Ako udatný Greučan vrátil na oblohu slnko a mesiac

Kde bolo, tam bolo, za toho času sa raz prihodila veľmi zlá vec, ktorá sa nikomu nepáčila a ani sa páčiť nemohla.
Draci vtedy ukradli z oblohy slnko a mesiac, a len si predstavte, moji zlatí, čo tým spôsobili. Nebol potom deň a nebola noc, iba niečo medzi tým, akési ustavičné šero, a ľudia nevedeli, či majú ísť spať, alebo vstávať, alebo si sadnúť k obedu.
Nebeské lampáše zhodili z oblohy dvaja nadutí draci, otec so synom, čo žili v Dračom zámku za Zeleným lesom. Jedného dňa k večeru, práve keď slnko zapadalo a mesiac vychádzal, vzniesli sa na svojich okrídlených koňoch hore, starý drak skočil po slnku, mladý po mesiaci, strhli ich na zem a ukryli neznámo kam. A urobili vám to z čírej drzosti, len aby ukázali všetkému pokojnému tvorstvu, čo draci dokážu.
Cisár tej ríše z toho bol celý ustarostený. Tým skôr, že sa mu hovorilo Dúhový, a teraz nemal slnko ani mesiac a rovnako ani dúhu na nebi, zato nespokojných poddaných mal zrazu habadej. Skúsil to s drakmi najprv po dobrom a vyslal k Zelenému lesu poselstvo s prosbou. Lenže tí zlotrilí draci sa im pusto vysmiali a rýchlo ich hnali späť; milí vyslanci boli nakoniec radi, že si zachránili holú kožu. Dúhový cisár nevedel, kam sa podieť, a urobil, čo cisári obyčajne robievajú, keď sa ocitnú v úzkych. Nariadil vyhlásiť od kraja ku kraju, že dá polovicu cisárstva a svoju dcéru tomu, kto slnko a mesiac získa od drakov späť; kto sa však vráti naprázdno, ten bude o hlavu kratší.
Dosť junákov sa prihlásilo, niektorí sa možno trochu chvastali a precenili svoje sily, ale s tými dračími zlotrilcami nepochodil nikto. Nebolo málo mládencov, čo zložili kosti v Zelenom lese, a ak niekto stihol drakom ujsť, aj tak mu hlava na pleciach nezostala.
V tom čase žil v jednej dedine udatný mládenec menom Greučan, a keď sa dopočul, čo cisárski hlásatelia všade oznamujú, povedal si, že by to mohol skúsiť. A keďže nebol len silák, ale mal aj vtipnú hlavu, nič nerozhlasoval na potkanie a vydal sa priamo do hlavného mesta, aby sa najprv poobzeral, že potom uvidí.
Lenže čo nevidel hneď pred mestskou bránou: cisárski vojaci tam práve viedli na smrť dvoch mládencov, ktorí ušli z boja s tými hanebnými drakmi. A v tej chvíli sa Greučan rozhodol vsadiť všetko na jedinú kartu, nech padne, ako padne.
Zadržal stráž, tým chlapcom povedal, aby ešte nezúfali, a ponáhľal sa rovno k cisárovi.
„Výsosť,“ povedal, keď stanul pred trónom, „rád by som s tebou hovoril od srdca, pretože mi záleží na tom, aby si z tohto trónu vládol ešte dlhé roky v zdraví a pokoji. Dobrého cisára však robia aj dobrí poddaní, a ty sa o najlepších sám pripravuješ.“
„O čom to hovoríš, Greučan?“ čudoval sa cisár a neznelo to nijako prívetivo.
„Teraz práve o tých junákoch, ktorých tvoji vojaci vyviedli z brány. Nemali snáď dosť odvahy, keď sa ti prihlásili do boja s drakmi?“
„Nepochodili, Greučan. Vidíš na oblohe nebeské svetlo? Môžeš mi povedať, či je večer, alebo ráno?“
„Pokúsili sa, môj cisár, zatiaľ čo ostatní sedeli za pecou a dokázali len reptať.“
Vtedy cisár vzdychol:
„Ja viem, na moje panovanie sa dnes po celej ríši reptá a do boja s drakmi sa už nikomu nechce. A čo mám robiť? Mám meniť svoje cisárske výnosy a byť v tejto zlej dobe ešte milostivý?“
Karta padla a Greučan povedal:
„Prihlásim sa ti sám, Výsosť, ak dáš tým dvom mládencom život.“
„No, milý Greučan, ak si na seč pohotový ako na reč, rád tvoju podmienku prijmem. Ale to si zapamätaj, ak neuspeješ, za seba ma prosiť nechoď!“
A milý Greučan v tom uviazol až po uši. Čo teraz?
