Tri princove poklady

Anjel ticha prešiel väzenskou kuchyňou a prsia všetkých akoby pocítili sladko chladivý vánok. Každodenná drina skončila. Obedy boli rozdané, chlieb upečený. Na poličke pri stene a na širokom veku díže ležali teplé bochníčky chleba, šíriace onú zvláštnu vôňu sobotného večera, ktorú si pamätáme z detských čias. V širokej nízkej peci ešte tlieli blednúce uhlíky a zdalo sa, že aj ona odpočíva od žiaru. Pekári s trestaneckými zamúčenými čiapkami sedeli na lavičkách okolo pece a pili čaj. Na jasnočervenom poklope kotla ..... ešte teplom od pary ..... ležal s očami napoly privretými kuchár Muzikant. Bol to tulák. Muzikant mu hovorili preto, že perami vedel zapískať tie najpodivuhodnejšie melódie tak, že ani dozorcovia nespiechali s napomenutím.
Na kuchynskom stole v plechovom hrnčeku stálo niekoľko zelených stebiel trávy ako tichá a plachá radosť, ktorú väzni pozorne skrývali pred očami dozorcov. Pri stole sedel mladý chlapec so sklonenou hlavou a šúpal zemiaky. Dlhá nažltlá šupka sa pomaly otáčala okolo jeho noža. Chlapcova tvár vyjadrovala smútok a neradostné dotieravé myšlienky, ku ktorým sa musel stále vracať ako k tej zažltnutej šupke, ktorú tiež nebol schopný došúpať. Zamiešal sa totiž do akejsi bitky, pri ktorej bol zabitý človek, a teraz bude musieť dlho sedieť.
Bolo ticho. Len vodovodný kohútik bublal ..... bul, bul, bul ..... Potom odkvapkalo niekoľko kvapiek a opäť sa ozvalo ..... bul, bul, bul .....
„Hej, mládenče!“ povedal Muzikant a otvoril pritom svoje veľké, okrúhle oči, z ktorých akoby sršali červenohnedé iskry. „Čo tu sedíš so sklonenou hlavou? Počuj, poviem ti rozprávku o princovi, ktorý išiel hľadať Zlatého vtáka. Jej začiatok už asi poznáš. Začnem rozprávať od miesta, keď kráľov minister vzal princovi Zlatého vtáka aj krásnu kráľovskú dcéru a uvrhol ho do väzenia. O tom, čo sa tam s ním ďalej dialo, si určite ešte nepočul ..... “
Tak teda minister vzal princovi krásnu kráľovskú dcéru a Zlatého vtáka aj s jeho klietkou a rozkázal uvrhnúť princa do väzenia. V trestaneckom odeve kráčal ulicami, ktorými kedysi cválal na svojom plavom koni. Teraz sa však nepozerala dolu žiadna pekná tvárička, skrytá za pestrými črepníkmi, a žiadne dievčenské oko sa za ním zvedavo neobzrelo cez ruže a myrty. A jeho príchod už neohlasovalo trúbenie trúbok. Na svoju ponižujúcu cestu sa musel vydať sám. Ale v akejsi tmavej uličke, kde boli staré klampiarske dielne a kde sa predávalo seno aj ovos, za košatou lipou, ktorá takmer zakrývala malý zelený domček, sa objavila stará víla s rancom handier na chrbte. Keď sa k princovi priblížila, pripomínala mu starú dobrú pestúnku, na ktorú už dávno zabudol. S odporom pozrel na ranec špinavých handier, ale víla sa usmiala, zložila svoj ranec a povedala:
„Mladý kráľovič! Môj ranec je síce starý, ale sú v ňom dobré veci. Krásna kráľovská dcéra trónuje v kráľovskom zámku a Zlatý vták sedí na zlatých vajciach. Musíš nájsť v tých handrách drahé dary.“
A víla vybrala z ranca a podala princovi ..... tak, aby to strážcovia nevideli ..... tri dobré veci: zlaté klbko, striebornú píšťalku a ražné zrno. Zhurta ho vtisla princovi do dlane a povedala:
„Keď ťa omrzí sedieť vo väzení, odvin moje zlaté klbko! Keď budeš chcieť počuť, čo cíti tvoje vlastné srdce a budeš chcieť vedieť, čo robí krásna princezná, zapískaj na tú píšťalku. A keby sa ti chcelo jesť, stačí, keď začneš mädliť v prstoch to ražné zrno.“
Potom si rýchlo prehodila ranec cez plece a zmizla v nízkych dvierkach domčeka; len jej ranec sa dotkol trámu.
