Tri zlaté perá

Istý kupec bol nesmierne bohatý; ani kráľovský zámok nemohol byť krajšie ozdobený ako kupcov, zvonka aj zvnútra. Ale nadovšetko bohatstvo milšia bola kupcovi jeho krásna manželka a malá dcérka menom Svatava. Bolo to dievčatko stvorené na pomilovanie. Keby bol človek k smrti zarmútený, keď sa naň tie modré očká, také jasné ako čistá obloha nebeská, usmiali, musel sa potešiť. To cítil najlepšie Čestmír, syn chudobného pastiera neďaleko kupcovho zámku. Matku nemal, len otca, už starého, ktorého sporým grajciarom, ktorý za pasenie dostal, skromne živil. Schátraná chalúpka, režná halena, to bola ich zámožnosť. A predsa bol Čestmír vždy veselý a nežiadal si nič lepšie.
Deň čo deň chodila pestúnka s malou Svatavou do záhrady, v blízkosti ktorej Čestmír pásol a spieval. Sotva začulo dievčatko pastierov hlas, už ju pestúnka neudržala a musela s ňou k vŕšku. Čestmír jej pliel krásne vienočky, vodil k nej jahniatka, alebo ju veselil piesňami, ktorých vedel veľké množstvo. Vtedy bola Svatava ticho a počúvala, chvíľami zasa okolo neho poskakovala, hladila snedé líce, alebo otáčala čierne kolieska jeho vlasov okolo ružového prsta. Čestmír by bol pre to dieťa skočil do ohňa, ale nikdy sa neodvážil siahnuť naň; lebo bolo vždy zahalené v drahom plátne a v čipkách; a on len v hrubej halene! No napriek tomu mali deti medzi sebou vždy radi a každodenne sa spolu hrávali.
Už mal Čestmír dvanásť a Svatava osem rokov, keď raz prišla Svatava na vŕšok a Čestmíra nenašla; ide ďalej a ďalej, až dôjde k malej chalúpke, a nevie, či má do nej vojsť alebo nie; ale začujúc zvnútra usedavý plač, spozná Čestmíra a vbehne tam. Úbohý chlapec sedí pri mŕtvole svojho otca.
„Prečo plačeš, môj Čestmír? Čo sa ti stalo?“
„Ako by som neplakal, veď mi otec umrel, a ja úbohý sirota teraz už nikoho na svete nemám.“
Dlho ho Svatava, sama slzy roniac, tešila, ale Čestmír nebol k utíšeniu. Vtedy odišlo dievča domov, išlo k matke a všetko jej rozprávalo; dobrá pani poslala hneď po chlapca a telo jeho otca poručila slušne pochovať. Čestmír myslel, že je v nebi, keď ho sluha do zámku priviedol a Svatava ho cez skvostné izby viedla k matke.
A pani sa pekný chlapec zapáčil; majúc súcit s osirelým, spýtala sa ho, či by chcel v zámku zostať? S radosťou Čestmír prisvedčil, lebo sa nemal kam obrátiť. Nato ho pani vzala za ruku, viedla k svojmu manželovi a prosila za neho. Kupcovi sa chlapec tiež zapáčil, a preto sa ho opýtal, či by chcel ísť s ním do sveta?
Čestmír bol so všetkým súhlasný, a keď mu pán sľuboval, že môže byť časom tiež kupcom, mal z toho o to väčšiu radosť. Svatava sa však na to zle mračila, že má stratiť druha svojich detských hier, a keď boli osamote, domlúvala mu, prečo chce ísť s otcom.
„A ako by som nešiel, milá Svatava, keď ma tvoj dobrý otec so sebou vezme? Veď už nemám nikoho na svete.“
Svatava pomaly chápala, prečo chce Čestmír do sveta, ale predsa ju to mrzelo. Kupec dal ušiť Čestmírovi nové šaty a o niekoľko dní mali odísť. Podvečer pred odchodom prešli deti všetky miesta, kde sa rady hrávali, nakoniec išli do záhradky k hrobu Čestmírovho otca a ovenčili ho kvetmi, ako to denne robievali.