Zo všetkého najprv sa zastavil doma a požiadal svojho brata Šerbana, aby mu pomohol. A vydali sa spolu k múdremu Ohnivcovi, kováčovi všetkých kováčov, o ktorom sa hovorilo, že vraj kedysi kul samotnú Zem; od čias, čo sa zbratal s ohňom, ctili ho ľudia aj nemá tvár. Greučan raz Ohnivcovi vypomohol, keď potreboval k výhni zdatného mládenca, a teraz vedel, že nenájde druhého, ktorý by mu mal lepšiu radu.
A radili sa všetci traja, všetko rozvážili, na nič nezabudli, a múdry Ohnivec sa rozhodol, že pre dobrý skutok sa aj sám do veci vloží.
Kým sa Greučan so Šerbanom pripravili na cestu, šiel k svojej výhni, dýchol do ohňa a povedal mu:
„Ukujem Greučanovu podobu z ryzieho železa a moji tovariši ju v tebe budú žeraviť, kým bude treba. Bratku, daj udatnému Greučanovi svoju silu, chce vrátiť nebeské svetlá, kam patria!“
Potom zašiel k včelínu, vypustil včielky a poprosil ich:
„Leťte, bzučiačky moje, ponáhľajte sa k Dračiemu zámku a všade tam rozprávajte, že ste cestou videli Greučana z ryzieho železa, čo je na svete najsilnejší a čo sa chystá vrátiť nebeské svetlá, kam patria.“
A do tretice zašiel k holubníku, vypustil holuby a požiadal ich:
„Leťte, sivuškovia moji, doleťte k Zelenému lesu, tam čakajte na udatného Greučana a vezmite ho medzi seba, pretože sa chystá vrátiť nebeské svetlá, kam patria.“
Keď potom Greučan vyskočil na koňa, múdry Ohnivec mu povedal:
„Urobil som, čo som sľúbil, ďalej sa už musíš starať sám, udatný Greučan. Nezabudni, že tí dvaja draci sa vedia biť v zápase i v každej zbrani a že ich ženy, stará a mladá dračica, sú mazané čertovskou masťou!“
Tak si dali zbohom, na svojho koňa vyskočil aj Šerban a bratia vyrazili po cestách necestách k Zelenému lesu, za ktorým sa skrýval Dračí zámok. Keď dorazili na posledné rázcestie, odkiaľ už viedli len chodníčky odnikiaľ nikam alebo cestička rovno do dračieho náručia, zastavili sa, zoskočili, vybrali z torby biely chlieb a naposledy spolu zjedli.
Potom Greučan vstal, zapichol do zeme svoj nôž a povedal bratovi:
„Ak tá čistá čepeľ zhrdzavie, bude to znamenie, že sa viac nevrátim. Ty potom už nečakaj, Šerban, vezmi kone a vráť sa s nimi domov.“
Tak sa rozlúčili na poslednom rázcestí a Greučan sa vydal tou rovnou cestičkou k Zelenému lesu. Len čo došiel k prvému stromu, zniesol sa na zem húf sivobielych holubov. Vtedy Greučan urobil kotrmelec, premenil sa na toho najbielšieho z nich a vzlietol s nimi nad Zelený les.
A to už v Dračom zámku za lesom bežala mladá dračica rýchlo cez dvor s novinou:
„Otče, mužu a matka, odteraz nám bude zle! Greučan ukutý z ryzieho železa, ten, čo je na svete najsilnejší, sa chystá vrátiť slnko a mesiac, kam patria!“
„Kdeže si to vzala, dcérka?“
„Kto ti to povedal, žena?“
„Povedali mi to práve včielky na česne!“
A to už dosadol na posledný strom Zeleného lesa a na ten prvý strom pred Dračím zámkom húf sivých holúbkov.
„Vlci by ho mali zožrať, toho železného Greučana!“ rozhnevala sa stará dračica.
A jeden holub, holúbok najbielší, vzlietol nad Dračí zámok, zakrúžil a usadil sa drakom rovno na okno.
