Ako ocko Bukur nakŕmil svojich sto detí

Stalo sa, nestalo sa, kde bolo, tam bolo, raz už to byť muselo, lebo keby sa to nikdy nebolo stalo, čo by sme si dnes rozprávali? A rozprávky sú na svete na to, aby ich každý poznal a rozprával ďalej.
Žil raz jeden muž, volal sa Bukur, a ako má niekto obe ruky ľavé, tento Bukur mal azda dve pravice, všetko mu totiž pod rukami len hralo a kvitlo. A keď sa Bukur oženil a priviedol si domov Maru a ona so sebou priniesla, čo sama vedela, nenašli ste v kraji krajšiu chalupu a hospodárstvo ako práve u tých dvoch. Lenže niet zimy bez mrazu a človeka bez trápenia! Čas beží a tá Bukurova bielo vymaľovaná chalupa a Marina záhradka ako pestro tkaný koberček sa zrazu zdajú čudne začarované. Všade pozametané, nikde smietky, a to ticho ..... nikde hlások! Už aby tu niekto bol a zakričal a zadupal a nanosil cez prah blata a všeličo polámal a porozhadzoval, čo vám budem rozprávať, však to dobre poznáte.
Poviem len toľko, že to obdarovanie u Bukura a Mary udrelo znenazdajky, tak zčista-jasna ako blesk z jasného neba, a že milej Mare jedno náručie nestačilo.
Ide raz Bukur takto popoludní vybaviť čosi do susednej dediny a pri ceste pár krokov za humnami vidí sedieť drobného starčeka. Hneď spoznal, že nie je tunajší, dal teda pekný pozdrav a hovorí:
„Ak máte namierené ďaleko, dedko, a chcete si vydýchnuť, zíďte kúsok po svahu, v tej prvej chalupe nájdete moju ženu. A Mara vám už poslúži, ako sa na hosťa patrí.“
„Ďakujem ti, synak, ďakujem,“ odvetil starček. „Vyzerám ako suchý prútik, však? Ale nič ma nebolí a nič mi ani nechýba. Zato ty by si mohol skaly lámať, a predsa si všímam, že ťa niečo trápi. Povedz mi, čo to je, a ja ti pomôžem!“
„Poviem rád, aspoň sa mi uľaví,“ posťažoval sa Bukur, „však ma to hryzie ako zlá choroba. Viete, dedko, strašne sa trápim, že nemáme deti.“
„Budeš ich mať!“ povedal starček. „A čo si želáš ešte? Môžem ti splniť tri priania.“
„Deti, dedko,“ hovorí Bukur, „mne naozaj nič iné nechýba!“
„Chlapče, chlapče, rozmysli si to poriadne! Pýtam sa ťa tretíkrát a naposledy. Čo by si si ešte prial?“
A Bukur zavýskol a vyhodil čiapku nad hlavu:
„Deti a zase deti, nech ich je chalupa plná!“
V tom sa prekvapene zarazil: čiapku drží v ruke, starček pri ceste nesedí a naokolo nikde živej duše.
„Trápim sa, kade chodím,“ pomyslel si Bukur, „a teraz sa mi z toho už mámi.“
Pokrčil plecami, išiel ďalej, ale nohy mal ako zviazané. I zastal a obzrel sa, potom sa otočil na päte a bežal čo najrýchlejšie späť. Už zo svahu videl, že chalupu nespoznáva.
Akoby sa celá hýbala a natriasala a sedela ako kvočka nad kuriatkami, a toho kypenia po dvore a na záhradke a toho krikľúnstva, hluku a brblania! Mara sa smiala a plakala a nevedela, kam skôr skočiť, a keď večer s Bukurom konečne deti spočítali a to našli štyri na sypárni a tri drobce za komínom ..... , napočítali ich rovných sto.
„Ocko, ocko,“ volali deti každé ráno, len čo stihli otvoriť oči. Tá sladká pesnička však čoskoro zhorkla.
Daj im jesť, ocko Bukur, keď nemáš čo! Sypáreň je dávno vymetená, všeličo si predal, aby bolo na kašu, zostáva ti už len tá strecha nad hlavou.
