Jurko s kozou

Bol jeden kráľ a mal dcéru, a tú nikto nevedel rozosmiať, bola stále smutná. Tak ten kráľ povedal, že komu sa podarí, aby sa zasmiala, tomu ju dá. A bol jeden pastier a mal syna, volali ho Jurko. Ten hovorí: „Ocko, pôjdem tiež skúsiť, či by som ju nerozosmial. Od vás nechcem nič, len tú kozu.“ – Tá koza bola taká, že keď on chcel a povedal: „Koza, drž!“, každého, kto išiel okolo, držala, a ten potom musel pri nej zostať. – A otec povedal: „No tak choď.“

Tak Jurko tú kozu vzal a išiel, a stretne jedného, ten mal nohu na pleci. Jurko povedal: „Ty, prečo máš tú nohu na pleci?“ – A on: „Keď ju zložím, doskočím sto míľ.“ – „A kam ideš?“ – „Do služby, kto ma vezme.“ – „Tak poď so mnou.“

Išli ďalej a stretli zase jedného, ten mal na očiach doštičku. „Ty, prečo máš na očiach tú doštičku?“ – A on: „Keď tú doštičku zdvihnem, vidím na sto míľ.“ – „A kam ideš?“ – „Do služby, ak ma chceš vziať.“ – „Prečo nie, vezmem. Poď tiež so mnou.“ Prešli kus cesty, stretli tretieho kamaráta, ten mal fľašu pod pazuchou a namiesto zátky v nej držal palec. „Ty, prečo tam ten palec držíš?“ – „Keď ho vytiahnem, dostriekam na sto míľ, a čo chcem, všetko zastriekam. Ak chceš, vezmi ma tiež do služby, môže to byť k tvojmu šťastiu a k nášmu tiež.“ – A Jurko mu na to: „No tak poď.“

Potom prišli do mesta, kde bol ten kráľ so smutnou princeznou, a nakúpili pentle na tú kozu. Zašli do jednej krčmy, a tam už bolo zariadené, že keď takí ľudia prídu, majú im dať jesť a piť, čo budú chcieť, že to kráľ všetko zaplatí.

Jurko a jeho kamaráti kozu celú obviazali pentľami a dali ju do izby krčmárovi, aby sa o ňu postaral. Ten ju dal do komôrky, kde ležali jeho dcéry. Jurko zavolal: „Koza, drž!“

Ten krčmár mal tri dcéry, a tie ešte nespali. Tu povedala Manka: „Och, keby som aj ja mohla mať takú pentľu! Pôjdem a odviažem si nejakú z tej kozy.“ – Tá druhá, Dorla, hovorí: „Nechoď, on to ráno spozná.“ – Ale Manka predsa išla. A keď sa dlho nevracala, povedala tá tretia, Káča: „Choď tam po ňu.“ – Dorla išla, vidí, Manka stojí pri koze. Plesla ju po chrbte: „Poď, nechaj to!“ a už sa od nej nemohla odtrhnúť. – Keď to trvalo dobrú chvíľu, volá Káča: „Poďte už, neodviažte ich všetky!“ Išla a plesla Dorlu po sukni, a už tiež nemohla preč, musela pri nej zostať.

Ráno si milý Jurko pospíšil a šiel po kozu a viedol to všetko preč, Káču, Dorlu aj Manku. Krčmár ešte spal. Išli cez dedinu, richtár pozeral z okna. „Fuj!“ hovorí, „Kačenka, čo to, čo to?“ Šiel a chytil ju za ruku, chcel ju odtrhnúť, ale zostal pri nej tiež. V uličke stretli pastiera, ako ženie stádo kráv, býk sa obtrel o Káču, uviazol, a Jurko ho tiež viedol.

Potom prišli pred zámok a z neho vyšli von sluhovia, a keď videli celý ten sprievod, išli ku kráľovi a hovorili mu: „Ach, pane, máme tu takú zvláštnosť: už tu boli všelijaké maškary, ale toto tu ešte nebolo.“ Hneď tú kráľovskú dcéru vyviedli hore k oknu, ona sa pozrela a zasmiala sa, až sa zámok otriasol.

