Janko Zázrak

Pred dávnymi a dávnymi rokmi sa jeden kráľ chystal do boja proti nepriateľovi. Skôr než odišiel, objal kráľovnú a pripomenul jej:
„Daj pozor na princeznú, nech sa jej nič zlé nestane. Veď vieš, že ju mám rád viac ako seba.“
Kráľovná prikyvovala, ale pritom si myslela: Keď kráľ odíde, urobím, čo budem chcieť ja. Princezná nebola jej dcéra a kráľovná ju nemala rada. Kým bol kráľ doma, usmievala sa na princeznú, sotva kráľ odtiahol do vojny, zamračila sa a kde mohla, hubovala a zlostila sa na ňu.
O polnoci zvolala do starej zámockej veže čarodejníkov a čarodejnice z celého kráľovstva. Zlietali sa zo všetkých strán a tie, ktoré mali polámané metly, sa zviezli aspoň na vozoch, ťahaných vlkmi alebo obrovskými kocúrmi, až ich nakoniec bola plná veža ako netopierov.
„Zavolala som vás, aby ste mi poradili,“ povedala im kráľovná, „chcem sa zbaviť princeznej a vy mi musíte pomôcť.“
„Pomôžeme,“ hučali čarodejníci aj čarodejnice a radili to i ono. Zo všetkého najviac sa kráľovnej zapáčila rada starého čarodejníka:
„Vezmi po kvapke krvi od všetkého, čo v lese behá a lieta, a daj princeznej vypiť. Začne túžiť po lese a nič ju doma neudrží. Sama utečie z domu.“
Ráno zavolala kráľovná poľovníka a nariadila mu, aby zachytil do pohára po kvapke krvi od všetkého, čo v lese behá a lieta. Poľovník poslúchol a kráľovná tajne nalila krv princeznej do polievky. Princezná netušila, čo jej macocha chystá, a polievku zjedla. Naobedovala sa, zatúžila po lese a vybehla zo zámku. Kráľovná pred ľuďmi nariekala, ale doma sa smiala a bola rada, že je princezná preč. Kráľovi napísala list, aká je princezná neposlušná, ako sa zatúlala do lesa, ako ju hľadajú a nemôžu nájsť.
Princezná zatiaľ pobehovala po lese a nevedela, čo sa s ňou deje. Až k večeru kúzlo vyprchalo a princezná zistila, že zablúdila. Nohy ju boleli a oči sa jej od únavy zatvárali. Prikrčila sa na machu a zaspala. Ráno si na raňajky dala lesné koreniny a byliny a natrhala si malín. Potom hľadala cestu z lesa. Les bol hlboký, za dubmi rástli smreky a za smrekmi borovice, stromom nebolo konca. Znova prešiel deň a princezná nenašla cestu z lesa. Tak chodila po lese tri mesiace, spávala na machu, jedla, čo v lese dozrelo, a pila vodu z lesných studničiek.
Jedného rána, keď chcela vstať, uvidela, ako okolo nej poskakuje malý pestrý chlapec. Mal perie aj vlasy, čierne i biele, sivé i plavé, červené i zelené, žlté i modré.
„Mamo,“ volal ten bláznivý chlapík, „dosť dlho si jedla v lese koreniny, teraz poď so mnou na kráľovský dvor.“
Princeznej sa zdalo čudné, že jej pestrý chlapec hovorí mamo, ale išla za ním, kam ju viedol. Cez potoky, cez priekopy, dolu a hore a netrvalo dlho a boli z lesa von a ešte chvíľu a stáli pred nádherným kráľovským zámkom.
„Mamo, tu potrebujú niekoho do kuchyne,“ povedal pestrý chlapček, „daj sa najať. Pri dobrom jedle sa ti bude dariť lepšie ako pri koreninách a jahodách v lese.“
„A kam pôjdeš ty?“ spýtala sa princezná.
„To je moja starosť,“ odpovedal chlapček a zmizol.
Princezná poslúchla, čo jej poradil, a naozaj, prijali ju do kuchyne.
