Ako kráľ hľadal nevestu

Bol raz jeden kráľ a ten hľadal ženu, keď sa tu dopočul, že na dvoch šľachtických dvoroch by mali mať prekrásne dcéry. Keďže by však rád spoznal, aké vlastne sú, vyzliekol si svoje drahocenné kráľovské šaty, zavinul sa do zemianskeho plášťa a vydal sa na cestu.
Prišiel na prvý šľachtický dvor, kde mala žiť jedna veľmi krásna, ale trochu domýšľavá dievčina.
„Pozdrav pánboh, krásna panna!“ zvolal pri vstupe na dvor.
„Kto si?“ spýtala sa dievčina nevrlo, lebo podľa šiat ho mala za niekoho celkom bezvýznamného.
„Šľachtic, krásna panna!“ povedal kráľ. „Šľachtic s urodzeným menom a dobrým vychovaním.“
„No, tak si sadni, tamto na lavicu!“ prikázala slečna.
„Nechcem sedieť, chcem ťa o niečo požiadať. Nechceš sa stať mojou ženou?“ Tu dievčina od hnevu a ľaku zbledla a zvolala:
„Ty nehanba! Zbaľ sa odtiaľto! Ja som bohatá a čakám na grófa alebo kniežaťa!“
A tak sa kráľ vydal na druhý dvor, tam mala byť tiež veľmi krásna dievčina, ale vraj skromná.
„Pozdrav pánboh, krásna panna!“ zvolal pri vstupe na dvor.
„Pekne ďakujem, pane.“
„Môžem sa s tebou porozprávať, krásna panna?“
„Iste, sadni si tu vedľa mňa na stoličku.“
„Nechcem sedieť, chcem ťa o niečo požiadať. Som chudobný šľachtic, ale urodzeného mena, nestala by si sa mojou ženou?“ Tu dievčina očervenela od studu a na chvíľu stratila reč, ale nakoniec povedala:
„Ako ja prídem k takej cti?“ ale jej oči hovorili „Áno.“
Tu jej kráľ stisol ruku a povedal:
„Čoskoro sa vrátim a odvediem si ťa.“
Teraz sa kráľ vrátil do paláca, obliekol si kráľovské šaty, na hlavu si posadil korunu a vydal sa na ten prvý šľachtický dvor.
„Zdravím ťa, krásna panna!“
„Ach, pekne vítam, pane kráľu, prosím, posaďte sa tu vedľa mňa.“
„Mám jedinú otázku, chceš sa stať mojou ženou?“
„Áno, som bohatá a na takého veľkého pána, ako ste vy, som čakala.“
„Ako chudobného, ale počestného šľachtica si ma odmietla!“ povedal kráľ nahnevane. „Ty nie si hodná kráľa!“
S tým nechal pyšnú stáť a išiel k tej druhej dievčine.
„Zdravím ťa, krásna panna!“
„Ó, aká milosť, náš pán kráľ. Prosím, posaďte sa tu vedľa mňa na stoličku!“
„Mám jedinú otázku, chceš sa stať mojou ženou?“
„Ach, pane kráľu, som len chudobné dievča, chcem za manžela len chudobného a počestného muža a takého som už našla.“
„Ale to som, vďaka bohu, ja, moja milá! Staneš sa kráľovnou, a tak to má byť!“
To si tá chudobná nechala páčiť a o chvíľu sedela na kráľovskom tróne, ale v srdci navždy zostala tým skromným dievčaťom. Tá pyšná šľachtičná čaká na bohatého grófa alebo kniežaťa dodnes a dobre jej tak!