A teraz sa Jurka pýtali, čo je zač. On, že je pastierov syn a že mu hovoria Jurko. A oni na to, že to nemôže byť, že mu tú princeznú nemôžu dať, pretože je jednoduchého rodu, azda len keby ešte niečo vykonal. Jurko hovorí: „A čo?“ A oni, že sto míľ odtiaľto je studnička, ak z nej za minútu prinesie pohár vody, tak princeznú dostane. Milý Jurko povedal tomu, čo mal nohu na pleci: „Ty si hovoril, že keď zložíš túto nohu, doskočíš sto míľ.“ – Ten odpovedal: „Ó, to ja ľahko dokážem!“ Zložil nohu, skočil a bol pri studničke. Ale potom chýbalo už len máličko do času, keď sa mal vrátiť, a on stále neprichádzal. Tu povedal Jurko druhému kamarátovi: „Ty si hovoril, že keď zdvihneš tú doštičku z očí, uvidíš na sto míľ; pozri sa, čo tam robí.“ – „Ach, pane, on tam pri studničke leží. Ach, jemináčik, on tam zaspal!“ – „To bude zle,“ hovorí Jurko, „už má čas vrátiť sa. Ty tretí, ty si hovoril, že keď vytiahneš palec z tej fľaše, dostriekaš na sto míľ; rýchlo tam striekni, nech vstáva.“ Tretí kamarát vytiahol palec z fľaše a striekal ďaleko, ďaleko. Jurko hovorí tomu druhému: „Pozri sa, či sa tam už hýbe alebo čo robí.“ – „Ach, pane, už vstáva – utiera sa – už naberá vodu.“ – Potom ten prvý skočil, a kým sa nazdali, už tu bol s vodou, práve včas.

Ale na zámku povedali, že musí vykonať ešte jednu vec. Neďaleko v skale je také zviera, jednorožec, ten im veľa ľudí hubí; ak ho Jurko zničí, že tú princeznú dostane. Vzal si teda svojich pomocníkov a šli do lesa k tej skale, šli a prišli k smrečine. Našli tam tri pelechy, vyležané od troch zvierat. Jedno z nich hubilo ľudí. Jurko a jeho kamaráti si nabrali kamenia a šišiek a vyliezli hore na strom. A keď si tie zvieratá ľahli, pustili dolu kameň na jedno z nich, na jednorožca. A ten povedal tomu druhému zvieraťu: „Daj pokoj, netískaj ma!“ – Ale to odpovedalo: „Ja ti nič nerobím.“ – A zase na toho jednorožca zhora pustili kameň. – „Daj pokoj, už si mi to urobil druhýkrát.“ – „Veď ja ti nič nerobím!“ – Potom sa chytili a bili sa, až sa váľali po zemi. A ten jednorožec chcel to druhé zviera prebodnúť; ale ono uskočilo a jednorožec, ako sa po ňom prudko oháňal, zapichol sa svojím rohom do stromu a nemohol ho vytiahnuť. Jurko so svojimi kamarátmi skočil zo smreka dolu, tie dve zvieratá utiekli a tomu tretiemu, jednorožcovi, odsekli hlavu, vzali ju na plecia a niesli ju do zámku.

Tam videli, že Jurko zase tú vec dokázal. „Čo budeme robiť? Azda mu predsa musíme princeznú dať!“ – „Nie, pane kráľu,“ hovorí jeden sluha, „to nemôže byť. Veď je jednoduchého rodu, aby dostal kráľovskú dcéru! My ho musíme odstrániť zo sveta.“ – Kráľ na to prikázal, aby počúvali, čo bude Jurko hovoriť, podľa reči že spoznajú, čo je zač a ako naňho. Na zámku bývala jedna žena, tá to počula a potom Jurkovi hovorila: „S tebou nebude dnes dobre, chcú ťa odstrániť zo sveta.“ – „Och, toho sa nebojím, už keď som mal sotva dvanásť rokov, zabil som ich jednou ranou dvanásť.“ Ale bolo to tak, že keď mu mama upiekla placku, doletelo naň dvanásť múch a on ich naraz zabil.

Keď to na zámku počuli, povedali: „Inak to nepôjde, len že ho musíme zastreliť!“ Potom dali nastúpiť vojakov, že mu urobia slávu, že ho budú oddávať na nádvorí. Tak ho tam vyviedli a vojaci chceli už do neho vypáliť. Ale Jurko povedal tomu, čo držal vo fľaši namiesto zátky palec: „Rýchlo vytiahni palec a všetko zastriekaj!“ – „Ó, pane, to ja rád urobím.“ Vytiahol palec a všetkých ich zastriekal, až boli všetci slepí a nikto nič nevidel.

Keď na zámku videli, že to inak nepôjde, povedali mu, aby išiel, že mu tú princeznú dajú. Potom ho obliekli do pekných kráľovských šiat a bola svadba.

A ja som na tej svadbe tiež bola: mali tam muziku, spievali, jedli a pili; bolo mäsa, koláčov, všetkého plné ošatky, a vodičky plné vedrá. Dnes som išla, včera som prišla: našla som medzi pňami vajce, hodila som ho jednému na hlavu a urobila som mu plešinu, má ju dodnes.