Pyšný ako páv

To vám bol raz taký páv, myslím, že sa volal Vilfréd. A ten páv bol privezený do jednej zoologickej záhrady, aby svojím krásnym dlhým chvostom a svojou ladnou chôdzou i korunkou na hlave prilákal viac návštevníkov. No bol z toho obrovský rozruch, pretože v tej zoologickej záhrade ešte nikdy v živote páva nevideli. Veď aj slon Bambula z toho dostal slonciu žihľavku. O žirafe Hermíne ani nehovoriac! Tá si takmer už tak dlhý žirafí krk vykrútila ešte viac, ako sa pozerala do pávieho výbehu. Tak veľmi chcela zazrieť nového obyvateľa zoologickej záhrady!
Ale s pávom Vilfrédom nebola žiadna reč. Na pozdravy zvieratiek neodpovedal, žiadne srdečné privítanie neocenil. Len vždy pohŕdavo hodil hlavou a všetko riešil iba a jedine s vedením zoologickej záhrady. To viete, že pozornosť návštevníkov prilákal, veď sa aj niesol! Iste našľapoval krôčik po krôčiku, nepozeral sa ani napravo, ani naľavo, s hlavou hrdo vztýčenou sa niesol ako kráľ!

Lenže to nebolo všetko! S príchodom páva Vilfréda prišli aj veľké zmeny. Tak napríklad si páv vyžiadal červený koberec, aby nemusel šliapať po špinavej a zaprášenej zemi. „To sú novoty!“, lamentoval slon Bambula, keď zbadal čistý, žiarivo červený koberček. Potom zdvihol svoje objemné pozadie a rázoval si to priamo do zoologickej kancelárie. Pretlačil sa do úzkych dverí, div že sklá nevysypal! Ešte než stihol zaklopať svojím dlhým chobotom, z kancelárie vykročil sám riaditeľ zoologickej záhrady. Riaditeľ od úľaku nadskočil, ale slon Bambula si to ani nevšimol a hneď spustil, že ako to, že páv, ktorý je v zoologickej záhrade len pár dní, dostane červený koberec, zatiaľ čo on sa musí prechádzať po zaprášenej zemi. A že by uvítal nejaké tie slonie prémie v podobe banánových zákuskov po obede... Ale riaditeľ, že neprichádza do úvahy! „Keby som mal do rozpočtu zoologickej záhrady počítať aj banánové zákusky navyše, tak by sme čoskoro skončili na mizine!“, dodal a slona už ďalej nepočúval.
To však nebolo všetko. Jedného rána sa do zoologickej záhrady nahrnuli pracovníci v montérkach a začalo sa prerábať. Ale nie k lepšiemu, ako si obyvatelia zoologickej záhrady mysleli. Raz sa žirafa zobudila v takom drobnom výbehu, že sotva krk von prestrčila. „Bambulóóó“, volala žirafa. „Au, ouvejs, auuu“, lamentoval Bambula. Rovnako ako žirafa sa zobudil v oveľa menšom výbehu. Len tak-tak vystrel svoj chobot. Mreže výbehu ho navyše tlačili do jeho, povedzme, trošku vyvinutejšieho pozadia. A akoby sa nechumelilo, prechádza sa okolo so zdvihnutou hlavou páv Vilfréd! Nedávno si totiž u riaditeľa zoologickej záhrady posťažoval, že taký páv potrebuje neobmedzený priestor, aby tak vynikla jeho krása a že s takou pritiahne ešte viac návštevníkov. No s víziou peňazí vydal riaditeľ zoologickej záhrady potrebné nariadenia a bolo to.
A tak si zvieratká postupom času zvykli na menšie výbehy, už ani toľko neprotestovali. Zato pávovi Vilfrédovi sa stále niečo nepáčilo. Raz bolo zlé jedlo, raz nevysaný koberček. Dokonca mal páv Vilfréd svojho vlastného stylistu na úpravu jeho dlhého chvosta. Raz zas pávovi cez zobák preletela myšlienka, že pohľady ostatných ho natoľko obťažujú, že bude najlepšie, ak sa pre neho postaví altánok, v ktorom by pohľadom návštevníkov unikol. No aby sme povedali pravdu, riaditeľovi sa to extra nepáčilo, ale páv na to, že sa nemusí báť, že stačí, ak budú návštevníci vedieť, že v tom altánku páv jednoducho sedí. A že práve preto budú ešte zvedavejší a dychtivejší ho zazrieť. Tak nakoniec dal riaditeľ pávovi altánok postaviť. To však nerátal s tým, že páv zo svojho nového úkrytu nevylezie, ako je deň dlhý.
Koľko bolo prehovárania, aby aspoň na pár chvíľok vyliezol, aby si ho návštevníci zoologickej záhrady mohli prezrieť. Ale on, že nie. Nahnevaným návštevníkom tak riaditeľ zoologickej záhrady musel vysvetľovať, nech mu ráčia odpustiť, že páva neuvidia, keďže je páv Vilfréd pyšný ako, ako...no ako páv!, dokončil zúfalo. A čo zvieratká zo zoologickej záhrady? Tým sa vrátili ich staré výbehy. Pávovi Vilfrédovi bol odobratý červený koberček. A aj keď bol v kancelárii zoologickej záhrady takmer každý deň, nikto už na jeho maniere nehľadel.