Princezná a víla

Bola raz jedna kráľovná, ktorá žila v jednom nádhernom zámku uprostred veľkého a prekrásneho parku, v ktorom sa každý deň len tak pre radosť a osvieženie celé hodiny prechádzala. Ale najradšej sa zo všetkého zdržiavala pri modravom jazere, ktoré ležalo ukryté medzi vŕbami v lese. Z priezračnej jazernej hlbiny ju často tajne pozorovala víla, ktorá si tú krásnu ľudskú ženu zamilovala. Keď jedného dňa opäť kráľovná sedela na brehu, vodná žienka sa vynorila, posadila sa vedľa nej a priateľsky sa spolu rozprávali. Od tej chvíle sa na tom mieste pravidelne stretávali a tak sa spriatelili, že víla navrhla, že by mohla byť raz krstnou mamou prvej kráľovninej dcérky. Kráľovná túto ponuku vďačne prijala, a keď o krátky čas porodila dievčatko, pozvala vílu na krst. Keď nastal deň krstu a kráľovná všetko pripravila, otvorili sa dvere a dnu vstúpila víla. Jej tvár bola biela a nežná ako lekno a jej postavu zahaľoval jemný striebristý odev. Niesla potom dieťa ku krstu a ako darček vložila do kolísky tri maličké vtáčie vajíčka.
„Opatruj ich dobre, raz ich dcérka bude potrebovať.“ a potom všetkým zmizla z očí ako mliečny závoj.
Princezná nemala ešte ani dva roky, keď jej matka zomrela na horúčkovú chorobu a kráľ si priviedol inú ženu. Ale macocha nemohla dieťa zomretej kráľovnej vystáť, nestarala sa oň a prenechala všetko pestúnke, ktorá s ním chodievala často na prechádzku do parku a často ho nechala dlhé hodiny hrať sa samotné neďaleko jazera. Tu vždy vystúpila na breh víla, starostlivo svoju krstnú dcéru strážila a rozprávala jej rozličné krásne a veselé príbehy.
Keď princezná povyrástla, stalo sa jedného dňa strašné nešťastie. Krajinou sa prehnala obrovská búrka a do zámku udrel blesk, zabil kráľa a od toho ohňa lehol celý zámok popolom. Našťastie princezná zachránila tri vtáčie vajíčka. S nimi v ruke sa teraz celá nešťastná ponáhľala k jazeru, volala krstnú mamičku a rozprávala jej o tom, čo ju postihlo. Ale víla ju potešovala:
„Kým máš tie tri vajíčka, si dosť bohatá. Ukrývajú tri želania, ktoré sa Ti splnia hneď, ako ich vyslovíš. Ale nepremárni ich ľahkomyseľne, ale použi ich uvážlivo a to posledné si nechaj len pre najvyššiu núdzu.“
Princezná svojej dobrej krstnej mamičke srdečne ďakovala a sľúbila jej, že bude mať jej rady na pamäti.
„Teraz choď týmto lesom,“ povedala víla „čoskoro prídeš k jednému krásnemu zámku. Tam choď dnu a nechaj sa najať za slúžku, nebude Ti to na škodu.“
Tak celkom sama dievča putovalo hlbokým čiernym lesom. Bola už na ceste celý deň a tu stretla akési prosté sedliacke dievča, a keďže mala obavy, že by ju podľa jej vznešených šiat mohli na tom zámku spoznať a kvôli tomu by ju nechceli vziať za slúžku, opýtala sa toho dievčaťa, či by nechcelo svoje obyčajné sedliacke šaty vymeniť za tie jej.
„Ach, prečo nie, milá slečna.“ odvetila dedinčanka a vymenila svoje sivé pracovné šaty za krásny hodvábny kráľovský odev.
