Ako zvieratká prezimovali

Byka omrzelo stáť celú zimu v chlieve, a tak opustil dvor a vybral sa do lesa. Stretol barana.
„Kam sa ponáhľaš, barane?“ pýtal sa byk.
„Mrznúť v zime ma nebaví, hľadať leto idem.“
„Tak poď so mnou!“
A išli už dvaja.
Stretli prasiatko.
„Kam sa ponáhľaš, prasiatko?“ spýtali sa.
„Mrznúť v zime ma nebaví, hľadať leto idem.“
„Tak poď s nami!“
A išli už traja.
Stretli hus.
„Kam sa ponáhľaš, husi?“
„Mrznúť v zime ma nebaví, hľadať leto idem.“
„Tak poď s nami!“
A išli už štyria.
Išli a išli a stretli kohúta.
„Kam sa ponáhľaš, kohúte?“ vyzvedal byk.
„Mrznúť v zime ma nebaví, hľadať leto idem.“
„Tak môžeš ísť s nami.“
A už ich išlo päť.
Išli, išli, ale zime neušli, bola stále väčšia, mrzlo, až praskalo. Všetci už na kosť prechladli.
„Kamaráti drahí, čo budeme robiť?“ vzdychal byk. „Leto len tak nenájdeme, umoria nás mrazy.“
Baran vravel:
„Mali by sme si postaviť chalupu, alebo naozaj zamrzneme.“
„To je pravda,“ súhlasili zvieratká.
Byk povedal:
„Ja budem nosiť brvná.“
Baran povedal:
„Ja budem zrubovať steny.“
Prasiatko povedalo:
„Ja budem miesiť hlinu a stavať pec.“
Hus povedala:
„Ja budem upchávať machom škáry v stenách.“
Kohút povedal:
„A ja budem pokrývať strechu chvojím.“
Pustili sa do práce s takou chuťou, že ani mráz nepociťovali. Pracovali do zotmenia a drevenička bola hotová.
Zakúrili v kachliach a hriali sa. Byk prežúval v kúte seno, baran si ľahol na lavicu, prasiatko sa uvelebilo pri kachliach, kohút si vyskočil na pec a hus sa prechádzala sem a tam po izbe a každú chvíľu vykukla oknom.
Tak si žili a nič im nechýbalo. A kohútik, len čo sa ohrial, začal hneď vyspevovať:
„Kikirikí!
V lese domček teplý máme,
v ňom sa leta dočkáme!“
Bežala okolo líška. Uvidela dym nad komínom, začula spievať kohútika a dostala naň strašnú chuť. Myslela si, že je v chalupe sám, nazrela dnu oknom a uvidela ostatné zvieratká. Rýchlo sa rozbehla za medveďom a vlkom a vravela im:
„Priatelia moji najmilší, našla som pre nás všetkých báječnú pochúťku. Pre teba, medveď, byka. Pre teba, vlku, barana a prasiatko. A pre seba husu a kohúta. Žijú si bezstarostne v teplej drevenici na kraji lesa neďaleko odtiaľto.“
„Ďakujeme, líško,“ vraveli medveď a vlk, „nikdy nezabudneme, akú službu si nám preukázala. Zaveď nás k drevenici, všetkých v nej zjeme a potom sa sami nasťahujeme do prázdnej chalupy.“ Pozbierali sa a išli.
Došli pred chalúpku, zastavili sa pri dverách a začali sa dohadovať, kto pôjde dnu prvý. Líška vravela:
„Choď ty, medveď, ty si z nás najsilnejší.“ Medveď vravel:
„Nie, nech ide vlk, je z nás najšikovnejší.“ Vlk vravel:
„Tak dobre, ja pôjdem, ale musíte mi prísť na pomoc, keby som vás volal.“ A rozrazil dvere a vošiel do chalúpky.
Lenže len čo tam vkročil, byk ho nabral na rohy, pritlačil ho k stene a nabádal ostatných:
„Hej, kamaráti, privítajte nezvaného hosťa!“
Baran sa hneď rozbehol a buchol vlka hlavou do boku. Prasiatko pristúpilo a začalo ho trhať tesákmi, až z neho chlpy lietali. Hus priletela, bila ho krídlami a klula mu do očí.
A kohút behal po peci sem a tam a vykrikoval:
„Kikirikí, kikirikí, štyri sekery tu mám! Už ich beriem, už ich beriem, na kúsky ťa rozsekám!“
Vlk sa so zvieratkami bil a zápasil, ledva sa im vytrhol, vyletel ako splašený z chalupy a utekal preč. A medveď a líška, čo im nohy stačili, za ním. Odvtedy sa neodvážili ani priblížiť k chalúpke, zďaleka sa jej vyhýbali. A tak tam byk, baran, prasiatko, hus a kohút dodnes žijú a nič im nechýba.