I zbalil si Bukur pútnickú mošňu a hovorí Mare:
„Prial som si plnú chalupu detí, a to by som sa na to pozrel, aby som pre ne teraz nenašiel dosť živobytia!“
„Choď, ocko Bukur, choď hľadať,“ objala ho Mara. „A pamätaj, že za tých sto hlávok musíš mať dômyselnosť a za sto párov rúk, ktoré samy ešte nemôžu, primeranú silu.“
Po dlhom putovaní dorazil Bukur raz podvečer k salašu pod hlbokým lesom. V košiari mohlo byť pár tisíc oviec a v búde okolo ohniska sedelo dvanásť pastierov.
Podsunuli pocestnému trojnožku, a ako už to býva, slovo dalo slovo. Keď Bukur vyrozprával, čo hľadá a čo dosiaľ nenašiel, povedali mu na oplátku pastieri, že u nich by všetkého bolo hojne, pastvy aj najlepších oviec, len keby nebolo tej drakovej obludy, ktorá im každú noc ukradne tri najkrajšie ovce zo stáda.
„A to sa nemôžete drakovi postaviť?“ podivil sa Bukur.
„Nemôžeme,“ odpovedali pastieri, „on tvrdí, že v tomto kúsku kraja to takto chodí už od jeho pradeda. A každý to tak u nás pamätá.“
„Nikdy som nepočul, že by niekde malo platiť drakovské právo,“ hovorí Bukur. „Ak sa vám to nepriečí, popýtam sa toho draka sám. Dohodnime sa, čo mi dáte, ak vás tej pliagy zbavím!“
Pastieri ponúkli tretinu svojich oviec, a keď bolo všetko dohodnuté a keď si to dobre zajedli a pohárikom aj zapili, vybral sa Bukur do košiara striehnuť.
Okolo polnoci to zarachotilo a prihnal sa drak. Hrnul sa rovno medzi ovce, ale Bukur naňho zakričal:
„Hej, ty tam, pomaly, čo tu pohľadávaš?“
Drak sa rozosmial na celé hrdlo:
„A kto si, že sa mi odvažuješ vstupovať do cesty?“
„Som Bukur, čo skaly láme a sily má za sto, ešte si o mne nepočul? A keď som sa ti predstavil, tak ti aj poviem, čo sa mi na tebe nepáči. Hrnieš sa do košiara, akoby ti patril!“
„No no,“ hovorí drak, „daj si pozor, nie som zvyknutý, aby so mnou niekto takto hovoril! A ak je pravda, čo vravíš, poď, zmeriame sa!“
„Prečo nie. Skúsme, kto z nás skôr vytlačí z kameňa vodu!“
Drak schmatol veľký kus kameňa a drvil ho v ruke, kým ho nerozdrvil na prach, ale nevykvapla z neho ani kvapka.
Bukur zatiaľ vybral z mošne hrudu tvarohu, a ako ju začal mädliť, už mu medzi prstami tiekla srvátka.
Rozosmial sa na celé hrdlo:
„Tak vidíš, draku, tomuto ja hovorím sila!“
Drak zbledol ako ten kus tvarohu, pokrútil hlavou a zrazu hovorí:
„Vieš ty čo? Moja matka už dávno hľadá silného čeľadníka. Poď k nám na rok do služby!“
„Dobre,“ povedal Bukur, „a čo mi za tú službu dáš?“
„Dostaneš vrece zlatiek. Je ti to málo?“
„Záleží na tom, ako dlho trvá ten tvoj rok.“
„Tri dni,“ hovorí drak.
„Celé tri dni? Potom je vrece zlatiek naozaj málo. Daj ešte prívažok. Oviec na tomto košiari sa odo dneška nedotkneš!“
„Počuj,“ hovorí drak, „nie si ty nejako veľmi prefíkaný?“
„Na hlavu padnutý práve nie som,“ povedal Bukur, „a keby som bol, to by ti stálo za to najímať si ma do služby? Ja ti chcem slúžiť poctivo!“
A tak sa dohadovali, až si nakoniec plesli:
„Lacný práve nie si,“ hovorí drak, „ale neboj sa, moja mama si na teba už posvieti!“
Bukur potom zašiel za pastiermi do búdy a povedal im, čo a ako. Požiadal ich, aby ovce, ktoré mu za jeho pomoc dlhujú, hnali hneď zajtra ráno dolu z hôr a odviedli ich až k nemu do dediny, inak by deti pomreli hladom. Pastieri na to pristali a radi splnili, čo sľúbili.
