Cisár Karol IV.

Ako v loketských lesoch lovil a za jeleňom sa hnal, ako potom uvidel teplé pramene a pri nich založil Karlove Vary

Karol IV., rímsky cisár a český kráľ, bol svojmu ľudu kráľom najmilším. Za jeho vlády sa v Čechách mnohé zlepšilo na prospech krajiny a všetkého ľudu. Zbojnícki rytieri a lupiči boli zajatí a potrestaní, obchod a remeslá rozkvitli, všetka pôda musela byť riadne obrábaná. Cisár Karol IV. dal českej krajine vysoké učenie pražské, kam sa prihlásilo mnoho bohatých synov z domova i z cudziny. Veda a umenie u neho vždy našli zastanie.
Nebolo však ľahké vládnuť takej veľkej krajine, akými boli vtedy české krajiny. Cisár si však rád vyšiel na koni pozrieť sa do toho či onoho kraja, aby sa na vlastné oči presvedčil, ako páni hospodária a či drobnému ľudu nekrivdia a neukracujú jeho práva.
Ťažké roky vlády, bojov a starostí zohli cisárovu postavu, ale keď sadal na koňa, bol ešte dobrý jazdec a vedel štvať zver ako hociktorý mladý lovec. Preto rád chodieval na poľovačky na Loketsko. Tam na hrade Loket vždy nocoval a s pánmi rokoval o mnohých veciach. Potom si nechal pre seba aspoň jediný deň, aby si vyšiel do lesov na lov. Hovorievaval:
„Keď vyjdem na koni dúbravou, všetka ťarcha a starosti zo mňa spadnú. Okolo seba vidím len tie lesné velikány, potoky a rieky. So svojimi vernými pánmi som všade v bezpečí. Keď sa psi dostanú na stopu zveri a štvú ju do úžľabiny, pobodnem koňa a idem za nimi.“
Cisár rozprával pánom pri večeri na loketskom hrade všelijaké príhody a srdečne ich pozýval na zajtrajšiu poľovačku. Všetci si to pokladali za česť. Cisárovo slovo malo zvuk cenného kovu. Bolo tvrdé, ale úprimné.
„Počuj, milý purkrabia! Počul som, že tu niekde v kraji sú vraj uprostred lesov horúce pramene. Ľudia im hovoria Vary alebo Teplice. Bol by som rád, keby si ma k nim zajtra doviedol,“ a purkrabia horlivo začal cisárovi rozprávať:
„Na sútoku rieky Ohre a Teplice je také miesto, Milosť! Ale cesta k nim žiadna nevedie, musíme ísť cez lesy.“
„V cudzine som všeličo počul o liečivých teplých prameňoch,“ povedal cisár. „Ľudia ich chvália, že vraj zaháňajú choroby a dokonca niektoré aj uzdravujú. Rád by som našiel aj u nás také miesto, ktoré by bolo na prospech všetkému ľudu.“
Toho večera sa pri stole už o ničom inom nehovorilo ako o hojivých prameňoch. Zrazu cisár vstal od stola, všetkým zaželal dobrú noc a išiel spať. Ostatní sa čoskoro rozišli, pretože vedeli, že zajtra ich čaká namáhavý deň.
Cez noc sa nebo zaťahlo tmavými mrakmi a k ránu sa dalo do dažďa. Loketský purkrabia pri raňajkách odhováral cisára, aby toho dňa nikam nechodil, že sa v lesoch bude zle loviť, ale on na jeho radu nedal.
„Len pohnime, páni! Azda sa nebudeme báť dažďa, keď sme sa nebáli ani striel v boji. Pre mňa je škoda každého dňa, ktorý by som mal premárniť. Kto z nás vie, ako dlho ešte budeme po tomto svete chodiť.“
A na jeho rozkaz už páni sedlali kone na nádvorí. Najprv vyrazili z brány psi so svojimi psovodmi, potom vyšli kráľovskí trubači a niekoľko pánov z cisárovej družiny i loketských, ktorí sa v kraji a lesoch dobre vyznali. Za nimi išiel cisár s purkrabiom. Len čo jazdci zašli do lesa, psi vyštvali odniekiaľ z húštiny statného jeleňa a pustili sa za ním. Keď cisár začul trúbenie, povedal purkrabiovi:
„Sme na love, pán purkrabia! Musíme sa teda riadiť jeho právom. Ja pôjdem za zverou a dolu pri rieke sa stretneme,“ a zmizol purkrabiovi v najbližšej húštine. Cisár sa čoskoro dostal na čelo lovcov, ale korisť mu stále unikala. Kým mohol na jeleňa zamieriť, vždy mu zmizol z dohľadu. Jazdci hnali kone cez strže a cez vývraty, ale jeleň im stále unikal. Viedol ich hore do vysokého lesa a psi sa ho držali v pätách.