„No, teraz ma nikto nespozná.“ pomyslela si princezná a putovala ďalej lesom, kým konečne neprišla k zámku, ktorý bol zvonku taký nádherný, že v ňom iste musí žiť nejaký kráľ. Vošla dnu a pýtala sa, či nepotrebujú slúžku. Ale áno, slúžku by potrebovali, ale keďže princezná vyzerala príliš mlado a jemne, nechceli ju spočiatku vziať. Ale ona sa nedala odbiť, žiadala si len nepatrnú mzdu a sľubovala, že urobí akúkoľvek prácu na dvore aj v dome. Tak nakoniec smela zostať, ale musela svojimi jemnými bielymi rukami robiť tie najhoršie práce, takže jej za nejaký čas ruky zdrsneli a biele tváre na slnku zhnedli. Ale slúžila ochotne a usilovne a bola neustále ku každému milá.
Uplynulo dlhých sedem rokov, keď si kráľov syn umienil, že sa ožení. Aby si vybral tú najkrajšiu ženu, usporiadal veľkú slávnosť, na ktorú boli pozvané všetky vznešené a urodzené dcéry z kráľovskej ríše. Keď sa všetci nádherne odetí hostia schádzali na zámok, princezná, ktorá bola v kuchyni za tú celkom poslednú slúžku, si pomyslela:
„To by bolo krásne, keby som mohla byť v sále na tanci!“ Smutne sedela v kútiku pri peci a premýšľala. Tu jej zrazu prišli na myseľ jej tri želania, a keďže nedokázala svoju túžbu viac ovládať, vkradla sa do komôrky, umyla sa a učesala a potom si zaželala strieborné šaty a k tomu šperky, ako sa patrí. V okamihu ležali na stole a boli práve takéto krásne, ako si ich sama vysnívala. S radosťou si ich obliekla, obzrela sa ešte raz v zrkadle a ponáhľala sa do sály. Tá krásna neznáma dievčina sa princovi tak páčila, že sa celý večer zdržiaval najradšej pri nej a tiež s ňou najviac tancoval. Kým princ potom viedol do tanca akúsi urodzenú slečnu, vkradla sa princezná zo sály a bežala do svojej komôrky. Tam ukryla nádherné šaty pod posteľ, natiahla si svoje škaredé a išla do práce ako predtým.
O štyri týždne princ opäť usporiadal slávnosť a slúžky si jedna druhej rozprávali, že si chce toho večera vybrať svoju budúcu ženu. Keď sa zotmelo, ponáhľala sa princezná do komôrky a vyslovila druhé želanie. Tentoraz si zaželala šaty zo zlata, zlaté črievičky a šperk z tých najvzácnejších diamantov. V okamihu všetko ležalo na stoličke, obliekla sa a vstúpila do slávnostne ožiarenej sály. Tu zostali prítomné dámy a páni nad tou prenádhernou cudzou dievčinou v ešte väčšom úžase ako predtým a zo všetkých najviac sám princ. Ten sa od nej po celý večer neodlúčil a na konci jej povedal, že ju má najradšej zo všetkých na celom svete. A keby aj ona v ňom našla podobné zaľúbenie, mohli by tento večer osláviť svoje zasnúbenie. Ale ona odvetila:
„To by bolo správne a dobré, ale ja sa bojím, že svoje slovo zrušíte, keď sa dozviete, kto som!“
„Nie! Tisíckrát nie!“ povedal princ „Môžeš byť, kto chceš, ja nemám nikoho tak rád ako Teba a bez Teba nemôžem žiť!“ Tak povedala svoje áno a poďakovala mu bozkom za prsteň, ktorý jej navliekol na prst na znamenie ich zasnúbenia. Keďže ju princ ale miloval, chcel ju mať čo najskôr navždy pri sebe, a tak povedal:
„Svadba bude o štyri týždne. Odprevadím Ťa v zlatom koči ťahanom belkami. Preto mi povedz, kde bývaš a ako sa volá Tvoj otec.“
„Ach,“ povedala, „nechaj ma odísť ako neznámu. Až sa uvidíme tretí raz, všetko sa dozvieš.“
Potom opustila sálu, išla do svojej komôrky, drahocenný odev dobre ukryla a natiahla si zase svoj obyčajný odev kuchynskej slúžky.