Keď sa princ vracal domov, všimol si, že na dverách visí našikmo zavesená vývesná tabuľa Nákup handier a starého skla. V rozčúlení chcel hodiť vílie dary na zem pri tom starinárskom obchode, ale potom sa mu čoraz viac začalo zdať, že to bola jeho stará pestúnka, na ktorú už zabudol, a tak si tie veci nechal na pamiatku.
Potom princa uvrhli do väzenia. Tam boli dlhé dni a dlhé noci. Čas plynul, ale princovi sa zdalo, že plynie jeho väzenie, že sa so všetkými svojimi vežami, pivnicami aj strážcami plaví v hmle po sivých vlnách obrovský koráb. Len vlny rachotia ako reťaze. A on leží spútaný na dne lode, zatiaľ čo sa loď s napnutými plachtami ponuro obzerá po šírom mori.
Princ musel žiť v úplnej tme. V tej tme však videl len to, čo nosil vo svojom srdci. Zdalo sa mu, že je to tá istá loď, na ktorej viezol svoju nevestu a Zlatého vtáka, lebo vo svojom srdci mal krásnu kráľovskú dcéru a Zlatého vtáka. Čakal, kým loď opäť pristane pri brehu a on znova vykročí na zem, kde dýchajú živé kvety. Avšak loď plávala pomaly a princ nevedel, kde sa nachádza a ako ďaleko je k brehu. Ani jediným láskavým slovom neodpovedal sivý morský priestor na jeho túžbu. Len vlny rachotili ako reťaze .....
Dni míňali ako tiene popri väzenskom okne. Neskôr princ spozoroval, že to neboli dni, ale nebožtíci. Zastavovali sa pri väzenskom okne, aby z princa vysali kúsok života. Keď sa nebožtíci stretávajú so živými, pijú ich dych bozkami a zbavujú ich takto života. Aj steny boli studené a nemé. I ony ako nebožtíci chceli žiť z princovho dychu. Preto bol stále bledší a mlčanlivejší. Už sa mu nezdalo, že pláva s krásnou princeznou, ale že leží zabudnutý na dne starej studne. Aj ropucha, ktorá ležala vedľa neho, bola šťastnejšia ako on, pretože tu mala svoj domov.
Vtedy si princ spomenul na dary starej víly. Začal rozmotávať vílie klbko. Niť sa začala trblietať v jeho mŕtvolne bledých prstoch a tie opäť zružoveli. Aj dni boli svetlejšie a steny už netisli princa svojím studeným vlhkým dychom. Zlatá niť bola živšia ako princovo srdce a nebožtíci z nej vysávali život. Ale tá ani trochu nebledla. Večer princ zvinul klbko a položil pod svoj slamený vankúš.
Potom za súmraku začal hrať na vílinu píšťalku. Priložil si ju k perám a z nej sa ozvalo potichu: bul, bul, bul ..... a potom opäť: bul, bul, bul ..... Hral a smútok ako tichá bublajúca voda ho obklopoval zo všetkých strán. Oči sa mu zahmlili. Pred očami sa mu objavilo jazero. Trstinou do stredu jazera plávala krásna kráľovská dcéra, nakláňala sa cez okraj loďky a jej biela tvár ako mesačný kotúč sama sebe svietila odrazom vo vode.
Rozhojdala loďku, až vlny zaliali jej odraz vo vode, a spievala:

Do vĺn sa pozerám deň čo deň,
vo vlnách vidím seba len.
Čaša môjho smútku preteká.
Prečo nevidím tam človeka,
milého môjho drahý tieň,
prečo loďka klesá v hlbokú tôň?

Tak spievala a odplávala, až zmizla v trstine. A princ už vedel, že krásna kráľovská dcéra naňho nezabudla. Naklonil sa k vode a umyl si v nej tvár. Možno že vo vlnách, ktoré pribiehali až k múrom jeho väzenia, žil ešte svetlý obraz jej tváre .....
Voda opäť potichu zabublala: bul, bul, bul ..... Jazero zmizlo a v jeho rukách bola opäť len strieborná píšťalka.
Keď potom princ pocítil hlad, začal mädliť v prstoch ražné zrnko. A kde sa vzal, tu sa vzal, na lavici vedľa neho sedel človek; mal hrdzavé vlasy, ramená ako bohatier a prívetivú tvár. Jeho odev voňal senom, konským potom a dymom z krbu. Jeho srdce bolo verné, prosté a dobré.