„Len neplač, milý Čestmír, každý deň ozdobím hrob tvojho otca kvetmi, ako si ty to robieval. Otec sa čoskoro opäť vráti, ty s ním, a prinesieš mi krásny veniec z cudzokrajných kvetov. Potom budeme znova spolu behať, budeme sa hrať a ty mi budeš spievať piesne.“
Tak sa tešili úbohé deti! Na druhý deň odišiel kupec do cudzích krajín po drahý tovar a klenoty, ktoré po iných krajinách zasa rozvážal. Dlho hľadela Svatava za Čestmírom a Čestmír sa obzeral späť za milým dievčaťom.
Teraz žila Svatava s matkou osamote; netešili ju už detské hry, len večer pobehla do záhrady a ovenčovala hrob starého pastiera. Matka ju učila všelijakým prácam a hre na harfe. Už sa tešila, keď sa Čestmír vráti, že bude hrať a on že bude s ňou spievať. Rok čoskoro uplynul a kupec sa mal vrátiť. Aká to bola radosť, keď otec poslal správu, že na druhý deň príde! Úbohá Svatava ešte nevedela, že nádej býva často klamná! Otec prišiel, ale Čestmíra so sebou nepriviezol. A začal rozkladať skvostné hračky, ktoré dcérke priviezol, meral na ňu šaty a napokon vybral aj zvädnutý venček.
„Tento ti posiela Čestmír, pretože máš rada kvety; sú to drahé kvietky, ale na ceste mi zvädli.“
Svatava vzala venček a pokropila ho slzami väčšími než perly.
„Prečo si ho, milý otec, nepriviezol so sebou? Ja som sa na neho tešila.“
„Dal som ho do učenia k jednému bohatému kupcovi, keď bude vo všetkom vycvičený, potom sa k nám opäť vráti.“
„Ale kedy to bude?“
„To ti, milé dieťa, nemôžem povedať; azda za niekoľko rokov.“
Ach, toho sa ani nedočkám, myslela si Svatava, zašla do záhrady a bolestne plakala. No roky plynú ako voda, a človek by sa ani nenazdal, čoho sa dočká! ..... Svatava rástla a kvitla ako ruža v machovom lístku. Každý rok sa otec vracal z cudzích krajín, ale Svatava už nikdy neplakala, keď Čestmíra nepriviezol. Rok čo rok blednel jeho obraz viac a viac v jej srdci, hoci sa nikdy celkom nezotrel!
Medzitým bol Čestmír u bohatého kupca v učení a takmer celý rok sa s ním plavil po mori a potuloval sa medzi všelijakými národmi. Kupec nemal žiadne deti a Čestmíra veľmi miloval. Čestmír bol za to vďačný. Bol by svojmu ochrancovi každé želanie splnil a skočil by pre neho do ohňa; hlavu mal vtipnú, vo všetkom bol obratný, a tak to v krátkom čase dotiahol tak ďaleko, že svojou spravodlivosťou a šikovnosťou svojmu pánovi nie stovky, ale tisíce zachoval. Keď mal voľnú chvíľu, chodil buď po poli, po záhrade, alebo po palube a díval sa cez široké krajiny a more k svojmu domovu, kde bol hrob rodičov a dve modré oči, ktoré mu na ceste životom ako hviezdy svietili. Keď mu bolo najsmutnejšie, začal spievať zamilované piesne, ktoré Svatava tak rada počúvala; a vtedy často plavci nechali veslovanie, páni opustili svoje komôrky a počúvali jednoduchý, ale veľmi dojímavý spev bývalého pastiera. Desiaty rok už nastával, odkedy sa z domova odobral; vtom ho jedného dňa pán zavolá k sebe a hovorí mu:
„Môj priateľ, tvoj bývalý pán, chce poslať veľký náklad tovaru vopred domov, ale keďže nemá človeka, na ktorého by sa mohol spoľahnúť, požiadal ma, aby som vypravil teba. Ja som mu to neodoprel, lebo viem, že sa aj ty rád zase raz doma pozrieš, však je to tak?“
S veselou tvárou prisvedčil Čestmír dobrotivému pánovi, prijal na cestu peniaze a ponáhľal sa na koráb k otcovi drahej Svatavy. Ten mu odovzdal tovar, odkázal pozdrav pani a dcére a dodal, že sa za niekoľko čias za ním vráti. Ako dlho sa Čestmírovi zdala cesta domov!
