Ako Nanynka unikla bitke

Jedného dňa vytiahol sedliak z kúta svoju hrabovú palicu a vraví žene:
„Nanynko, ja dnes musím z domu a vrátim sa až o tri dni. Keby sa u nás medzitým zastavil handliar a chcel kúpiť naše tri kravy, predaj mu ich, ale musí dať dvesto toliarov, pamätaj si, ani o halier menej.“
„Ale len s pánom Bohom choď, Janko,“ odpovedala žena, „ja už to zariadim.“
„Zariadiš, ja viem,“ vraví muž. „Ako malé dievča si raz spadla na hlavu a dodnes je to na tebe vidieť. Ale to ti vravím, ak mi urobíš nejakú hlúposť, zmaľujem ťa touto palicou namodro, že ti tá farba z chrbta za celý rok nezíde, môžeš sa spoľahnúť.“ Po týchto slovách zatočil palicou a odišiel.
Na druhý deň ráno naozaj prišiel handliar a stačilo mu prehovoriť so ženou pár slov, aby videl, ako to s ňou vyzerá. Ani sa s ním nemusela dohadovať. Keď si kravy poprezeral a dozvedel sa cenu, povedal:
„To ja rád dám, kravy sú pekné, za tie dve stovky určite stoja. Vezmem si ich hneď so sebou.“ Odviazal ich z reťaze a hnal ich z chlieva. Keď už s nimi chcel vyjsť z brány, chytila ho žena za rukáv a vraví:
„Najprv mi dajte tých dvesto toliarov, inak by som vás nemohla pustiť zo dvora.“
„Správne,“ odpovedal handliar, „lenže ja som si zabudol doma opasok s peniazmi. Ale nič sa nestarajte, dovtedy, kým nezaplatím, budete mať svoju istotu. Kravy si odvediem len dve a tretiu vám tu nechám, to je predsa dobrá záloha.“
Žena s tým bola spokojná, nechala handliara s kravami odísť a hovorila si:
„To bude mať Janko radosť, keď uvidí, ako múdro som to zariadila.“
Sedliak prišiel domov tretieho dňa, ako povedal, a hneď sa pýtal, či sú kravy predané.
„Sú, Jankúšik, sú predané,“ odpovedala Nanynka, „a za dvesto, ako si vravel. Za toľko ani nestoja, ale ten človek ich vzal bez zjednávania.“
„Kde máš peniaze?“ opýtal sa sedliak.
„Tie ešte nemám,“ odpovedala, „práve si zabudol vziať opasok s peniazmi, ale čoskoro ich prinesie. Nechal mi tu dobrú zálohu.“
„A akú?“
„Jednu z tých troch kráv, a skôr ju nedostane, kým tie druhé nezaplatí. Múdro som to urobila, nechala som si tú najmenšiu, tá zožerie najmenej.“
Muž sa nahneval, zdvihol palicu a chcel ženu zmaľovať, ako sľúbil. Ale zrazu palicu zase spustil a vraví:
„Ty si tá najhlúpejšia Nána, aká sa kedy motala po tomto božom svete, ale je mi ťa ľúto. Pôjdem na cestu a budem tri dni čakať, či stretnem niekoho, kto má ešte menej rozumu ako ty. Ak sa mi to podarí, prejde ti tvoj kúsok bez trestu. Ale ak takého nenájdem, dostaneš, čo si zaslúžiš, nič ti neodpustím.“
Potom išiel pekne ďaleko na cestu, sadol si na patník a čakal. Čoskoro uvidel prichádzať rebriňák. Nejaká žena stála uprostred voza, namiesto aby sedela vpredu na otepi slamy alebo aby išla vedľa volov a riadila ich. Sedliak si povedal:
„Toto bude to, čo hľadám.“
Vybehol na cestu a začal pred vozom naťahovať ruky k nebu a vyskakovať ako pomätený.