„To je azda sám diabol!“ hnevali sa lovci, cisár však išiel pred nimi bez slova a hnal koňa priamo do vrchu.
Vtom jeleň vybehol až na skalu, ktorá sa lámala nad hlbokým údolím. Kým ho psi mohli dohnať, skočil obrovským skokom dopredu a zmizol. Psi sa rútili za ním, ale čoskoro sa ozvalo ich žalostné vytie niekde dolu pod skalou. Z údolia stúpala biela hmla a ďaleko nikto nedovidel.
„Musíte za nimi. Tí psi asi zapadli niekam do skalnej rozsadliny a bolo by ich škoda,“ nariadil cisár.
A tu začali páni hľadať najvhodnejšiu cestu, aby sa dostali dolu k rieke. Svah bol strmý, porastený tŕním a hlohom. Museli viesť kone za uzdu a schádzať opatrne dolu. Z jedného miesta bolo stále počuť vytie a štekot psov. Bolo to neďaleko rieky, ktorá sa tu drala cez kamene kľukatým korytom.
Keď sa páni dostali až do údolia k rieke, zrazu onemeli od údivu. Neďaleko nich tryskal zo zeme horúci prameň a rozlieval sa dookola. Cisárov pes sa v ňom obaril a bolo treba ho hneď utratiť, ale jeleň sa už neukázal.
Všetci tu stáli bez slova a pozerali sa na tú krásu. Horúca voda sa dvíhala hore a zase padala v mnohých kvapkách dolu k zemi. Miesto okolo prameňa bolo sfarbené do žlta a do červena, akoby kamene a piesok niekto vymaľoval.
„To je jeden zo vzácnych pokladov našej krajiny!“ zvolal cisár a hlboko sa tomu divu prírody poklonil a s ním všetci jeho páni.
„Cisárska Milosť! To sú Vary,“ dovolil si poznamenať loketský purkrabia, ktorý sem dorazil inou cestou. „Chcel som Vás sem doviesť, ale ten jeleň nám trochu zmiatol cestu.“
Cisár sa usmial a obzrel sa dookola.
„Ten jeleň bol náš prvý posol a na jeho pamiatku nech sa táto skala, cez ktorú nás sem priviedol, volá Jelení skok. Keby sme nejakého jeleňa ešte v lesoch zastihli, pre dnešok bude ušetrený našich striel.“
Znenazdajky sa roztrhli na nebi tmavé mraky a jasné slnko zažiarilo. Stĺp prameňovej vody sa objavil v novom svetle. Menil sa na tisíce kvapiek a tie padali k zemi ako drobné kamienky drahokamov.
„Dnes je vzácny deň,“ povedal spokojne cisár a omočil si ruky v teplej vode. „Ten nesmie byť nikdy zabudnutý. Preto dám na tomto mieste založiť mesto Karlove Vary, ktoré bude mať všetky výsady, aby pomohlo chorým znovu vrátiť stratené zdravie.“
Čoskoro potom sem prišli ľudia a začali stavať domy a dvory. Cisár si nechal neďaleko prameňa na vŕšku postaviť poľovnícky hrádok a často v ňom býval so svojimi dvoranmi. Keď páni videli, že sám cisár verí v liečivé účinky horúceho prameňa na brehu riečky Teplej, chodili sem tiež, kúpali sa a pili vodu.
Storočia uplynuli a na mieste poľovníckeho Karlovho hrádku zostala len stará zámocká veža.
Liečivé účinky vzácneho prameňa, ktorý doteraz tryská tu z vnútra našej krajiny, však nezmizli. Mnoho chorých z domova i z cudziny prichádza do Karlových Varov, aby tu našlo stratené zdravie, ako cisár Karol IV. predpovedal.