„A načo sa ponáhľam?“ pýtal sa chvíľami sám seba, keď si všetko premyslel. „Koho tam nájdem? Hrob rodičov a krásnu dcéru bohatého pána, ktorá si chudobného sirotu nevšimne.“
Bolo podvečer, v tú hodinu, v ktorú k nemu Svatava chodievala, keď Čestmír po takmer desaťročnom rozlúčení opäť uzrel chalúpku, v ktorej sa narodil. A ponáhľal sa rýchlym krokom do panskej záhrady k otcovmu hrobu.
Na pavlači skvostného zámku sedí Svatava, drží v ruke harfu a spieva; ružová žiara zapadajúceho slnka dopadá na jej milú tvár, akoby jej chcelo na dobrú noc zlíbať líca. Myslí na Čestmíra, na snedého chlapca, a spieva pieseň, ktorú ju pred rozchodom naučil. Vtom to zašumí lístím a mäkký, milý hlas splýva s jej hlasom. „To je Čestmírov duch,“ zašepká a s tŕpnucím srdcom načúva tónom, ktoré plnšie a túžobnejšie hore znejú. Harfa skĺzne z mramorovej ruky, hodvábne šaty zašušťia po izbe a už sa mihá Svatava ľahkým krokom po záhrade. Tu stojí pred ňou mladý, vysoký muž! Ako by ho nebola poznala? To boli tie snedé líca, ktoré ako dieťa hladkávala, tie čierne kučery, v ktorých sa rada prehrabávala, to bol Čestmír, spoločník jej detských rokov, ba oveľa krajší, než si ho predstavovala.
„Odpusťte, slečna,“ povedal a hlas sa mu chvel a dušou sa očami vznášal k slečne. „Odpusťte, že som šiel skôr pobozkať popol mŕtvych, než do zámku s odkazom od Vášho otca.“
„Ako to ku mne hovoríš, Čestmír?“ riekla Svatava a slza sa jej leskla na tvári ako rosná kvapka na ružovom lístku. „Nie som už tvoja milá Svatava? Čože, desať rokov tak veľa zmenilo?“
„Ba zmenilo; ruža, ktorú som opustil ako púčik, vyrástla a rozkvitla do krásneho kríka, ale ruka chudobného sirotu sa nesmie dotknúť tohto vzácneho kvetu.“
„A ako, keď sa ruža sama k tebe skláňa a ruku na pozdrav podáva,“ odvetila Svatava a s láskavým úsmevom podala ruku milému druhovi, ktorý si ju pritisol k búšiacemu srdcu. Po chvíli ho viedla k matke, ktorá ho s radosťou privítala a ctila ho ako svojho syna. Svatava a Čestmír boli zase hraví ako deti, ako pred rokmi sa prechádzali záhradou, a večer hrala Svatava na harfe a Čestmír s ňou spieval. Dni ubiehali ako hodiny a blížila sa doba, keď mal otec prísť a Čestmír odísť.
Sedeli v záhrade, rozprávali sa o blízkom rozchode a žiaľ im zvieral srdce; vtom Čestmír obvinie ruku okolo štíhleho tela Svatavy a ..... jej otec stojí pred nimi.
