Gorel, škriatkovia a slnko - diel druhý

Markusa samozrejme ostatní golemovia z osady nevylúčili. Napriek tomu sa trochu trápil, vlastne skôr veľmi trápil. Nie že by sa mu za tým násilníckym mrzutom cnelo, ale Gorel bol jeho brat, ktorý teraz žil kdovie kde, mal sa kdovie ako a živil sa kdovičím. Občas ho jednoducho zasiahla zlá myšlienka na to, že sa Gorelovi darí zle.

Jedného rána sa Markus zobudil ako vždy o siedmej ráno, presne na minútku. Bol to koniec koncov čas, keď vychádzalo slnko, ktoré na svoju prácu v záhrade potreboval zo všetkého najviac. Okolo neho však bola neprirodzená tma, ktorú by už mali správne rozbíjať prvé ranné slnečné lúče. Lenže to sa nedialo, ani keď ležal v posteli ďalších päť minút, desať, tridsať! Nedá sa nič robiť, povedal si Markus, skúsim vyjsť von a zistiť, čo sa deje. Keď vykukol z okna, videl len mesiac s hviezdičkami, vďaka ktorým nebola tma úplná. Lenže z mesačného svitu záhradka nevyrastie a to Markus dobre vedel. Myslel si, že sa mu pokazil budík, ale podľa ďalších golemov na ulici sa zdalo, že ráno už naozaj je, a že so slnkom je niečo zlé.

Markus nezaváhal a išiel sa pýtať na radnicu, kde predsa všetko dobre vedia. V tej chvíli ešte ani zďaleka netušil, aká veľká katastrofa na osadu golemov dopadla.

Na radnicu mierili kroky takmer všetkých golemov. Boli tam kováč Rufus, obchodníčka Darra aj Markusova najobľúbenejšia z golemov, hviezdarka Inga, za ktorou už mnoho rokov tajne pokukával, pretože sa mu veľmi páčila. Lenže on žil vo dne, zatiaľ čo ona v noci, a tak sa mu nikdy nepodarilo pozvať ju na pohár muštu. Toto zvláštne predĺženie noci však postihlo Markusa aj Ingu rovnako – jemu znemožnilo prácu na záhradke a Inge zasa úplne prevrátilo chápanie súhvezdí, noci a vôbec celého hviezdarstva. Dalo by sa dokonca povedať, že obaja prišli o zmysel života, čo sa im poriadne nepáčilo. A keďže podobne na tom boli aj ostatní golemovia, ešte pred radnicou sa všetci poriadne pobili. Bola to prvá veľká bitka od odchodu Gorela a ako sa dalo predpokladať, nevznikli pri nej žiadne veľké škody, ani zranenia. Markus bol rád, že sa mu podarilo praštiť väčšinu golemov, samozrejme okrem Ingy. Tá do neho naopak sekala zo všetkých síl, čo by si vnímavejší golem mohol vyložiť aj ako náklonnosť. Nie však Markus, ktorý potom dlho premýšľal, čo Inge urobil, že ho tak nenávidí…

Keď sa frustrovaní golemovia dostatočne vyšantili a unavili bojom, vystúpil na balkón radnice pán starosta. Bol to ešte o niečo starší a ešte o chlp vážennejší golem než pán sudca, takže všetci naokolo naraz stíchli. Pán starosta si odkašlal, až sa jeho kamenné fúzy nebezpečne roztriasli, ale nakoniec mu neopadli.

„Vážení golemovia, milé dámy, golemčatá, uvedomujeme si, že sa cítite byť rozrušení a vystrašení, ale musíme vám povedať, že sa vôbec, ale vôbec nič nedeje. Tento jav dopredu predvídala naša hviezdarka, rovnako ako jeho skorý koniec. Vráťte sa, prosím, domov. Každá rodina dostane pridelenú jednu škriatkovskú lucerničku na núdzové svietenie.“ A zdalo sa, že takéto vysvetlenie golemom stačilo. Rozobrali si lucerničky, občas do niekoho alebo niečoho praštili a rozišli sa domov.

Markus si práve preberal tú svoju lucerničku, keď ho zastavila Inga. Zatiahla ho za lakeť a naznačila mu, že mu chce niečo pošepkať. Tak sa kúsok sklonil, aby naňho Inga dosiahla. Ona mu potom povedala, že nič také nepredpovedala, že musia určite klamať, ibaže by bola v osade nejaká ďalšia hviezdarka, o ktorej však ona nikdy nepočula. Jej podozrenie Markusovi stačilo a spoločne obaja vošli do radnice. Tam ich privítal vrátnik: „Želáte si?“ Spýtal sa ich, načo mu golemovia povedali, že chcú hovoriť so starostom. „To nejde, pán starosta je práve veľmi zaneprázdnený. Však viete, tá tma a tak.“ Odpovedal im, ale Inga sa nedala: „Som hviezdarka a mám dať starostovi nové informácie. Ak ich nebude mať rýchlo, bude zúriť!“ A proti tomu už vrátnik nemohol povedať vôbec nič. Oboch pustil ďalej a poradil im, kde majú starostovu kanceláriu hľadať.

Markus chcel zaklopať na veľké kamenné dvere, ale Inga ich radšej rozrazila, pretože sa jej celá záležitosť veľmi dotkla. Bola rozzúrená ešte viac než pred tou ranou bitkou pred radnicou. Markus musel uznať, že na hviezdarku má páru.