Pestrý chlapík sa hral s deťmi z mesta pred bránou a vyvádzal s nimi, ako to chlapci vedia. Práve sa vracal z lovu kráľovský syn. Keď zbadal pestrého chlapíka s perím i vlasmi, čiernym i bielym, sivým i plavým, červeným i zeleným, žltým i modrým, plesol rukami nad hlavou a zvolal:
„Kde sa tu berieš, strakáč?“
„To neviem.“
„Kto je tvoj otec?“
„To by si mi neuveril.“
„Kto je tvoja matka?“
„To ti nepoviem.“
„Kde bývaš?“
„Kde chcem.“
„Počúvaj, chlapče,“ povedal princ, „vezmem ťa do svojich služieb.“
„Ak budeš na mňa dobrý, pôjdem s tebou,“ odpovedal chlapček, „ale nesmieš ma nikdy volať strakáč.“
„Ako sa teda voláš?“ spýtal sa princ.
„Volám sa Janko Zázrak!“
„No, tak poď so mnou, Janko,“ povedal princ a pestrý chlapík bežal vedľa princovho koňa rýchlejšie ako najrýchlejší pes. Na zámku dostal jesť rovnaké jedlo, aké jedol princ, a kde bol princ, bol aj Janko Zázrak. V noci zalezol pod princovu posteľ a spal, kým sa princ nezobudil.
Raz povedal kráľovský syn:
„Janko, čaká ma veľká cesta, na tú ťa so sebou nevezmem.“
„Kam ty, tam ja,“ odpovedal Janko Zázrak.
„A čo ak ťa nevezmem do voza?“
„Potom si sadnem ku kočišovi na kozlík.“
„A čo ak ťa ani tam nenechám sedieť?“
„Tak pobežím vedľa voza.“
„A keď ťa dám zahnať späť?“
„Veď budem pri tebe, kam ty, tam ja.“
Vtedy povedal princ:
„Keď je to tak, vezmem ťa so sebou.“
„Dobre urobíš,“ vravel Janko Zázrak a sadol si do voza k princovi.
Princ sa viezol k cudziemu kráľovi po nevestu.
Išli a prišli do tmavého lesa. Keď sa zniesla noc, zastavili pri hostinci. Najedli sa a napili a hneď po večeri išiel princ do svojej izby, bol príliš unavený. Janko Zázrak mu povedal:
„Princ, dnes spi pod posteľou ty, ja som tam spával už mnohokrát.“
„Čo ťa napadá, Janko,“ odpovedal princ, „to sme si nedohodli. Pán patrí do postele a sluha pod ňu.“
Janko Zázrak inak nedal a princ vliezol pod posteľ a ľahol si na podlahu, aby mal od Janka pokoj. Janko si ľahol do mäkkého peria. O polnoci sa otvorili dvere a do izby vbehlo dvanásť zbojníkov. Vrhli sa na posteľ. Janko im uskočil spod rúk a zbojníci sa v tme chytili navzájom a začali sa biť medzi sebou. Neprestali, kým sa nepobili. Janko ich vyhádzal oknom von a povedal princovi:
„Teraz si ľahni na posteľ zase ty a ja vlezem pod ňu.“
Princ Jankovi ďakoval. Už vedel, prečo s ním Janko chcel cestovať a prečo sa nedal odbiť. Ľahol si do postele a spal do bieleho rána. Ráno nasadli do koča a išli ku kráľovi, ktorý mal dcéru na vydaj.
Keď došli, vystúpil princ z koča, ale Janko ho zadržal:
„Čo urobíš, princ, keď bude princezná škaredá?“
„Prečo sa staráš, Janko? Mám sa ženiť ja, alebo ty?“ povedal princ.
„Čo urobíš, princ, keď bude princezná hlúpa?“ spýtal sa Janko znova.
„Prečo sa o to staráš, Janko? Mám sa ženiť ja, alebo ty?“ povedal princ.