„Zradný podvodník!“ kričal hlasom, z ktorého sršal hnev. „Tak sa mi chceš odmeniť za to, že som ťa z prachu vyzdvihol? Myslíš, žobrák, že môžeš pozdvihnúť oči k mojej dcére?“
Temný rumenec zaliali Čestmírovu tvár, zuby sa zaťali do plných pier, zlosť a bolesť mu búrili v hrudi!
„Otec, odpusť, ja ho milujem!“ prosila Svatava, zopäté ruky k otcovi vystierajúc.
„Ty si dcéra neposlušná, ktorá chce konať proti vôli otcovej. Počuj teda sľub, ktorý ma viaže: len ten ťa dostane za manželku, kto mi prinesie tri zlaté perá z obrovského vtáka.“
„A dodržíš slovo aj voči chudobnému sirotovi?“ pýtal sa Čestmír s plamenným okom.
„Áno, aj sirotovi!“ odpovedal kupec.
„Boh ťa opatruj, Svatava drahá! Skôr než sa zelené stromy odenú do žltého rúcha, prinesiem tri zlaté perá, alebo ma viac neuvidíš.“ To povedal, pobozkal smrteľne bledé dievča, odbehol zo záhrady a o malú chvíľu letel zo zámku do širokého poľa. Nechajme nariekajúcu Svatavu osamote a poďme za ním.
Jedným cvalom to išlo až do mesta, kde býval jeho pán, ktorému s ťažkým srdcom svoje nešťastie rozprával. „A kde je taký vták?“
„To neviem, ale budem chodiť tak dlho, kým ho nenájdem.“
„Milý chlapče, ťažkú úlohu si si síce zobral na seba; ale choď len a skús svoje šťastie, azda ti bude Perun milostivý.“
Na druhý deň dostal Čestmír od pána odložené peniaze, ku ktorým mu tento pridal niekoľko hrstí, sadol na koňa a vydal sa do sveta. Dlho už jazdil, keď sa jedného dňa zastavil pri meste, ktoré bolo celé potiahnuté čiernym súknom. A pýta sa v hostinci, čo to znamená, načo mu hostinský odpovedal:
„Mali sme tu v meste studňu, v ktorej bola uzdravujúca voda. Nech bola akákoľvek choroba, kto sa tej vody napil, bol uzdravený. Teraz sa však voda v studni dlhý čas skalila, a kto sa jej napije, musí umrieť. Lekárov nemáme žiadnych, pretože sme ich nepotrebovali; ľud umiera a my si nevieme rady.“
„A čo, nemôže nikto vyšetriť, čo sa v studni skrýva?“
„Nikto sa na to nechce odvážiť, pretože z nej veje smrteľný zápach. Jedine obrovský vták by mohol mať vedomosť, čo sa v tom skrýva.“
„Práve toho aj hľadám,“ povedal Čestmír.
„Aj to by ste nám mohli, milý pane, to dobrodenie preukázať a tiež sa spýtať na nešťastie našej studne.“
„Ak sa k nemu dostanem, rád to urobím.“
Ešte než Čestmír z hostinca odišiel, nahrnulo sa množstvo ľudu, ktorému to hostinský povedal, a všetci ho žiadali, aby sa u vtáka zlatohlavca spýtal.
Zase prišiel do jedného mesta, a tam bol kráľovský palác celý potiahnutý čiernym súknom. Zájde do hostinca a pýta sa, čo to má znamenať? Vtedy mu hovoria, že bol v kráľovskej záhrade strom, ktorý nosil zlaté jablká. Po všetky časy, kým bol strom zelený, bola aj kráľovská rodina šťastná a zdravá; teraz však vraj strom zrazu uschol, zlaté jablká opadali, a od tej chvíle jediná dcéra kráľova bledne a chradne a nikto jej nemôže pomôcť.
