Hlúpy Janko Johannes

Bol jeden otec a mal Janka. Raz mu povedal:
„Janko, Ty rastieš ako drevo v lese, si hrozný klát, a doteraz si ani v kostole nebol. Pôjdeš dnes do kostola. Ale to Ti vravím, nech mi tam ani hubou nepípneš.“ Janko hodil hlavou, vyobliekal sa a išiel do kostola. Za chvíľu, keď vošiel do kostola, vstúpil kňaz na kazateľnicu a začal kázať. Janko hľadel s otvorenou hubou, ale po chvíli sa zamračil, podoprel si boky a bručal:
„No, rád by som vedel, prečo ten košeľák len na mňa zazerá a so mnou sa háda; veď som mu nič nespravil, ale ak to bude dlho trvať, schytíme sa do krížku.“
„Ale mlčte, hlupák, a počúvajte,“ okríkali ho ľudia.
„Ba nebudem počúvať, ani slovo už nechcem vedieť.“
A vtlačil si klobúk na hlavu, oba palce strčil do uší a obrátil sa ku kňazovi chrbtom. Keď to urobil, vystrkali ho ľudia von z kostola.
„Ty už ideš?“ pýtal sa ocko.
„Som rád, že som doma, čo ma to námahy stálo. Vyliezol Vám tam košeľatý do díže a začal sa nafukovať a so mnou sa hádať, až hrôza. Len som trochu otvoril hubu, a ľudia ma okríkali, a keď som si zapchal uši, vystrkali ma von. Viac tam nepôjdem.“
„Ty si hlúpy Janko. Večer pôjdeš na muziku.“
Dobre; večer dal ocko Jankovi zlatník s dodatkom, aby si za neho kúpil piva a dával dievčatám veľa pripíjať, aby s ním radi tancovali.
Janko išiel; na prahu krčmy stál krčmár.
„Za zlatník piva!“ rozkazoval Janko, len čo k nemu došiel.
„Azda len pintu,“ opravoval krčmár.
„Už som povedal, a dosť!“ Janko na to.
„No dobre, poďte ďalej!“
V krčme bol len hudec a niekoľko párov sa točilo v kolečku. Janko vyvalil oči, otvoril hubu a čumel. Zrazu zavrieskajú zo siene gajdy a gajdoš vstúpi do izby, sprevádzaný chasou. Keď to Janko videl, vyrazil z izby, až na prahu povalil krčmára, ktorý niesol pre neho vo vedre za ten zlatník piva.
„Ocko!“ kričal, keď prišiel domov, „viackrát ma neposielajte na muziku, tam som sa poľakal.“
„No, ty hlupák, čo zasa?“ pýtal sa ocko.
„Ba čo, keď som tam prišiel, škrípal jeden na doštičku a niekoľko bláznov sa točilo po izbe, až sa im hlava div nezatočila. Zrazu to kvíkne, blázni všetci od strachu vykríkli a hrnuli sa k dverám a do nich vstúpil chlap a tisol pod pazuchou čerta. Ja som sa naľakal a utekal preč.“
„Už vidím, s Tebou nie je na dedine rady, musíš medzi pánov. Ja poznám jedného, ktorý potrebuje sluhu do izby, k tomu Ťa zavediem.“
Janko bol spokojný a išiel s ockom, aby svoje šťastie medzi pánmi skúsil. Prišli k pekného zámku a tam povedal ocko, nech ide Janko poprosiť o službu. Pri bráne stál vrátnik a pýtal sa Janka, ako sa volá.
„E, čo by som rozprával, ako sa volám, veď to nie je pán,“ pomyslel si v duchu Janko. „Predvčerom sa volám,“ odpovedal vrátnikovi a išiel hore k pánovi.
„Ako sa voláš?“ pýtal sa ho pán, keď ho už prijal do služby.
„Janko.“
„To nie je pekné, Janko, budeme Ti hovoriť Johannes!“
„Aj pre mňa si hovorte, ako chcete, ale Janko ma volajte, inak Vás nebudem počuť.“
Pán sa smial, vykázal mu prácu na celý deň a Janko odišiel. Prišiel do kuchyne a kuchárka sa hneď pýtala, ako sa volá.
Janka to pýtanie trochu mrzelo, povedal teda:
„Čo Vy rada, dobré víno.“
Keď prišiel hore do izieb, stretla ho pani:
„Ach, náš nový lokaj; ako mu hovoria?“
„Hovoria mi Johannes, a volám sa mačka,“ odpovedal Janko, celý nahnevaný, že musí stále rozprávať, ako sa volá.
„Ten chlap je blázon,“ pomyslela si pani a išla ďalej.
Prišla slečna a rozkázala:
„Chcem polievku!“
„Ja som polievka,“ povedal Janko, ktorému sa dievča zapáčilo.
„To máš čudné meno,“ povedala slečna, „ale ja sa naň nepýtam, a chcem, aby si mi doniesol z kuchyne polievku.“
„Na moju vieru, tú dievku by som si hneď vzal, keby ma chcela,“ myslel si Janko, keď odnášal polievku, a myslel na ňu celučičký deň. Večer, keď bolo po všetkej práci a všetci polihali, šuchtal sa pomaly cez niekoľko izieb do tej, kde slečna spala.