Ale Janko sa nedal odbiť a spýtal sa po tretí raz:
„Čo urobíš, princ, keď bude princezná zlá?“
Princ nič neodpovedal, išiel do zámku a Janka nechal v záhrade.
Kráľ princa slávnostne privítal a odviedol k princeznej. Na chodbe začuli krik. Princezná bila komornú a hubovala ju, že priniesla strieborné črievičky namiesto zlatých. Ach, tá je zlá, pomyslel si princ.
Prišli k princeznej do izby a princezná sa vykláňala z okna. Kráľ sa naľakal a zavolal na ňu, čo to robí?
„Skúšam lietať ako vtáky,“ povedala princezná, „pred chvíľou si sadol nejaký vtáčik na okno, naklonil hlavu a odletel.“
Ach, tá je hlúpa, pomyslel si princ. Vtom sa princezná otočila a princ videl, že je aj škaredá.
„Túto si, pane kráľu, za ženu nikdy nevezmem,“ povedal princ a chcel odísť. Ale kráľ mu nedovolil. Zavolal stráže a dal princa zavrieť do väzenia. Pred väzenie postavil vojaka, aby strážil, kým sa princ nerozhodne vziať si princeznú za ženu.
Vojak chodil pred väzením a zrazu pred ním stál Janko Zázrak. Vojakovi sa páčilo strakáčovo perie a vlasy, čierne i biele, sivé i plavé, červené i zelené, žlté i modré. Načiahol ruku, aby Jankovi vytrhol najkrajšie červené pero. Janko uskočil a vojak za ním. Janko hop, vojak skok, dohnať Janka nemôže. Keď boli ďaleko od väzenia, Janko sa odrazil od zeme, vyskočil vysoko a zniesol sa k väzeniu. Zdvihol závoru, schmatol princa za ruku a bežal s ním ku koču. Kým sa vojak vrátil, uháňali veselo domov.
„Zachránil si mi život,“ povedal princ Jankovi, „želaj si, čo chceš, a ja ti tvoje želanie splním.“
„Vezmi si za ženu moju matku,“ odpovedal Janko, „toto si želám a nič iné nechcem.“
Horšie ako so zlou, škaredou a hlúpou princeznou dopadnúť nemôžem, pomyslel si princ a sľúbil. Hneď ako zašli do lesa, vyskočil Janko z voza a priviedol z krovia veľkú vlčicu.
„Princ,“ hlásil, „tu je moja matka!“
„Keď je to tvoja matka,“ odpovedal princ, „ožením sa s vlčicou. Čo som sľúbil, splním.“
„Nie, nie, to nie je moja matka,“ smial sa Janko. „Moja matka vyzerá inak, chcel som ťa len skúšať.“
Za chvíľu vyskočil zase z voza a priviedol starú medvedicu.
„Princ, tu je moja matka.“
„Keď je medvedica tvoja matka, ožením sa s ňou. Čo som sľúbil, splním.“
„Nie, nie, ani medvedica nie je moja matka,“ smial sa Janko, „moja matka vyzerá celkom inak.“
Za chvíľu pribehol s divokou levicou. Princ sa zľakol, ale Janko povedal:
„Tu, to je moja matka.“
Princ nabral odvahu a odpovedal:
„Keď je tvoja matka levica, vezmem si ju za ženu.“
„Ani levica nie je moja matka,“ smial sa Janko, „ako by som mohol mať takú matku?“
Potom nechal levicu bežať, vyskočil k princovi do koča a išli spolu na kráľovský zámok. Princezná práve nosila vodu do kuchyne.
„To je moja matka,“ vykríkol Janko, vyskočil z voza, chytil princeznú za ruku a odviedol ju k princovi.
„Ach, tá sa mi už dávno páčila!“ zvolal princ a zasnúbil sa s princeznou.
Na svadbu sa zišli chudí aj tlstí, malí aj veľkí, len Janko Zázrak chýbal. Azda sa vrátil späť do lesa. Keď pôjdete lesom, dávajte pozor, či toho strakáča neuvidíte.