„A nevie sa, akým prostriedkom by sa strom opäť zazelenal a princezná uzdravila?“
„Nevie sa; jedine obrovský vták zlatohlavec má o tom vedomosť.“
„Toho aj ja hľadám, ale nemôžem sa dopytať, kde by som ho našiel.“
„On sa zdržiava na vysokej skale nad čiernym morom, kam ešte noha ľudská nevstúpila. Ale keby ste boli, pane milý, taký šťastný a k nemu sa dostali, spýtajte sa, ako by sa nášmu kráľovi dalo pomôcť?“
„To vám rád urobím, ak sa k nemu dostanem.“
Od toho mesta išiel Čestmír cez hory a doliny, že niekedy za celý deň ani človiečika nevidel. Napokon sa dostal z lesov a pustatín a videl pred sebou široké čierne more a na mori jedinú loďku, ktorá sa na vlnách kolísala. „Azda je to prievozník,“ pomyslel si Čestmír a čakal, kým sa loď priblíži ku brehu. Tá sa pomaly prihojdala a napokon pristála pri brehu. Sedel v nej čert.
„A čo ty, červíček zemský, v tejto pustatine vyhľadávaš?“ pýtal sa Čestmíra.
„Ja idem za vtákom zlatohlavcom, ktorý vraj na druhej strane za morom býva. Si ty prievozník?“
„Som; ale koho nechcem, toho nepreveziem.“
„Keď ti dobre zaplatím, azda mi to neodoprieš?“ pýtal sa Čestmír plný strachu, čo mu asi čert odpovie.
„Za peniaze neprevážam nikoho; ak sa však opýtaš vtáka zlatohlavca, ako dlho tu ešte musím zostať, preveziem ťa.“
„A prečo by som sa nespýtal? Či si tu z pokuty? Veď si čert, pomôž si teda sám!“
„Keby som vedel ako, nebol by som na teba čakal. Už dvesto rokov sa po tom mori plavím za trest, že som sa raz svojmu pánovi protivil, a neviem, ako by som sa vykúpil.“
Čestmír nechal svojho koňa pásť sa, sadol na loď a čert ho viezol na druhú stranu. Zďaleka videl už Čestmír skalu, na ktorej vták býval. „Buď tam nájdem svoje šťastie, alebo smrť,“ povedal sám k sebe, keď z loďky vystupoval.
„Nezabudni sa opýtať, inak ťa druhýkrát nepreveziem,“ prikazoval čert.
Nebezpečnou cestou sa bral Čestmír hore, až na vrch skaly, kde bola jaskyňa, ktorú po dlhom hľadaní a namáhaní napokon našiel. Pri vchode stála stará babička.
„Ako si sa až sem zatúlal, zemský červíček?“ pýtala sa babička, keď k nej Čestmír došiel.
„Moja zlatá babička, zablúdil som v týchto strašných lesoch a pustatinách, noc je na krku a neviem kade-kam. Dožičte mi nocľah, inak ma dravá zver roztrhá.“
„Milý chlapče, ak sa bojíš roztrhania, tak sa radšej vráť späť; tu býva obrovský vták zlatohlavec, môj pán, ak ťa ucíti, neuvidíš už svetlo.“
„Prosím Vás, milá dobrá babička, nechajte ma len tu a niekde v kútiku ma ukryte, ja už nemôžem ani krok ďalej.“
A zľutovala sa babička nad Čestmírom, vzala ho do jaskyne, urobila oheň a uvarila niečo na zjedenie. Čestmír, ktorý by bol veľmi rád babičku získal na svoju stranu, začal rozprávať všeličo o svete, čo sa babičke páčilo. Napokon vyšiel s farbou von. Keď babička pochopila, čo hosť žiada, veľmi sa tej smelosti čudovala, a na chvíľu sa zamyslela a povedala:
„Ja som tiež raz bola na tom svete, ale už je to tak dávno, že si to nepamätám; no preto nie som predsa taká divoká ako môj pán a mám súcit s úbohým človekom. Čo bude v mojich silách, to pre teba urobím. Ale čas sa blíži, keď pán prichádza, poď teda radšej so mnou, aby si sa nepozdržal.“ Nato ho babička odviedla do jednej diery, prikryla machom a navrch nahádzala haluzie a chvojiny. „Ani sa nehýb, kým ťa nezavolám,“ prikázala napokon a odišla, aby svojmu pánovi pripravila dobrú večeru.