Keď Bukur s drakom dorazili k drakovej skale, stará drakyňa práve chystala tri vedrá vriacej vody, aby obarila ovce, ktoré jej syn mal priniesť. Čierno sa mračila, keď ho videla prichádzať s prázdnymi rukami, a zlostne zasvietila očami, keď si vypočula, kto je ten nový čeľadník.
„Chcel si službu, budeš ju teda mať,“ hovorí Bukurovi, „však ja ťa vyskúšam.“ A otočila sa k synovi:
„No tak, schmatni kyj, zmerajte sa mi ešte raz!“
Drak vzal kyj, mrštil ním na míľu ďaleko a povedal Bukurovi:
„Pôjdeš so mnou. Keď kyj nájdeme, bude rad na tebe, som zvedavý, čo zvládneš s mojím kyjom!“
„Dobre,“ hovorí Bukur, „ale to si musíme vziať so sebou jedla ešte na popozajtra, inak ti nemám čo ukazovať.“
Nabrali si všetkého vrchovato a vybrali sa hľadať kyj. Keď ho našli, Bukur sa už sotva držal na nohách. I sadol si na kyj, dal sa do jedla a sedel, akoby nikdy nechcel vstať.
„Čo robíš, Bukur, prešla ťa chuť hodiť si drakovým kyjom?“
„Ale neprešla, draku, neboj sa. Musím len chvíľku počkať. Práve vyšiel mesiac. Pozri, je pekne guľatý, vyzerá ako misa. Hodím a kúsok sa z neho odštiepi! A aj by mohol tvoj kyj na mesiaci zostať. Aby si vedel, môj brat je tam kovačom, a ak kyj chytí, už si ho nechá!“
A Bukur vstal a chystal sa uchopiť kyj.
„Počkaj,“ zhrozil sa drak, „takú škodu nám nerob! To radšej hodím za teba sám.“
A drak vzal kyj a hodil ho späť domov.
Tak Bukurovi skončil prvý deň drakovej služby.
„Tisíc hromov,“ zúrila večer stará drakyňa, „mať v dome takého nebezpečného chlapiska! Ty si azda, synku, vrecom udretý, že si mi ho priviedol domov!“
I poslala druhý deň ráno Bukura so synom po vodu. Každý musel vziať obrovskú byvolí kožu zošitú do mechu, inak sa v drakovom dome voda nenosila. Došli k studni, obe kože naplnili vodou, drak jednu schmatol a chcel ísť späť. Bukur ho zastavil:
„Nebudem sa dennodenne takto ťahať s vodou. Keď už ti slúžim, chcem ti slúžiť poctivo.“
A Bukur vytiahol spod opasku nôž a začal ním rozrývať zem okolo studne.
„Čo robíš?“
„Čo by som robil? Vyrýpem celú studňu a donesiem ju domov naraz.“
„Opováž sa ničiť nám našu studňu,“ rozzúril sa drak, „tú stavial ešte môj pradedko! Ukáž, odnesiem radšej ten mech za teba.“
„Ako myslíš, draku,“ hovorí Bukur, „ale nech mi nikdy nevyčítaš, že som ti slúžil zle!“
A tak mal Bukur druhý deň drakovej služby za sebou.
Starej drakyni z toho večer išla hlava dookola a synovi div oči nevyškrabala:
„Sám čert ti napískal tohto Bukura! Meriaš sa s ním, meriaš, a nikdy sa nezmeriaš! Za čo mu vlastne budeme platiť?“
I poslala tretieho dňa syna s čeľadníkom do lesa po drevo. Drak vytrhol zo zeme mohutný strom aj s koreňmi a chystal sa s ním domov. Bukur si pokojne sedel a zväzoval jeden výhonok divokého vína s druhým. Drak naňho pozerá, preboha, Bukur už zviazal poriadny povraz, čo s ním asi vyvedie?
„Čo robíš, Bukur?“
„Čo by som robil? Nie som predsa blázon, aby som bežal domov s náručím chrastia. Zviažem si naraz celý les, aby si vedel, že ti slúžim poctivo.“
„To by tak chýbalo,“ rozzúril sa drak, „vytrhať nám celý náš les! Daj pokoj, odnesiem ten strom za teba!“
A drak si hodil na každé plece jeden strom, len hekal a supal pod tou ťarchou, a Bukur si za ním pomaličky vykračoval.
