Uspávač: Streda

Nie, to vám pršalo! Janko to počul v spánku, a keď Uspávač otvoril okno, siahala voda až po okennú rímsu. Vonku bolo jediné jazero a nádherná loď stála pri samom domčeku. „Chceš sa plaviť so mnou, Janko?“ povedal Uspávač. „Mohol by si sa ešte dnes v noci dostať do cudzích krajín a ráno sa zase vrátiť!“ A potom stál Janko zrazu vo svojich sviatočných šatách na nádhernej lodi. Hneď zadul priaznivý vietor a oni sa plavili ulicami aj krížom-krážom, okolo kostola, a potom bolo všetko jediným, divokým morom. Plavili sa tak dlho, že už nebolo vidieť žiadnu zem, a uzreli kŕdeľ bocianov, ktoré tiež leteli z domova do teplých krajín. Bociany leteli za sebou v rade už veľmi dlho. Jeden z nich bol taký unavený, že sa už sotva držal na krídlach a bol posledný v rade. Čoskoro zostal kus cesty za ostatnými a potom klesal s roztiahnutými krídlami nižšie a nižšie, ešte niekoľkokrát zamával krídlami, ale nič to nepomáhalo. Vtom sa dotkol nohami lodného lanovia, skĺzol po plachte a bum! stál tu na palube. A vzal ho plavčík a dal do kurína k hydine, ku kačiciam a moriakom. Úbohý bocian stál medzi nimi nesmierne skľúčený. „Kto, kto to, kot-kot?“ pýtali sa sliepky. A moriak sa nafúkol, ako len mohol, a pýtal sa: „Hudry, hudry, kto to ide tu?“ A kačice ustupovali a šepkali si: „Tak, tak, tak, ako sem padol!“ A bocian im rozprával o teplej Afrike, o pyramídach a o pštrosovi, ktorý uteká púšťou ako divý kôň! Ale kačice nerozumeli, čo hovorí, a štuchali sa navzájom a vraveli: „Či môžeme pochybovať, že je hlúpy?“ „Áno, naozaj je hlúpy,“ povedal moriak a zahudroval. Bocian teda stíchol a premýšľal o svojej Afrike. „Vy máte ale krásne, tenké nohy!“ povedal moriak. „Koľko vás stál lakeť?“ „Tak, tak, tak!“ posmievali sa kačice, ale bocian robil, akoby to bol nepočul. „To sa naozaj môžete zasmiať!“ povedal im moriak, „pretože som to povedal vtipne! Ale,“ dodal, „azda sa mu to zdalo príliš sprosté! Ach, ach, hudry, hudry, veď on nemá vzdelanie, nechajme ho teda a všímajme si radšej samých seba!“ A zakotkodákali sliepky a kačice žvatlali: „Tak, tak, tak, tak.“ Nesmierne sa to všetkým páčilo. Ale Janko išiel do kurína, otvoril dvierka, zavolal bociana a ten vyskočil k nemu na palubu. Odpočinul si a kýval na Janka, akoby mu ďakoval. Potom roztiahol krídla a letel do teplých krajín, kým sliepky kotkodákali, kačice žvatlali a moriak celkom očervenel na celej hlave. „Zajtra si z vás uvaríme polievku!“ povedal Janko. Vtom sa prebudil a ležal vo svojej postieľke. Bola to čudná cesta, na ktorú ho Uspávač pozval túto noc.