Naraz to na protiľahlej strane od mora nad lesom vychádza ako veľká povodeň, stále bližšie a bližšie, až sa to v šumivom lete k jaskyni prihnalo. Je to vták zlatohlavec; keď zatrepe krídlami, počuť to na míľu cesty, a keď šliapne, praskajú mu pod nohou korene stromov, perie jeho je však ako jedno slnko a hlava nad všetkých mudrcov.
„Čuchám, čuchám ľudčinu, koho tu máš?“ kričí na babu, vojdúc do jaskyne.
„Hviezda morská! Koho by som tu mohla mať?“ odpovie baba a ide po svojej práci. Vták sa upokojí, sadne si a je, čo mu baba predkladá. Po chvíli však znova začne:
„Čuchám, čuchám ľudčinu, povedz, baba, koho tu máš?“
„Len si pomysli, pane, kto by sa k nám mohol dostať?“ Pán si to rozvážil a jedol zase ďalej; ale keď vstal a obchádzal okolo krbu, začal ešte hlučnejšie:
„Čuchám, čuchám ľudčinu, povedz, baba, koho tu máš, inak bude zle.“
„Panáčik, panáčik, ako si len môžeš pomyslieť, že by som tu niekoho ukrývala, veď tvoje oko každého na dve míle aj v najtemnejšej noci vyslídi. Ale mal si asi dnes chutnú pečienku a tá ti ešte vždy v nose čpie.“
Chvíľu ešte vták čuchal, hľadal, ale potom predsa len išiel na hniezdo. Baba si ľahla vedľa neho, ale nespala. Len čo začal vták chrápať, pošuchla sa bližšie a vmig mu jedno pero z krídla vytrhla.
„Čo ti napadá, baba prekliata, že ma zo sna budíš?“ rozkričal sa vták a vyvalil na ženu oči ako ohnivé gule.
„Ach, odpusť, milý pane! Ja som mala strašný sen a chytila som sa tvojho krídla. Snívalo sa mi, že som prišla do jedného mesta, kde bol veľký plač a nárek. Pýtam sa, prečo nariekajú, a vtom počujem, že mali uzdravujúcu vodu v studni, a tá že je teraz otrávená, a kto sa tej vody napije, že musí umrieť. Povedz mi teda, pane, či bola naozaj taká studňa na svete?“
„Samozrejme, že bola; ale naraz začali byť ľudia v tom meste rozpustilí prostopášnici a zabúdali bohom obety prinášať. Bohovia sa na nich nahnevali a za trest dali do studne jedovatého pavúka, ktorý vodu otravuje a smrteľný zápach okolo studne rozosiela. Keby sa ľud polepšil, bohom pri studni obetoval, mohli by vodu vybrať, pavúka zabiť, a prameň uzdravujúci by sa opäť vyprýštil. Teraz však spi a daj mi pokoj.“ Nato sa vták obrátil a za minútu chrápal ako predtým.
Baba na to čakala a o malú chvíľku mu opäť druhé pero vyškubla.
„Čo sa ti v hlave pomútilo, ty baba jedu?“ kričal vták a od zlosti sa mu oči iskrili.
