O pavúčikovi Pokoutníčkovi

Bolo babie leto. Teplé dni pomaly ubúdali a na vrátka ťukala jeseň. Vonku práve prestávalo pršať a lúče zapadajúceho slnka maľovali na tráve farebné trblietky.

Malá Adélka ten večer nemohla zaspať. Stále musela premýšľať nad tým, čo asi robí ten malý pavúčik s krížikom na chrbte, ktorého pozorovala popoludní na šípkovom kriaku pri ich domčeku. Až rozprávka škriatka z čarovného vankúšika Adélku uspala. Počúvajte aj vy, deti, tú rozprávku! Tentoraz o pavúčikovi Pokoutníčkovi.

Tam na šípkovom kriaku býval pavúk križiak. Volal sa Pokoutníček. Bol iný ako všetci ostatní pavúci. Bol veľmi zvedavý. Zaujímalo ho, prečo je v noci tma a vo dne svetlo. Prečo majú muchy šesť nôžok a nie osem ako pavúci. A úplne najviac ho zaujímalo, čo je ďalej za jeho kriakom. A tak si zbalil svoj cestovný kufrík, obul si vychádzkové topánky a vydal sa do sveta nájsť odpovede na všetky otázky. Len čo však spustil pavučinu dole na zem, zachytil pavúčika do svojich hustých chlpov pes Hafík, ktorý tu práve naháňal susedovu mačku. Mačka vbehla otvorenými dverami do domčeka a pes Hafík za ňou aj s malým pavúčikom na chrbte.

Väčšina psíkov mačky nemá rada, a keď ich už nenaháňajú, tak aspoň na ne štekajú. Ani Hafík nebol výnimka. Prenasledoval mačku z predsiene až do kuchyne, kde pani domáca práve varila obed. Pritom štekal tak hlasno, až zobudil pána domáceho, ktorý si na malú chvíľu driemal vedľa na gauči. Zrazu pavúčik vypadol z huňatej srsti psíka Hafíka priamo na zem pod stôl v kuchyni. Bol rád, že sa dostal tak ďaleko, a tešil sa, že práve tu zažije to pravé dobrodružstvo. Rozhnevaného pána domáceho pes s mačkou prinútili zdvihnúť sa z gauča.

„Kto tu pustil toho psa? A čo tu robí tá mačka? Zase niekto nezatvoril dvere! Nech vás tu už nevidím, darebáci jedni štvornohí!“ zanadával a vyhodil dverami najprv psa a hneď za psom letela aj mačka. Vystrašený pavúčik nevedel, kam sa skryť, a tak rýchlo zaliezol pod kredenc. Chcel preskúmať neznámy svet. Bol veľmi prekvapený, že niekto môže byť taký veľký a ešte pritom chodiť po dvoch nohách, keď prvýkrát uvidel človeka. Po chvíli si dodal odvahu a vyliezol zo skrýše. Obzeral sa po kuchyni a pritom nechápavo krútil hlavou. „To je divný domček! Bez trávy a bez lístia. Všetko je tu také veľké a studené. Ani slniečko tu nesvieti,“ hovoril si potichu. „A ani muchy tu nemajú!“ poznamenal, keď hladovo zízal na strop.

Zrazu zbystril pozornosť, to keď uvidel oheň, ktorý horel na sporáku. V hrnci sa varila polievka. Pavúčik si myslel, že je to slniečko. A tak sa rozhodol, že sa tam k tomu malému slniečku pozrie. Pomaly liezol hore, už bol skoro pri hrnci. Vtom si ho všimla pani domáca, ktorá sa odjakživa pavúkov veľmi bojí. Práve krájala cibuľu. „Pomoc, pavúk! Chyťte ho!“ zakričala nečakane. Pavúčik sa polekal toho veľkého hlučného tvora a dal sa na útek. Vypustil pavučinu a zhojdol sa po nej až späť k stolu. Pani domáca ho nechcela nechať len tak ujsť, schmatla metlu, čo stála v kúte, a začala pavúčika naháňať. „Ja ťa dostanem, počkaj, ty jeden pavúk!“ kričala a búchala metlou do stola a potom zase do podlahy a zase do steny, podľa toho, kde pavúčik práve bežal. Úbohý Pokoutníček mal čo robiť, aby jej vždy unikol. Už nestačil uhýbať metle, sila ho pomaly opúšťala.

Takéto dobrodružstvo sa mu ale ani trošku nepáčilo! „Že ja som radšej nezostal doma!“ vyčítal si svoju nerozvážnosť. Celý sa triasol, keď sa bál o svoj život a pritom uhýbal pred metlou. Vtom sa rozleteli dvere a do kuchyne opäť vbehla mačka a hneď za ňou pes. Pavúčik na nič nečakal a chopil sa svojej nečakanej príležitosti na únik. „Teraz, alebo nikdy!“ zapišťal a urobil najväčší skok svojho pavúčieho života. Podarilo sa. Zachytil sa Hafíkovej srsti a držal sa zo všetkých síl siedmimi nôžkami. Tou ôsmou nôžkou totiž zamával rozhnevanej pani domácej s metlou v ruke.

„Dovidenia, tu ma už nikdy neuvidíte, ľudia!“ zavolal na ňu na rozlúčku. Potom sa pán domáci nevrlo zdvihol zo svojho gauča. Najprv letel z domu pes Hafík a hneď za ním susedova mačka. Potom ešte započul za svojím chrbtom buchnúť dvere. Pavúčik vyskočil psíkovi z chrbta, hneď ako uvidel svoj šípkový kriak. „Ďakujem ti, psík!“ zavolal na Hafíka, ktorý jeho tichý hlások už nepočul, pretože zmizol za mačkou niekde v krovinách. „Tu je môj domov, tu je mi najlepšie!“

Pokoutníček si vyzul svoje vychádzkové topánky a cestovný kufor vrátil späť do skrine. Od tých čias ho diaľky prestali lákať a zmieril sa s tým, že na všetky svoje otázky nikdy nebude poznať odpoveď. Po nejakom čase si našiel nevestu a mal s ňou veľa zvedavých pavúčikov.