„Mama, mama, polievka!“ kričala slečna na matku, keď začula kroky a spoznala sluhu.
„Azda by si nejedla ešte v noci polievku?“ ozvala sa matka z vedľajšej izby.
„Rýchlo, mama, ten nový sluha je tu.“
„Vstávaj rýchlo, môj milý, mačka je u dcéry,“ budila pani pána.
„Prečo ma budíš, nech ju zažene.“
„Ako ju zažene, veď to nie je skutočná mačka; azda mi rozumieš, ten nový sluha.“
„Ten sa volá Johannes, a nie mačka.“
„Len vstaň, nech sa volá akokoľvek, ten to je.“
Pán vyskočil, vzal bič zo steny a bežal k slečne do izby, ale tam už nikto nebol a len slečna mu hovorila, že prišiel k jej posteli, a keď kričala, že ušiel.
A pustil sa pán za ním; ale pod schodmi spadol cez kuchárku. „Ona nehanebná, čo tu leží? Kto ju zvalil?“
„Dobré víno, milostpane!“
„A ona mi to ešte vraví? Až sa vrátim, vyrovnáme sa, ona nehanebnica!“
A bežal zase za milým Jankom, ale nikde ho nebolo. Pýtal sa vrátnika, či nevidel sluhu.
„Predvčerom?“ pýtal sa vrátnik, ktorý jeho pravé meno nepoznal ako úbohá kuchárka.
„On je somár, predvčerom tu ešte ani nebol,“ nahneval sa pán. Až po dlhom dohadovaní prišiel všetkému na stopu a popri všetkom hneve sa musel smiať, že ich Janko mal za bláznov.
Zatiaľ prišiel Janko domov celý zadychčaný.
„No, Ty už ideš zo služby?“ pýtal sa ocko.
„Ešte by som nebol prišiel, ale bál som sa bitky. Majú tam dcéru, a tá je prekliato pekná; mne sa páčila, ja som k nej večer zašiel a chcel som jej dať bozk. Ale ona začala kričať, ako by ju na vidly brali, a zvolala celý zámok. Musel som utekať, ak som nechcel dostať výprask.“
„No, Ty si ale poleno, už neviem, čo s Tebou,“ nahneval sa ocko.
„Ja viem, ocko, čo spravím,“ povedal na to Janko; „v zámku som počul o jednom kráľovi, ktorý vraj zvolal mnoho učených, aby sa s nimi škriepil. Nech mu vraj hovoria, čo hovoria, on stále vraví: To je pravda! a komu by povedal: Ty luháš! ten vraj vyhrá a tomu dá buď veľa peňazí, alebo svoju dcéru. Ja tam pôjdem a budem sa s ním škriepiť, kým nepovie: Ty luháš!“
„No, možno sa na to hodíš. Choď s pánbohom!“
Janko sa teda pobral a išiel k tomu pre svoje škriepenie vyhlásenému kráľovi. Šťastne sa dostal až na miesto a bol ku kráľovi pripustený.
„Ty sa teda chceš so mnou škriepiť?“ pýtal sa kráľ.
„No, pokúsim sa o to,“ povedal Janko a sadol si vedľa kráľa na vypchatú stoličku.
„Teraz začni rozprávať, a ak Ti poviem, že luháš, dostaneš moju dcéru a veľa peňazí,“ povedal kráľ a pokynul Jankovi, aby začal.
„Raz som išiel do lesa a zrúbal som dub,“ začal Janko.
„To môže byť pravda,“ povedal kráľ.
„Bolo z neho pilín, až tma!“ „Aj to môže byť pravda.“ „Z tých pilín som upletol povraz.“ „Aj to môže byť pravda.“
„Ten povraz som priviazal k nebu a šplhal sa po ňom hore.“ „To tiež môže byť pravda.“
„Hore mi ho kúsok chýbalo, odrezal som dole kus a hore nadviazal.“
„Aj to môže byť pravda.“
„Už som sa chytal trámu, tu sa povraz utrhol a ja som sa zaryl sto siah pod zem.“
„Aj to môže byť pravda.“
„Spomenul som si, že máme v kuchyni motyku, a rýchlo som vyliezol von, aby som sa vykopal.“
„To môže byť pravda.“
„Keď som vyšiel, videl som bežať zajaca, a ten mal na krku lístok.“
„To môže byť skutočná pravda.“
„A na tom lístku stálo, že pásol Váš ocko s mojím dedkom prasatá.“
„To luháš,“ rozkričal sa kráľ a vyskočil zo stoličky.
„Že luhám? Tak ste prehrali, a ja dostanem peniaze.“
Tu sa kráľ naľakal a spomenul si až teraz na svoju stávku.
„Počúvaj, Janko, ja Ti dám peňazí dosť, ale dcéru, tú Ti predsa dať nemôžem; Ty si sedliacky syn a ona je princezná.“
„Len mi dajte peniaze, ja o Vašu princeznú nežobrám, viem o peknejšom dievčati.“
Kráľ bol aj s tou poklonou spokojný, dal Jankovi peňazí, čo chcel, a bol rád, že sa ho zbavil. Keď prišiel Janko domov, kúpil si panstvo a mal múdrosti dosť.