„Nehnevaj sa, pane milý, neviem, čo sa to dnes so mnou deje. Zase som bola v takom meste a tam bol kráľovský zámok celý potiahnutý čiernym súknom. A pýtam sa, čo to znamená, a vtedy mi rozprávajú, že mali strom nesúci zlaté jablká, a ten že teraz uschol. Od tých čias však že kráľovská princezná chorľavie a chradne. Prosím ťa, povedz mi aj, ako by sa tým ľuďom pomohlo?“
„Tá kráľovská dcéra mala jedného panoša rada a on ju. To sa však kráľ dozvedel, dcére na neho myslieť prísne zakázal a panoša dal zavrieť do väzenia. Princezná sa však trápila a pred časom zakopala mŕtvy plod svojej lásky pod svätý strom; od tej chvíle strom usychal, zlaté jablká opadali a princezná teraz chradne. Keby kráľ panoša prepustil, dcéru s ním zasnúbil a kostičky dieťaťa pod stromom vykopal, niesol by strom zlaté ovocie a kráľovská rodina by znova šťastie a spokojnosť našla. Ale ak ma, baba, ešte raz zobudíš, bude s tebou zle!“
Baba sa zaprisahala, že nezobudí, ale sotva vták zaspal, vytrhla mu tretie pero.
„Ach ty zlopovestná baba, čo ťa čert pokúša?“ zahrmel vták a schmatol babu za krk.
„Zlatý panáčik, ja za to nemôžem; naozaj sa mi snívalo o čertovi, a ja som sa v úzkosti tvojho krídla zachytila. Bolo mi, akoby som chodila po brehu mora, čo pod skalou hučí. Vtom priplávala čierna loď, v nej sedí čert a smutne narieka. Pýtam sa ho, čo mu je, a on mi hovorí, že ho pán tam zaklial a že nevie, ako si pomôcť.“
„Aj keby nebol chcel v pekle rozkazovať, nebol by sa ocitol na mori. Ale mohol by si pomôcť, keby sa mu prihodilo, že by človeka prevážal. Vtedy by musel bližšie k brehu na zem vyskočiť a človeka nechať v lodi so slovami: Ty zostaň na mori, ja zostanem na zemi. Ak ma však, baba, nenecháš spať, tak vstanem a zhodím ťa zo skaly dolu.“
Baba už vedela, čo vedieť chcela, a nechala pána spať až do rána. Ráno, keď vstal, boli dobré raňajky už pripravené; zlatohlavec sa najedol a išiel do lesa na lov. Len čo ho stará necítila, pospešila k diere, odhrnula haluzie a chvojinu, aby mohol hosť von vyliezť. Rýchlo mu všetko rozprávala, ako jej to vták v noci povedal, dala mu raňajky, tri zlaté perá a vyprevádzala ho z jaskyne, prikazujúc, aby sa držal len vpravo, tadiaľ že vedie cesta k moru. Tisíckrát poďakoval Čestmír dobrej starenke a radostne sa bral hustým lesom po vrchu dolu. Pod skalou čakal veslár, a sotva k nemu Čestmír došiel, už naňho kričal, či vie, čo mu pomôže?
„Samozrejme, že viem, ale nepoviem, kým ma na druhú stranu neprevezieš.“
„Ja ťa skôr nepreveziem, kým mi to nepovieš.“
„To by sme sa tu hádali do súdneho dňa; ak ma neprevezieš, nájdem si cestu inadiaľ, a ty nebudeš predsa nič vedieť.“
Čert mu v duchu dal za pravdu a bez ďalšieho vysvetľovania ho na druhú stranu previezol. Pri brehu skočil Čestmír hbito na breh a vtedy až povedal čertovi, čo ho môže vyslobodiť.
„Počkaj, ty ferina! Keby som to bol skôr vedel, iste by si tam nestál.“
„Blázon by som bol býval! Každý je sám sebe najbližší. Za prevezenie ti ďakujem, a keď sa ti naskytne príležitosť, vieš teraz, ako dôjsť vyslobodenia.“ Hvizdol na koňa, ktorý hneď pribehol, sadol naň, a majúc srdce plné sladkých nádejí, uháňal ako vietor.
