Čarovný les

Bol raz jeden les. V tom lese býval veľa zvieratiek, ktoré si pomáhali v každej situácii. Keď niekto cudzí, zlý navštívil tento les, zvieratká si dali ihneď vedieť.
Jedného krásneho slnečného dňa si ďateľ, ktorý letel liečiť stromy do stredu lesa, všimol nezvaného hosťa. Na lesnom chodníčku, ťahajúcom sa z jednej strany lesa na druhú, zazrel pytliaka. Lesný doktor, ako sa ďateľ niekedy prezýva, zletel nižšie, aby sa pozrel zblízka, čo má pytliak v pláne. Uvidel, ako mu z batohu trčia pasce na zajace.
„Tak takto to teda je!“ rozhneval sa ďateľ Matej. „Nikto nebude ohrozovať mojich kamarátov v našom lese,“ dodal a rozletel sa do stredu lesa na čistinu. Tu sa zvieratká pravidelne schádzali. Ďateľ zazvonil na výstražný zvonček. Za chviľočku sa čistina zaplnila.
Zajace, líšky, lane, jelene, diviaky, vtáčiky, myšky, hraboše, krty, srnce, srny, jazvece, lasičky a mnohé iné si šepkali, čo sa asi mohlo stať.
Matej sa ujal slova: „Kamaráti, na kraji lesa som zazrel pytliaka aj s pascou na chrbte. Všetci sa preto skryme a buďme ostražití, aby nám neublížil.“ Zvieratká sa bleskurýchlo presunuli do svojich skrýš a potichučky očakávali príchod nezvaného hosťa. Zvieratká premýšľali, ako sa pytliaka zbaviť. Už nie raz čelili podobnému nebezpečenstvu, ale rovnako ako sa zbavili hladného rysa, boli odhodlané prekonať aj tento problém.
Medzitým sa o pár metrov ďalej pýtal pytliak sám seba: „Kde len tie zajace môžu byť,“ frflal si popod fúzy. „Ale, tu sú ich stopy,“ sklonil sa pytliak nad čerstvými odtlačkami v mäkkej hline. „Tu položím svoje pasce a zajtra sa prídem pozrieť,“ povedal pytliak a radostne vykročil z lesa.
Lenže zvieratká vypočuli jeho želanie a pripravili sa na jeho zajtrajší návrat. Do železných pascí, ktoré pytliak sám nastražil, nahádzali staré topánky, ktoré našli v priebehu roka poohadzované v lese. Zvieratká sa potom zasmiali a bežali domov plniť si svoje povinnosti. Na druhý deň už netrpezlivo očakávali pytliakov príchod.
„Ťuk, ťuk, ťuk,“ ozvalo sa lesom.
„To nám dáva ďateľ znamenie,“ vyhlásila líška.
Všetky zvieratká sa preto v okamihu ukryli. Sotva to urobili, začuli jeho kroky, pod ktorými praskali suché vetvičky. Pytliak bol presvedčený, že aspoň v jednej z jeho pascí bude ulovená korisť. Jeho prekvapenie a sklamanie zároveň nepoznalo hraníc. Keď zbadal staré deravé topánky položené v pasci, v domnienke, že to pripravil poľovník, otočil sa späť a upaľoval z lesa, čo mu nohy stačili.
„Chi, chi, chi,“ ozývalo sa z jednej strany lesa.
„Ha, ha, ha,“ bolo počuť z druhej.
„Čo urobíme s tým?“ spýtal sa zvedavo jazvec a ukázal na pasce.
„Zakopeme ich,“ odpovedal rezolútne diviak Pepan. Na dôkaz, že to myslí vážne, začal hrabať v zemi hlbokú jamu. Keď všetko upratali a zahrabali, pozreli sa na seba. Vedeli, že všetci v tomto lese sú skutoční kamaráti.