V tej chvíli mávol mladý drak rukou a osopil sa na obe dračice:
„Včelie bzučanie a babské táraniny! Ešte sa nenarodil, kto by nás zmohol!“
A starý drak sa k nemu rovnako nadúto pripojil:
„Až tu bude Greučan z ryzieho železa, rád si to s ním vybavím, a ešte mu dám vybrať, na aký spôsob boja! A vy sa starajte o svoje, dračie baby, ideme na lov za Zelený mostík, rozpáľte oheň a chystajte hrnce!“
Biely holúbok vzlietol z okna Dračieho zámku, draci sa vydali na lov a stará dračica povedala ustarane mladej:
„Neviem, neviem, ako to všetko dopadne a či sa dnes všetci zídeme pri stole, dcérka. Tým našim mužom narástol hrebienok až do neba. A pritom nám na okne sedel milý holúbok, ale jeho oči nepripomínali oči vtáka, skôr oči Greučana ukutého z ryzieho železa!“
Lenže to už biely holub, obklopený húfom sivuškov, hľadal v Zelenom lese Zelený mostík. Keď ho našiel, zniesol sa k zemi, zatrepotal krídlami a premenil sa na statného mládenca, ktorý sa pod ten mostík ukryl.
Onedlho sa ozval dupot kopýt, k mostíku sa blížil mladý drak. A jeho okrídlený kôň zrazu zafrkal, zaerdžal a uskočil o sedem krokov späť.
„Čo trepeceš, zbabelec!“ rozzúril sa drak. „Nikoho na svete sa nebojím, len Greučana ukutého z ryzieho železa, ale aj toho svojou päsťou skolím!“
V tej chvíli vyšiel Greučan z úkrytu:
„Tu som, smelý drak, a už na teba čakám! Budeme sa biť palašmi, alebo sa stretneme v zápase?“
„V zápase, Greučan. V tom sa ukáže, kto z nás má viac sily!“
A pustili sa do seba a supali a oddychovali, až drak zaryl Greučana po kolená do zeme. Ten sa však vzoprel, schmatol draka, zaryl ho do zeme po krk a palašom mu zťal hlavu. Drakovu mŕtvolu hodil aj s koňom pod mostík, schoval sa a odpočíval.
Ozval sa dupot kopýt, k mostíku sa blížil starý drak. Rozzúril sa ako čert, keď jeho kôň zrazu zafrkal, zaerdžal a uskočil pred mostíkom o celých sedemnásť krokov späť.
„Čo trepeceš, zbabelec! Zapamätaj si, že sa nikoho na svete neľakám, len Greučana ukutého z ryzieho železa, ale aj toho máchnutím palaša skolím!“
Greučan vystúpil z úkrytu:
„Tu ma máš, ty najsmelší z drakov! Poď, zmerajme svoje sily. Chceš sa potýkať palašom, kopijou, alebo v zápase?“
Starý drak si vybral palaš, bojovali teda palašmi, ale tie sa im čoskoro rozpadli na kúsky, bojovali potom kopijami, ale kopije sa im rozletely ako triesky. A vrhli sa na seba bez zbraní, zem dunela a kosti praskali. Bojovali a boli na smrť unavení a na smrť vyčerpaní smädom. Vtedy si drak všimol, že nad nimi krúži havran, smutný vták, a pozoruje ich zápolenie.
„Havran, čierny havran,“ zavolal naňho, „prines mi v zobáku vody, dám ti za ňu tohto mŕtveho mládenca!“
Greučan však nezostal pozadu:
„Havran, čierny havran,“ zavolal, „prines mi v zobáku vody, dám ti dvoch mŕtvych drakov a dvoch mŕtvych koní k tomu!“
Keď to havran začul, doniesol vodu Greučanovi, a ten načerpal nové sily, schmatol draka, zaryl ho do zeme, že mu len hlava trčala von, a spýtal sa ho:
„Povedz mi, zlý drak, kam ste ukryli slnko a mesiac? Teraz mi už neujdeš!“
Drak sa ošíval a luhal, až sa mu od tlamy prášilo, lenže Greučan nepovolil:
„Či povieš, alebo nepovieš, ja si slnko a mesiac nájdem, ale ty budeš o hlavu kratší!“
A vtedy drak priznal:
„V Zelenom lese stojí veža, do tej sme zavreli slnko a mesiac na sedemdesiat sedem západov. A pusť ma, Greučan, bezo mňa ten zámok neodomkneš, odomyká ho iba môj pravý malíček.“
Greučan sa rozmáchol, odťal drakovi hlavu, odrezal mu pravý malíček a vydal sa k tej veži uprostred Zeleného lesa.