„Čo to robíte, kmotor,“ opýtala sa žena, „a odkiaľže ste, že vás ani nepoznám?“
„Ja som spadol z neba,“ odpovedal sedliak, „a teraz neviem, ako sa dostať zase hore. Nemohli by ste ma tam vyviezť?“
„Nemohla,“ povedala sedliačka, „nepoznám cestu. Ale keď idete z neba, to by ste mi mohli povedať, ako sa darí môjmu mužovi, je tam už tri roky. Iste ste ho tiež videli, nie?“
„To sa rozumie, že videl, ale to viete, ani v nebi sa nemôže každý mať dobre. On pasie ovce a ten boží dobytok mu dá veľa práce. Skáče to po kopcoch, zablúdi to v divočine, stále aby za nimi behal a zháňal ich dokopy. Otrhaný je tiež už dosť, o nejaký čas mu šaty spadnú z tela. A krajčíri v nebi nie sú, svätý Peter žiadneho nepustí, ako sama viete z rozprávok.“
„Kto by si toto pomyslel!“ zvolala sedliačka. „Ale viete čo? Prinesiem jeho nedeľný kabát, čo ešte visí doma v skrini, môže ho tam nosiť, aby nebol na hanbu. Budete taký dobrý a zoberiete mu ho so sebou?“
„Ale kdeže, to nejde,“ odpovedal sedliak, „odev sa do neba nosiť nesmie, pri bráne by mi ho odobrali.“
„Počkajte,“ vraví vdova, „včera som predala pšenicu a utŕžila som za ňu pekné peniaze, ja mu ich pošlem. Keď to vrecúško zastrčíte do vrecka, nikto si toho nevšimne.“
„No, keď inak nedáte,“ odpovedal sedliak, „musím vám vyhovieť.“
„Zostaňte tu, prosím vás,“ povedala, „ja sa odveziem domov a vrecúško vám prinesiem. Hneď budem späť.“
„Tak si aspoň sadnite na tú otep,“ radil jej sedliak.
„Ba nie, ja šetrím svoje zvieratá a jazdím postojačky, tak voz ľahšie utiahnu.“ Pohnala voly a odišla a sedliak si vravel:
„Toto je mi múdra hlava! Ak tie peniaze naozaj prinesie, moja Nanynka to má vyhraté, už nebude bitá.“
Netrvalo dlho a vdova pribehla s peniazmi a sama mu ich strčila do vrecka. Kým odišla, ešte mu nastotisíckrát ďakovala za tú veľkú ochotu.
Keď prišla domov, čakal už na ňu syn, ktorý sa práve vrátil z poľa. Rozprávala mu, čo všetko sa neočakávane dozvedela, a dodala:
„Mám takú radosť, že sa mi naskytla možnosť poslať mu niečo, úbožiakovi môjmu nebohému. Kde by ma napadlo, že môže mať v nebi o niečo núdzu!“
Syn sa nesmierne čudoval.
„Mama,“ vravel, „z neba ľudia nepadajú každý deň, toho človeka musím vidieť. Rozbehnem sa za ním, tak ho ešte stihnem. Nech mi sám pekne povie, ako to v nebi vyzerá a ako je to tam s prácou.“ Osedlal si koňa a cvalom uháňal za sedliakom.
Ten sedel pod vŕbou a práve si chcel spočítať, koľko peňazí je vo vrecúšku. Mladík naňho zavolal:
„Strýko, nevideli ste toho človeka, čo spadol z neba? Matka s ním hovorila.“
„Videl,“ vraví sedliak, „ale on sa už vydal na spiatočnú cestu. Šiel tamto hore na kopec, odtiaľ to bude mať trochu bližšie. Môžete ho ešte dohoniť, ak to vezmete pekne zostra.“
„Ach,“ povedal mladík, „celý deň driem do úpadu a táto jazda ma už celkom dorazila. Vy toho človeka poznáte, prosím vás, dohoňte ho sám a prehovorte ho, aby sa sem vrátil.“
„Aha,“ vravel si sedliak, „synček tiež rozum nepobral,“ a odpovedal mu:
„Prečo by nie, ja vám to rád urobím,“ vyšvihol sa na koňa a uháňal, až iskry lietali.
Mladík sa posadil pod vŕbu a sedel a sedel až do noci, ale sedliak stále nikde. Pomyslel si: To ten, čo spadol z neba, mal asi veľmi naponáhlo a nechcel sa vracať. A sedliak mu zrejme dal koňa so sebou, aby ho odovzdal otcovi.
Šiel domov a všetko to povedal matke. Koňa vraj poslal otcovi, aby nemusel stále behať po svojich.
„Dobre si urobil,“ prisvedčila matka, „ty máš ešte mladé nohy a môžeš chodiť pešo.“
Keď sedliak prišiel domov, postavil koňa do maštale vedľa kravy, čo tu zostala do zálohy, potom išiel a povedal žene:
„Mala si šťastie, Nána. Našiel som dvoch hlupákov, ktorí sú ešte hlúpejší ako ty. A tak tentoraz vyviazneš so zdravou kožou, máš to u mňa odložené na inokedy.“
Potom si zapálil fajku, usadil sa do lenošky a vraví si:
„Za dve vychudnuté kravy dostať pekného koňa a ešte plnú mošnu peňazí, tomu hovorím dobrý obchod. Keby hlúposť vždy toľko vynášala, nech jej je všetka česť, klobúk dolu!“ Tak zmýšľal vychytrený sedliak. Ale vám sú tie prosté duše iste milšie ..... mne tiež.