Starosta sedel sám za svojím stolom s hlavou v dlaniach a s neprítomným výrazom v tvári. To na chvíľku zarazilo aj Ingu. Keď si ich starosta všimol, spýtal sa ich bez skutočného záujmu, čo chcú. Keď sa Inga rozhovorila o tom, že má starostu za luhára, ten sa len pousmial a povedal: „Veď som mal všetkým povedať, že slnko už nikdy nevyjde? Že to je len starý unavený žiariaci golem, ktorý cez deň horí jasno ako slnko a v noci pohasína ako mesiac? Že naše hviezdy sú len drahokamy, ktoré cez deň nasávajú svetlo a teplo zo slnečného golema a v noci potom samy žiaria? Veď na to čoskoro prídu sami – pozrite, už aj hviezdy začínajú pomaly blednúť a čoskoro nás tu všetkých zahalí nekonečná tma. Nebudeme ničím iným než obyčajnými golemami, ktorých je na každom ostrove vo Fantázii plné podzemie.“

Inga tomu nemohla uveriť a Markus na tom nebol o nič lepšie. „To ako že slnko je tiež golem a že dočista vyhaslo?“ uisťoval sa Markus, že všetko správne pochopil. Starosta prikývol: „Áno, už je veľmi starý, mnohokrát starší než ja a už nemá silu žiariť. Vyčerpal sa, a tak už nikdy nebudeme mať slnko, ktoré z nás robilo tých najlepších golemov v celej Fantázii.“ Ale zatiaľ čo sa starosta utápal vo svojej beznádeji, Markusa niečo napadlo. Schmatol Ingu za ruku a pelášil zo starostovej kancelárie, z radnice, z námestíčka a nakoniec aj z celej osady. Inga nič nechápala, ale Markus sa nezastavil, kým nestanuli na Povrchu, kde bol práve jasný deň so skutočným slnkom nad ich hlavami. Tam jej všetko vysvetlil. Inga sa spočiatku tvárila trochu neveriacky, ale nakoniec uznala, že za pokus to stojí.

A tak kráčali po Povrchu mnoho dní, kým našli to, čo hľadali. Veľký lesný požiar. Ťažko povedať, či si ho Gorel len nemohol nechať ujsť, alebo či ho sám omylom, či naschvál založil, na to sa ho koniec koncov Markus radšej nikdy ani nespýtal. Našiel svojho brata v dosť zlom stave, ešte zlostnejšieho než predtým, ale zato poriadne prejedeného – dreva bolo na Povrchu oveľa viac než v osade. „Gorel, našu osadu postihla veľká katastrofa a ja viem, ako z teba urobiť váženého občana. Oveľa vážnejšieho, než som ja sám, ktorému budú každý deň z Povrchu nosiť toľko dreva, koľko len budeš chcieť zjesť.“ Áno, Gorel bol veľmi nahnevaný, veľmi. Na Markusa zo všetkého najviac, ale keď počul o váženom občianstve, konci problémov a neobmedzenej zásobe jedla, nemohol odolať. Hneď vyrazil s Markusom a Ingou späť do osady, ktorú už medzitým zahalila nepreniknuteľná tma. Teda nebyť škriatkovských lucerničiek, ktoré dokázali žiariť mnoho dní bez dopĺňania oleja. O Gorela sa už nikto nezaujímal, pretože celá osada dobre vedela, že sa blíži jej koniec – aj mesiac už bol na klenbe dómu sotva vidieť a pravdu sa starostovi príliš dlho tajiť nepodarilo. Všetci traja naši golemovia si to namierili rovno na radnicu. Tam ich starosta privítal, už očividne zmierený so všetkým zlým, čo osadu čaká. Keď mu však Markus povedal o svojom pláne, náhle zajasal a sám ich viedol do tajných chodníkov okolo osady.

Chodníky totiž viedli až k streche dómu – nejako sa tam slnečný golem predsa dostať musel. Inga sa za nimi trochu vliekla, pretože stále niečo skúmala vo svojich hviezdarských papieroch. Gorel už začínal byť netrpezlivý, a tak bolo šťastím, keď ku skomierajúcemu slnečnému golemovi konečne dorazili.

Zdalo sa, že spokojne leží, vsadený do otvoru v klenbe dómu. Predstavil sa im ako Sollo, slnečný golem, ktorému už však veľa času nezostáva. Markus mu však povedal, že má plán. Predstavil mu Gorela a nechal ho liať lávu z hlavy okolo Solla. To, čo by iný golem ani neprežil, bolo pre Solla len príjemným kúpeľom, ktorý ho poriadne rozpaľoval. Netrvalo dlho a slnečný golem bol opäť schopný rozžiariť sa ako pravé slnko. A od tých čias Gorel svojou lávou každý deň zohrieva Solla, aby mohol vo dne svietiť všetkým golemom na ich spokojné životy. Samozrejme, že je za to poriadne odmenený kopami dreva na spálenie a zjedenie. Navyše sa pri tom zohrievaní tak vyčerpá, že na nejaké lumpárne už nemá ani pomyslenie. Čo ho teší najviac, je úcta, ktorej sa mu od golemov v osade dostalo. A aby toho nebolo málo, Inga premiestnila drahokamy na klenbe tak, aby vytvorili nové súhvezdie, ktoré sa odvtedy volá Bratia. Dokonca jej jeden vzácny drahokam zostal. Starosta ho daroval nočným škriatkom, pre ktorých sa stal jedným z najslávnejších pokladov, kvôli ktorému golemom odpustili všetky dlhy, ktoré im Gorel v minulosti spôsobil. A hovorí sa, že svadba Markusa a Ingy bola tou najkrajšou, akú kedy osada videla. Ja som vám nepovedal, že sa do seba cestou bláznivo zamilovali? Tak o tom aj o ich svadbe vám poviem nabudúce.