O starom odrážadle

Bol raz jeden chlapec a ten si vôbec nevážil veci.

Možno preto, že dostával až príliš veľa darčekov. Ale možno mu ani nikto nepovedal, že každá, aj tá najmenšia vec, má v sebe niečo živé. Veci predsa musia nejako vzniknúť. Či už v prírode, alebo ich vytvorí človek. Každopádne každá vecička, ktorá je tu teraz s nami, v sebe nesie niečo z minulosti a nejaký čas tu ešte bude. Či už leží v izbičke medzi hračkami, schovaná v skrini, zatúlaná v záhrade, alebo ju niekto vyhodí na smetisko.

Raz mal náš chlapec meniny. Uhádnete, ako sa volal? No, bol to Vojta. A náš Vojtíšek dostal v deň svojich menin veľa darčekov. Najväčším prekvapením malo byť odrážadlo. Keď ho však dostal, len tak narýchlo si ho obzrel, a keď zistil, že sa mu nepáči jeho zelená farba, ani sa na ňom nechcel vyskúšať previezť. Rodičia Vojtu prosili, nech to aspoň skúsi, že uvidí, aká je to zábava jazdiť na ňom. Keď sa už Vojta nechal prehovoriť, zistil, že sa musí trochu aj snažiť, že sa musí odrážať nohami a vyhýbať sa prekážkam a hlavne že je potrebné naučiť sa držať rovnováhu. Keď sa mu to však nedarilo, hodil odrážadlo so zlosťou do najbližšieho blata a zaprisahal sa, že s týmto on jazdiť nebude! To sa rodičom veľmi nepáčilo, a tak poslali Vojtu, aby si odrážadlo aspoň očistil a pekne odložil, keď na ňom teraz nechce jazdiť. Vojta odrážadlo nevrlo odniesol do komory a bez toho, aby ho umyl od blata, hodil ho do najtemnejšieho kúta komory, aby ho tam len tak niekto nenašiel. Tam potom ležalo dlhé a dlhé dni, bez toho, aby si ho niekto všimol. Padal naň prach a na kovovej konštrukcii sa pomaly začala rozširovať hrdza. Občas si pre seba smutne zavŕzgalo.

Tak ubehla jar a prichádzali krásne letné dni, ale Vojta nechcel o odrážadle ani počuť. Potom začalo opadávať lístie a fúkať vietor. Raz Vojta hľadal v komore schovaného draka z minuloročnej jesene. A tu našiel v kúte odrážadlo. Vytiahol ho von do záhrady a skúsil sa na ňom previezť. Zrazu mu to prišlo celkom fajn. Takmer celé popoludnie jazdil na odrážadle sem a tam a tešil sa, že si na ňom zajtra opäť zajazdí. Lenže čo sa nestalo. Nasledujúceho dňa začal padať sneh a prišla veľká zima.

Mamička povedala rozhodne: „Na snehu sa s odrážadlom nejazdí. Až príde jar a oteplí sa, môžeš si odrážadlo opäť vytiahnuť.“
Vojta z toho bol veľmi smutný, ale čo sa dalo robiť. Sám videl, ako to na snehu kĺže, a tak musel počkať.
Keď opäť slnko začalo svojimi lúčmi viac hriať a zo zeme zliezol posledný sneh, zašiel si Vojta po odrážadlo do komory. Ale aké bolo jeho sklamanie! Odrážadlo bolo celé hrdzavé a rozvŕzgané.

„Vidíš, vidíš,“ povedal mu oco. „Takto to dopadne, keď sa niekto o veci nestará.“

Keď však Vojta sľúbil, že sa odteraz o odrážadlo bude starať a po jazde ho starostlivo vyčistí, oco mu pomohol. Odstránili spolu starú špinu a hrdzu a natreli odrážadlo novou farbou. Vojta si vybral žltú, pretože žltá mu pripomínala slnko a to mal veľmi rád.
Od tých čias vychádzal Vojta von na čistom odrážadle, ktoré vyzeralo takmer ako nové. A čo na to odrážadlo? To už nevŕzgalo, ale spokojne otáčalo kolieskami.