Keď prišiel do toho mesta, kde bol zámok potiahnutý čiernym súknom, dal sa hneď u kráľa ohlásiť. Len čo sa kráľ dozvedel, že sa cudzinec od vtáka zlatohlavca vrátil, poslal po neho zlatý voz so štyrmi koňmi. Keď Čestmír, ostávajúc s kráľom osamote, všetko rozprával, ako to vták povedal, kráľ sa veľmi zľakol; ale bez rozmýšľania podal Čestmírovi ruku a pozval ho na svadbu dcéry. Čestmír by bol rád vedel, či sa to všetko uskutoční, a preto sľúbil, že zostane. Kráľ sa hneď odobral k dcére a všetko jej rozprával. Princezná v tej chvíli už žiadne bolesti necítila, ku všetkému sa priznala a tisíckrát otcovi za jeho lásku ďakovala. Panoš bol ihneď z väzenia vyvedený a kráľ sám kosti dieťaťa pod svätým stromom vyhrabal a spálil. Keď žehnal najvyšší kňaz mladých manželov, začal sa uschnutý strom zelenať a kvitnúť, a kým boli obrady skončené, visel plný zlatých jabĺk. Bolo plné radosti celé mesto a kráľ nevedel ani, ako sa Čestmírovi odslúžiť. Dal mu koňa, na ktorého naložil hojnosť klenotov a zlata, k tomu sluhu, čo on všetko mimovoľne prijať musel. Tretí deň sa rozlúčil s kráľom a mladí manželia ho vyprevádzali.
Šťastne prišiel so svojím novým sluhom do druhého mesta. Sotva ho hostinský uzrel, hneď sa spýtal, či nezabudol na svoj sľub, a keď počul, že im nesie dobrú správu, bežal bez meškania do kráľovského paláca. Sám kráľ si po Čestmíra prišiel a viedol ho do zámku, kde musel všetko rozprávať. Keď dorozprával, zvolal kráľ najvyšších kňazov a nariadil pripravovať obety. S najväčšou slávou a zbožnosťou sa odobral všetok ľud k zázračnej studni a tam bohom obetoval. Po obete potom bez ujmy na zdraví pavúka zabili a studňu vyčistili. Prameň čistý ako striebro sa vyprýštil, a keď vody nabrali a jednému chorému z nej dali napiť, bol v okamihu zdravý. Najprv ďakovali bohom a potom Čestmírovi, ktorého by boli zasypali všetkými darmi. Bol však už najvyšší čas, aby sa vrátil späť, lebo stromy začínali žltnúť.
Zase sa chýlilo k večeru. Bledá ako ľalia sedela Svatava na pavlači, myslíc na svojho miláčika, a jedna slza za druhou sa jej do lona kotúľala. Vtom počuje rýchly dupot koňa; pozdvihne zakalené oko, a ako keď sa slnko spomedzi tmavých mrakov prebije, rozjasní sa jej tvár a milostný úsmev sa jej hrá okolo sladkých úst. Miláčik sa vrátil, už bol koniec žiaľu! ..... Kupcová aj kupec videli Čestmíra tiež prichádzať a obaja mu vyšli v ústrety. Nebol však Čestmír sám, bol s ním jeho dobrý starý pán, bohatý kupec, ktorý ho prijal za vlastného syna a celý majetok mu daroval. Tri zlaté perá odovzdal Čestmír kupcovi a dostal za ne krásnu Svatavu. Na druhý deň bola svadba a nevestu krášili klenoty, ktoré Čestmír od kráľov ako dar priniesol. Stal sa z neho správny bohatý obchodník a bol široko-ďaleko známy pre svoju rozvážnosť a dobrotu. Keď prichádzal z ciest domov, vodieval svoje deti na vŕšok, kde kedysi ovce pásaval, a rozprával im o chudobnom sirotovi, ako prišiel k šťastiu skrze tri zlaté perá.