Ak ma opustíš, zahynieš

Bol raz jeden hájnik a ten išiel jedného dňa do lesa na poľovačku. Keď tam prišiel, začul nárek akéhosi dieťaťa, a tak sa vydal za tým hlasom, až prišiel k vysokému bukovi, na ktorom sedel malý chlapec. To bolo tak. Jeho unavená matka zaspala pod stromom a on jej ležal v lone. Keď tu popri tom letela hladná harpya, dieťa uvidela, schmatla ho do zobáka a odniesla do hlbokého lesa do hniezda, ktoré mala na tomto strome. Hájnik nezaváhal, vyliezol na strom a chlapčeka zniesol dolu: „Vezmem ťa domov a budem ťa vychovávať so svojou dcérkou.“ A tak ho priniesol domov a vychovával obe deti spolu, a pretože chlapca našiel na buku, začali mu hovoriť Budníček. [pozn1] Deti sa mali tak rady, že keď jedno druhé nevidelo, hneď posmutnelo.

Ten hájnik mal starú kuchárku, babu zlú a neprajnú. Tá jedného večera išla, vzala dve vedrá a začala nosiť vodu zo studne. Dievčatko to videlo a pýtalo sa: „Prečo nosíš toľko vody?“ „Ak to nikomu z ľudí nepovieš, poviem ti to,“ povedala kuchárka. Dievčatko sľúbilo, že to živej duši nepovie, a tak kuchárka vravela: „Zavčas rána, keď bude otec v lese na love, naleju tú vodu do kotla, založím oheň a keď sa bude variť, hodím do nej Budníčka a uvarím ho.“ Veru, čudné zvyky majú kuchárky!

Keď hájnik za svitania vstal a išiel na poľovačku, deti ešte ležali v posteli. Vtedy dievčatko povedalo Budníčkovi: „Ak ma neopustíš, ani ja neopustím teba.“ Budníček vravel: „Ja ťa nikdy neopustím!“ Tak pokračovala: „Musím ti niečo povedať. Včera som sa pýtala kuchárky, prečo nosí toľko veder vody. Odpovedala mi, že mi to povie, ak jej sľúbim, že to nikomu na svete nepoviem. A ja som jej to sľúbila a ona mi povedala, že keď bude otec na love, dá variť plný kotol vody, a keď bude tá voda vrieť, hodí ťa dovnútra a uvarí ťa. Musíme rýchlo vstať a ujsť preč!“ Tak deti vstali, obliekli sa a utekali preč.

Keď voda v kotli vrela, išla baba do komôrky, aby chlapca doniesla a hodila ho do vody. Ale obe deti boli preč, vtedy sa hrozne zľakla a zamrmlala: „Čo poviem, keď sa hájnik vráti z lesa domov? Rýchlo za nimi, musím ich dohoniť!“ Tak za deťmi poslala troch paholkov, ktorí ich mali priviesť späť. Deti však sedeli pri lese a paholkov zďaleka videli, vtedy dievčatko Budníčkovi povedalo: „Ak ma neopustíš, ani ja neopustím teba.“ Chlapec vravel: „Ja ťa nikdy neopustím!“ Dievčatko zvolalo: „Staň sa ružovým krom a ja ružičkou na ňom!“

Keď paholci pribehli k lesu, nebolo tam nič okrem ružového kra a na ňom jedna jediná ružička, ale deti nikde. Vtedy si povedali: „Tu už nič nepochodíme!“ Vrátili sa domov a povedali kuchárke, že v lese nič nevideli, bol tam len ružový kr a na ňom ruža. Vtedy sa stará dala do nadávania: „Vy truľovia, mali ste ten kr zlomiť a tú ružičku mi priniesť. Utekajte späť a urobte, ako som vám povedala!“ Paholci museli zase von a hľadať deti. Ale deti ich videli prichádzať už zďaleka a dievčatko sa zase obrátilo na Budníčka: „Ak ma neopustíš, ani ja neopustím teba.“ Budníček vravel: „Ja ťa nikdy neopustím!“ Dievča zvolalo: „Staň sa kaplnkou a ja tŕňovou korunou v nej!“ Keď tam paholci pribehli, nenašli nič okrem kaplnky a vnútri tŕňovú korunu. „Tu už nič nepochodíme!“ povedali si paholci: „Nechajme to a poďme domov!“ Keď prišli domov, pýtala sa kuchárka, či nič nenašli. Vtedy jej odvetili: „Nie, nič tam nebolo, len kaplnka a vnútri ležala tŕňová koruna.“ „Vy hlupáci,“ nadávala kuchárka: „prečo ste tú kaplnku nezbúrali a tú korunu mi nepriniesli?“

Tak sa zdvihla, že pôjde deti hľadať s nimi. Ale deti ich zase videli už zďaleka prichádzať, popredu tých paholkov a za nimi sa vliekla aj kuchárka. Vtedy dievčatko povedalo: „Ak ma neopustíš, ani ja neopustím teba.“ Budníček vravel: „Ja ťa nikdy neopustím!“ Dievčatko zvolalo: „Staň sa rybníčkom a ja kačičkou na ňom!“ Keď tam baba prišla a zbadala rybníček s kačičkou, ľahla si k nemu a chcela ho vypiť. Ale vtedy k nej kačička priplávala, schmatla ju zobákom a stiahla do vody. Tak sa tá čarodejnica biedne utopila.

Potom išli obe deti domov a mali sa zo srdca rady a ak nepomreli, žijú dodnes.