„Nenariekaj!“ chlácholil princa a potľapkával ho po chrbte. „Všetko bude zasa dobré!“ V jeho taške bol vždy kus čierneho chleba, ktorý ponúkal so širokým dobrosrdečným úsmevom. Princ jedol a bol zasa zdravý a veselý.
Krásna kráľovská dcéra zatiaľ váhala a odkladala svadbu z dňa na deň, až napokon prišiel deň, keď musela uzavrieť s ministrom sobáš. Kráľ prikázal, aby im vystrojili slávnu svadbu. Všetci väzni boli prepustení z väzenia. Po svadobnej hostine v zámku mohol každý tancovať a hádať hádanky ..... od dvorana až po žobrákov. Krásna kráľovská dcéra, vystrojená vo svadobných šatách, sama chodila od hosťa k hosťovi a dávala hádanky. Všetkým sa pritom pozerala do tváre a v jej očiach bolo len jedno jediné túžobné želanie: uvidieť strateného princa ..... ako vtedy, keď sa pozerala do jazera.
Princ opustil väzenie. Išiel predmestskými tmavými uličkami, akoby hľadal sám seba, nevediac, kam sa vrtnúť. Zrazu stál pred malým zeleným domčekom pod kvitnúcou lipou. Na dverách bol ten istý nápis: Nákup handier a starého skla. Spomenul si, že tu býva víla, ktorú stále ešte považoval za svoju starú pestúnku. Napadlo mu zájsť k nej a poďakovať za tie tri darčeky. Princ vošiel do predsiene s tmavou podlahou z udupanej hliny a sčernenými dverami. Vošiel do izby. Tam sedela víla pri hromade starého skla. Prehrabávala paličkou modré a zelené sklíčka, brala ich do ruky, prezerala proti svetlu a zlepovala dokopy, ale práca jej išla len pomaly od ruky.
Princ sa priblížil, zaželal jej dobrý deň a opýtal sa:
„Čo robíš, starenka?“
„Opravujem rozbité ľudské osudy,“ odpovedala víla a ukázala mu na sklíčka:
„Nič viac sa už s nimi nedá robiť. Musím ich dať do pece, aby sa pretavili na nové.“
„Oprav aj môj!“ poprosil princ.
„Ale choď!“ zasmiala sa víla. „To ešte môžeš urobiť sám. Choď na zámok a povedz mladej princeznej o svojich troch pokladoch!“
„O akých troch pokladoch hovoríš, starenka?“ začudoval sa princ, ktorý vôbec netušil, že by mal nejaké poklady.
„Veď si nespomínaš? Dala som ti ich, keď ťa viedli do väzenia:
slnečný lúč, vodu a ražný chlieb. Keď títo traja človeka neopustia, potom tých ostatných sedem mu nemôže nič urobiť.“
Princ poďakoval víle za jej radu, prezliekol sa za starého žobráka a vypravil sa na kráľovský zámok.
V zámku nevládla skutočná radostná nálada. Zlatý vták sa smutne túlil na zlatých vajciach a zúfalá nevesta chodila medzi hosťami a dávala hádanky.
Tu vošiel do siene starý žobrák s veľkou bielou bradou. Pristúpila k nemu a opýtala sa:
„Povedz mi, aké sú na svete tri najcennejšie poklady?“
Žobrákove oči boli také zázračne mladé a blízke, že z toho neveste, očakávajúcej jeho odpoveď, zmäklo srdce v hrudi.
„Slnečný lúč, voda a ražný chlieb,“ odpovedal žobrák.
Kráľovská dcéra spoznala hlas svojho osloboditeľa. Vykríkla od radosti i od strachu, Zlatý vták hlučne zatrepotal krídlami a začal spievať.
Všetci hostia zízali na podivného žobráka. Minister ho však vzal za plece a opýtal sa, čím môže dokázať svoje tvrdenie?
„Sám som toho dôkazom!“ odpovedal žobrák a strhol si falošnú bradu:
„Ty si ukradol môjho Zlatého vtáka, krásnu kráľovskú dcéru a mňa si rozkázal uvrhnúť do väzenia. Ale slnečný lúč, voda a ražný chlieb ma neopustili ani v najťažšej chvíli.“
Všetci spoznali strateného princa. Zlatý vták usadol princovi na plece a krásna kráľovská dcéra našla svoje miesto na jeho hrudi.
Starý kráľ uvidel, že ho minister oklamal, a prikázal, aby ho uvrhli do väzenia ..... nech sa tam zoznámi s tými tromi skutočnými pokladmi a netúži po zlatých vajciach.
Princ si vzal krásnu kráľovskú dcéru za manželku a šťastne s ňou žil.