Ako voda ubehli tie štyri týždne a skôr ako sa nazdala, bol tu svadobný deň. Vlastne by sa mala od srdca radovať, ale naopak, bola smutná a ustráchaná, lebo ju nenapadlo len raz, že musí spotrebovať tretie a posledné želanie, ak sa chce na svadbe ukázať, ako je dobrým zvykom, v bielych šatách. Ale svojej krstnej mame, tej dobrej víle, pri lúčení sľúbila, že si ho podrží, že to posledné želanie bude opatrovať pre prípad najvyššej núdze, keď už inej záchrany nebude. Tak položila čarovné vajíčko späť do striebornej dózičky a zostala ďalej obyčajnou slúžkou v kuchyni, kým by mohla v sále žiariť ako kráľovská nevesta.
A ženích čakal a čakal celé hodiny a bol stále smutnejší a nešťastnejší, lebo jeho milovaná neprišla. A keď sa neukázala ani nasledujúceho dňa, tu si princ domyslel, že jeho nevesta je mŕtva a opustila ho navždy. Tak sa princ zo samého smútku a bolesti srdca ťažko roznemohol, ležal vo vysokých horúčkach a žiaden lekár mu nedokázal pomôcť.
O tom sa v kuchyni dopočula aj princezná, ktorú teraz trápili kruté výčitky, že si to posledné želanie schovávala a na svadbe sa neukázala. Teraz princ ležal na smrteľnej posteli a ona sama na tom niesla vinu, hoci ho tak milovala. Dňom i nocou naňho myslela, plakala a premýšľala, ako by mu pomohla a ako by sa mu mohla dať spoznať. Tu ju napadlo to posledné, tak opatrované želanie, a hneď bola zase veselá, plná šťastia a nádeje. Vzala vajíčko opatrne z dózy a povedala:
„Chcem pomôcť princovi, môjmu najmilšiemu.“ Potom pripravila posilňujúcu polievku, naliala ju do striebornej misky a dovnútra hodila svoj zásnubný prsteň. Nepozorovane vyšla po schodisku hore, zaklopala na dvere chorého a ticho vstúpila dnu.
„Čo si mi priniesla?“ opýtal sa slabým hlasom princ.
„Zjedzte túto polievku, milý princ. Urobí Vám dobre!“ povedala láskavo.
Hoci spočiatku princ len unavene a odmietavo pokrútil hlavou, skúsil nakoniec predsa len jednu lyžičku, potom druhú a zrazu mu polievka tak zachutila, že vyjedol celú misku. Na jej dne uvidel ležať prsteň, ktorý daroval svojej neveste. „Kde je tá, čo hodila ten prsteň do misky? Choď, dievča, a nájdi mi ju a rýchlo ju priveď. Ja sa Ti bohato odmením.“
Celá šťastná bežala princezná do svojej komôrky, obliekla si zlaté šaty, ozdobila sa drahocennou čelenkou a predstúpila pred posteľ chorého. Tu princ spoznal svoju nevestu, objal ju, pobozkal a hneď sa cítil úplne zdravý. Nevesta sa však naoko hnevala:
„Na tanci si ma vtedy tak dlho a často prezeral a predsa si ma nespoznal a nemiloval, keď som pred Tebou stála ako prostá slúžka! Nemám pravdu, keď Ti poviem, že si ma chceš vziať za ženu, keď vieš, kto som? Veď či nemôže aj kráľovská dcéra chodiť v sivých šatách a slúžiť za slúžku?“ Tu jej princ zavrel ústa bozkom a prosil ju nastotisíckrát za odpustenie.
Za sedem dní slávili svadbu a boli po celý život tým najšťastnejším kráľovským párom, o ktorom sa od pradávna rozprávajú rozprávky.