Odomkol bránu dračím malíčkom a vnútri vo veži naozaj uzrel slnko i mesiac. Vystúpil po sedemdesiatich siedmich schodoch hore, vzal slnko do pravej ruky, mesiac do ľavej a vyhodil ich späť na oblohu. A na chvíľočku vám bol deň a bola noc, to kým slnko našlo svoju dráhu a vystúpilo po nebi hore a kým mesiac dorazil tam, kam chodí spať. Aj unavený Greučan zaspal, hoci bol zasa raz biely deň, a spal a vo sne sa usmieval.
To už slnko zasvietilo aj Šerbanovi, ktorý dosiaľ čakal na brata na poslednom rázcestí pred Zeleným lesom, a zasvietilo celej ríši Dúhového cisára, kde všetci velebili udatného Greučana, pretože zvesť o jeho čine roznášali cez hory a doly samy slnečné lúče.
Greučan sa medzitým prebudil a vydal sa na spiatočnú cestu so slnkom nad hlavou. Stretol sa s bratom na dohovorenom mieste, objali sa, sadli na kone a uháňali k ľudským obydliam.
Ako išli, zazrel Šerban popri ceste hrušku obsypanú zlatými plodmi a poprosil Greučana, či by sa nemohli osviežiť lákavým ovocím. Zoskočili z koní a Šerban už siahal po hruške, keď jeho bratovi preletela popri uchu včielka. A len čo začul jej bzučanie, spomenul si na Ohnivcove rady. Rozmáchol sa, zaťal palaš do stromu a z kmeňa vytryskol prúd čiernej miazgy.
„Dostal si ma, Greučan, tak ako si dostal môjho muža!“ ozval sa zďaleka hlas mladej dračice a hruška sa rozpadla na prach.
A išli bratia ďalej a pobádali kone a Greučan žiadal Šerbana:
„Obzri sa a povedz mi, čo vidíš?“
„Vidím za nami čierny mrak, bratku.“
Leteli ako vietor a vtedy sa Greučan pýta:
„Obzri sa a povedz mi, čo vidíš?“
„Vidím za nami ohnivý mrak, bratku.“
Leteli ako o závod s vetrom, a poviem vám, že mali prečo, dorazili práve včas, aby za sebou zabuchli vráta Ohnivcovej kováčne. To stará dračica sa za nimi hnala s obrovskou tlamou dokorán, jednu čeľusť k zemi a druhú k nebu.
A skúsila to teraz s novou lesťou:
„Greučan, železný Greučan, premohol si mi muža, premohol si mi syna, a nevidela som ťa inak než ako bieleho holuba. Ukáž sa mi, ako vyzeráš!“
Vtedy Greučan nezaváhal, prerazil v múre otvor. Ohnivec k nemu priložil Greučanovu podobu ukutú z ryzieho železa, ktorú jeho tovariši bezustaňe žeravili vo výhni, a keď dračica otvorila tlamu, aby Greučana zhltla, Ohnivec jej ten žeravý kov vrazil do hrtana. Dračica prehltla, zvalila sa na zem a jej telo sa premenilo na hromadu železa.
Tri slnečné dni a tri mesačné noci slávili bratia s múdrym Ohnivcom, kováčom všetkých kováčov, víťazstvo nad drakmi a tešilo sa s nimi všetko pokojné tvorstvo. Štvrtého dňa začal Ohnivec z tej hromady železa, čo mu po starej dračici zostala na dvore, kuť pre Greučana voz s tromi koňmi. Dokončil ich, dýchol na ne a železné kone sa premenili na živé vraníky.
Bratia nasadli do voza, a akoby tie vrané kone mali dračiu silu, vzniesli sa do oblakov a niesli voz oblohou konečne k Dúhovému cisárovi, kde na udatného Greučana čakala zaslúžená odmena: polovica ríše a princezná k tomu.
Ako to bolo ďalej, to vám už nepoviem. Práve zapršalo, vysvitlo slnko, a keď sa na nebi ako maľovaná ukázala dúha, ja som vyskočil do sedla a rýchlo odišiel, aby som vám túto rozprávku pekne za tepla povedal.