Už nikdy nechcem podvádzať!

Chodila som do šiestej triedy. Mala som jednu pani učiteľku, ktorá vyzerala, takmer akoby vystúpila z rozprávky alebo z filmu. Bola malá, chudá, sivé kučeravé vlasy nosila učesané do drdola, obliekala si dlhé sukne a staromódne blúzky a celý zovňajšok korunovali prenikavé oči za hrubými sklami okrúhlych okuliarov. Bola strašne prísna. Volala sa Burianová a učila nás prírodopis. Mne vtedy učenie išlo nejako samo a keď som náhodou niečo nevedela a hrozilo, že budeme písať písomku, mala som skvele prepracovanú fintu. No finta, vlastne to bolo podvádzanie. Potrebné vedomosti som si napísala na ruku a pri písomke som si potom podopierala čelo touto popísanou rukou, čo vyzeralo, akoby som usilovne rozmýšľala. Potom už stačilo len zazerať... a bolo to! Celkom to fungovalo až do jedného dňa. Na prestávke pred prírodopisom sa triedou začala šíriť čudná zvesť. Že sa bude písať písomka! Nikdy som nepochopila, odkiaľ sa takéto zvesti berú, pani učiteľka by to neprezradila ani na mučeníckom koly. Ale faktom je, že väčšinou mali spravodajskí agenti pravdu. Mrkla som do zošita, čo sme to v minulých hodinách preberali – hm, vtáky, sťahovavé, nesťahovavé.... bolo toho asi tri strany. Nejaké chochlače sa učiť, to sa mi tak chce. Schmatla som pero a už som písala. Bolo ich toľko, že mi jedna ruka nestačila, tak rýchlo ešte niečo na druhú ruku... uf, bolo to o chlp, zvoní a pani učiteľka Burianová už je tu. Po obvyklom pozdrave povedala: „Katarína, poď sem.“ „Čo? Prečo ako, čo sa deje?“ hnalo sa mi hlavou. „Kým si napíšeme písomku, umyješ si ruky!“ Podávala mi mydlo a kefku. Tááák, prasklo to! V tej chvíli mi došlo, že práve táto trieda má dvere vzadu, pri poslednej lavici, takže som si vôbec nevšimla, že pani učiteľka už prichádza. Zato ona si veľmi dobre všimla moje pilné písanie po rukách. Čo vám budem rozprávať, päť minút som pred očami celej triedy a pod bedlivým dozorom pani učiteľky pri umývadle drhla kefkou ruky, až som ich mala celé červené a nezostala na nich ani po „vedomostiach“ ani čiarka. Myslím, že som bola červená až za ušami. To bola hanba! Potom pani učiteľka rozdala papiere na písomku a pri nej si stala tesne za mňa. V hlave sa mi preháňalo všetko možné, len nie tie nešťastné chochlače a v celej písomke som zvládla akurát vrabca a sýkorku veľkú. Pani učiteľka ohodnotila môj výkon veľkou červenou päťkou. Možno si poviete, no a čo, jedna päťka, lenže mňa tento malý podvodík prenasledoval až do konca školského roka. Keď boli o chvíľu triedne schôdzky, pani učiteľka nezabudla všetko požalovať mojej mamičke a tá z toho bola veľmi smutná a mňa trest nemíňal. Aj si na mňa pani učiteľka odvtedy dávala obzvlášť pozor a bola ešte prísnejšia, no a keď som konečne dostala vysvedčenie, medzi jednotkami sa škerila dvojka z prírodopisu. U nás doma sa dávala odmena len za vysvedčenie so samými jednotkami, a preto bolo jasné, že ja tentoraz žiadnu nedostanem. A tak som sa rozhodla, že už nikdy podvádzať nechcem. Nielenže tým človek viac stratí, než získa, ale ešte aj sklame svojich rodičov.