Medveď lišiakovi povedal:
„Teraz ma ponesieš! Bolí ma celé telo, ako ma tie tety zbili.“
„Čoby, rád by som ťa niesol, ale som ešte chorší, len sa pozri!“ povedal lišiak:
„Ty nes mňa!“ Medveď si lišiaka prezrel, ako mu smotana stekala z hlavy, a povedal:
„Máš pravdu, tebe už vyteká mozog! Tak si mi sadni na chrbát!“ Medveď niesol lišiaka, ktorý si spokojne notoval:
„Chorý zdravého nesie. Chorý zdravého nesie.“
„Čo si to hovoril?“ spýtal sa medveď. „Že tu vidím na nebi hviezdičky.“ Chvíľu zase šli, keď tu lišiak znova:
„Chorý zdravého nesie. Chorý zdravého nesie.“
„Čo si to hovoril?“ spýtal sa medveď. „Ale hovoril som, ako ten vtáčik pekne spieva.“ Keď prešli zase pekný kus cesty, povedal lišiak opäť:
„Chorý zdravého nesie. Chorý zdravého nesie.“ Teraz však medveď dobre počul, čo povedal, hodil lišiaka na zem a chcel ho zaškrtiť, ale lišiak bol mŕtvy. Tak ho tam nechal ležať a odišiel preč do lesa.
Tade išiel s vozom rybár, a keď uvidel mŕtveho lišiaka, zaradoval sa a hodil ho dozadu na voz. Po chvíľke lišiak zázračne ožil a hádzal rybu za rybou von z voza, až nakoniec zoskočil sám, pozbieral ich a uháňal preč. V lese stretol medveďa, ktorý sa ho prekvapene spýtal:
„Kde si prišiel k tým rybám?“ Lišiak povedal:
„No, nachytal som si ich v obecnej studni v Lehote, stačí spustiť chvost do vody a čakať.“
„Je tam tých rýb ešte veľa?“ spýtal sa medveď. „Kopa!“ uisťoval ho lišiak, a tak medveď neváhal, bežal do Lehoty, sadol si na obecnú studňu, spustil chvost do vody a čakal a čakal, až mu od samej trpezlivosti chvost vo vode primrzol. Zatiaľ sa lišiak pritočil k lehotským tetám a povedal:
„Choďte sa pozrieť, medveď vám zase kalí vodu.“ Vtedy tety vyskočili, každá schmatla, čo mala po ruke, a hnali sa na medveďa. Ten však tentoraz nečakal, len ich uvidel, vyskočil, chvost pritom nechal v studni a uháňal do lesa, až sa mu za pätami prášilo.
Od toho času majú však všetky medvede namiesto chvosta len pahýľ.