O smutnej knižke

V jednom veľkom dome, ktorý stojí na námestí, je veľa políc, políčok, stojanov, regálov
a na nich je plno kníh. Niektoré nemajú žiadne obrázky, ale veľa kníh má krásne kresby.
Sú v nich namaľované princezné, princovia, králi, ale aj čarodejnice, draky a všelijaké príšery.

Na jednej z týchto políc stála knižka, nebola ani veľmi veľká, ani veľmi hrubá, ani veľmi malá,
ani veľmi tenká, bola to skrátka taká obyčajná knižka. Vedľa nej stáli veľké farebné knihy, ktoré si stále niekto bral do rúk a obzeral si ich, listoval v nich a potom si ich odniesol domov. Keď sa potom vrátili späť do police, rozprávali tej obyčajnej knižke, aké videli veľké izby a skrine, ako ležali na nočnom stolíku a zoznámili sa s ostatnými knihami, a naša obyčajná knižka bola veľmi smutná a trápila sa, že si ju nikto nevšíma, nepožičiava si ju domov a ona nikdy nespozná iné miesta a bude stále stáť iba v tom veľkom dome na poličke.

„Prečo si ma nikto nechce požičať?“ pýtala sa knižka. „Veď nie som taká škaredá a mám tiež pekné obrázky,“ ostatné knižky len krčili stránky, že nevedia.

Raz prišlo do knižnice dievčatko, malo dva pletené vrkoče a na nose okuliare a obzeralo sa po políčkach a stále nevedelo, akú knihu by si požičalo domov. Jedna sa mu zdala príliš veľká, druhá zase farebná no a tá tretia sa mu jednoducho nepáčila. Zrazu si všimlo našu smutnú knižku, vzalo ju ľahostajne do ruky a povedalo si, že je to aj tak jedno, akú knižku si vezme, pretože sa mu aj tak žiadna nepáči. Dievčatko bolo mrzuté, pretože ho bolelo bruško a hlava, a tak vzalo našu smutnú knižku pod pazuchu a vlieklo sa domov.

Vôbec netušilo, akú má knižka radosť, tá sa celú cestu stále obzerala okolo seba a bola veľmi šťastná, že si ju konečne niekto požičal a chce si ju prečítať. Ale dievčatko, keď prišlo domov, nezačalo čítať, položilo knižku na poličku, vyzlieklo si okuliare, ľahlo si do postieľky a zaspalo. Ráno sa knižka dozvedela, že je dievčatko choré. To len spalo alebo sa pozeralo na televíziu.

Naša knižka zase začala byť smutná, keď si ju už niekto požičia, tak si ju ani neprečíta? Jedného dňa sa dievčatko zobudilo a zistilo, že ho už bruško nebolí a hlavička už skoro tiež nie, vstalo z postieľky, aby si vzalo z poličky bábiku, a všimlo si knižku, ktorú si požičalo a na ktorú úplne zabudlo. Bolo zvedavé, čo sa v nej píše, nasadilo si okuliare na nos a začalo čítať.

Zrazu zistilo, že knižka nie je vôbec obyčajná, naopak, že je veľmi zaujímavá a má pekné obrázky, skrátka a dobre, naša smutná knižka sa dievčatku veľmi páčila. Popoludní ho prišla navštíviť kamarátka, ktorá si knižku tiež požičala, aby si ju prečítala, a naša knižka už nebola smutná, ale bola z nej veselá kniha.