Modré vedierko

Bolo raz jedno modré vedierko. Malo modré boky, modrý okraj a modré dno. Len ucho bolo čierne. Stálo v obchode na najvyššej poličke a tešilo sa, kedy si ho raz niekto vyberie a ono nastúpi svoju vedierkovú službu. Bolo v dobrej spoločnosti. Vedľa neho ležal maliarsky štetec, o kúsok ďalej sa opierala zelená metla a pod ňou, o poličku nižšie, ležali prachovky a handry. Aké len boli táraví! Prachovkám sa od rečí len tak prášilo od úst. A handry sa nedali zahanbiť. Občas sa trochu prekrikovali, občas lietali vzduchom nite a raz z toho takmer bola handrová vojna. Ale nakoniec sa zase uzmierili.
V pondelok ráno prišiel do obchodu malý chlapec, že ho mamička posiela na nákup. Má vybrať nejaké šikovné vedierko. A keďže mal modré nohavice, vybral si to naše modré. Vedierko zamávalo kamarátom, chlapec zaplatil, vzal modráčika do ruky a išiel domov. Ale nešiel priamo. Zašiel si oklikou cez námestie. Je tam teraz nová fontána. Plná vody. A kde je voda, je aj zábava. A kde je zábava, musia byť aj chlapci. Aby mohli vyviesť nejakú tú chlapčenskú lotrovinu. A kamaráti naňho už čakali. Chvíľu sa spolu naháňali okolo fontány, ale potom niekoho napadlo nabrať trochu vody do dlaní a len tak troška pocapkať ostatných. Tí si to nenechali páčiť. A tak sa rozpútala vodná bitka. Keď boli v najlepšom, spomenul si náš chlapec na vedierko. No, a hádajte, kto vyhral. No predsa chlapci z dolného konca. Nabrali vodu do vedierka a šplechli, a znova a znova. Až boli tí z horného konca mestečka úplne mokrí a utekali domov sa vysušiť.
Vedierko sa stalo hrdinom dňa. Chlapci ho pochvalne potľapkali po uchu a Majdalénka mu dokonca dala pusu. A išlo sa domov. Doma už čakala mamička.
„Kde si tak dlho?“ zvolala, keď syna započula, a zaplieskala rukami, keď ho uvidela. „Mal si kúpiť vedierko, nie sa v ňom kúpať!“ Potom mu dala suché nohavice a tričko a poslala ho von, aby sa jej nepletal pri upratovaní pod handru.
„Tak poď, modráčik, vyskúšame ťa.“ Lenže ouha. Nech napúšťala do vedierka vodu koľkokoľvek, stále nebolo plné. Ba dokonca to vyzeralo, že sa v ňom tá voda stráca.
„Bezodné vedierko,“ poznamenala múdra gazdiná, lebo poznala rozprávku o bezodnej soľničke. Lenže soľnička soľ sypala, takže jej pribúdalo. A vedierko vodu hltalo, takže jej v ňom stále nebolo dosť.
A ako to dopadlo? Bolo vedierko čarovné ako soľnička z rozprávky? Ale nie. Len bolo prasknuté. Ako chlapci usilovne bojovali, prerazili don dieru. A prasknutým dnom potom voda tiekla von. A čo bolo s modrým vedierkom ďalej? Vodilo sa mu dobre. Povýšilo na kvetináč. Dostalo slnečnú izbu s výhľadom na mestečko a plnú hrsť semienok. Čoskoro bolo samý kvet a kvietok. Slniečko hrialo, kvety voňali a bolo leto.