Tak skončil tretí deň Bukurovej služby a drakov rok sa mal naplniť.
Po večeri sa stará drakyňa zachmúrila ako mrak pred búrkou a povedala synovi:
„Ak to chlapisko od nás odíde živé, to sa potom hanbou nebudeme môcť ukázať z domu! Keď zaspí, prikradneš sa k nemu a udrieš ho kyjom do čela, počuješ? A to ti hovorím, truľo, rovno do čela, aby sa už ráno nezobudil! Raz si ho sem priviedol, tak ho aj sprevadíš zo sveta!“
Ale Bukur dobre vedel, kedy má počúvať starú drakyňu pod oknami, a tak tam stál aj v tejto chvíli. Posunul si veselo čiapku nabok a zašepkal do tmy:
„Deti moje, žena moja, už sa vidím doma! Len ako teraz vymyslím, komu tie zlatky naložiť na chrbát!“
Išiel dnu, položil na posteľ klát, prikryl ho svojím kabátom a sám si postlal pod posteľou.
O polnoci sa do izby prikradol drak, udrel mocne kyjom do kláta, Bukur pod posteľou zavzdychal, drak sa rozohnal, udrel ešte dvakrát a zmizol.
„Tak čo, urobil si, ako som ti prikázala?“ opýtala sa syna stará drakyňa.
„Je po ňom,“ vyhlásil drak. „Tresol som ho trikrát, najprv vzdychol a potom už bolo ticho.“
I išli drak s drakyňou spokojne spať.
Ráno sa Bukur preťahoval a ešte zíval, keď vyšiel na prah.
Drak zbledol a stará drakyňa takmer celá od zlosti očernela.
„Ako si sa dnes vyspal, Bukur?“ hovorí za chvíľku.
„Ďakujem za opýtanie, gazdiná, dalo sa. Len keby ste nemali tie blchy! Jedna ma štípla práve o polnoci trikrát do čela.“
Stará drakyňa prehltla, až to v nej zabublalo.
„Počuj,“ hovorí Bukurovi, „ten rok si si odslúžil a slúžil si ako sa patrí. Syn ti dá za tvoju službu to vrece zlatiek. Hoď si ho na plece, choď domov a v zdraví si ho uži.“
Bukur spleskol rukami:
„Gazdiná, gazdiná, jedným slovom ma chválite a druhým ma zo služby vypovedáte, ja vám nerozumiem! Keď som sa osvedčil, prečo si ma nenecháte ešte tri roky! Uvážte sami, za vrece zlatiek toho pre stovku detí veľa nezaobstarám. Rád vám budem slúžiť! Ešte aspoň rok!“
Zblednutý drak na to hovorí:
„Bukur, dáme ti tri vrecia zlatiek, ale hoď si ich na plece a choď a nechaj nás na pokoji!“
Ale ani teraz s Bukurom nepochodil:
„To nemyslíš vážne, draku, dávať mi zadarmo tri vrecia zlatiek! Ty nevieš, že ja slúžim poctivo? Za tri vrecia zlatiek ti tu zostanem aspoň pol roka! Veď vy už čeľadníka nepotrebujete?“
„Nikoho do služby už nepotrebujeme, Bukur, pochop to! A vyhov nám a odíď, dáme ti za to trikrát tri vrecia zlatiek,“ vyhlásila stará drakyňa.
Bukur sa zamyslel:
„No dobre, čo s vami mám robiť, keď hovoríte, že nikoho nepotrebujete. Ja teda pôjdem a hneď v tejto chvíli, ale pod jednou podmienkou. Drak si tie vrecia naloží na chrbát a odnesie mi ich až domov!“
Na tom sa konečne dohodli. Drak si hodil na chrbát trikrát tri vrecia zlatiek zviazané v jednom veľkom uzle a bez odkladu vyrazili na cestu.
Bukur išiel vpredu a drak sa driapal za ním. Supal a fučal pod tou ťarchou, a kedykoľvek vydýchol, urobil sa vietor a Bukura to popohnalo dopredu, a kedykoľvek drak mohutne vdýchol, pritiahol Bukura svojím dychom späť. Išli a išli a drakovi to bolo hrozne čudné. I zabečal a ťažko hovorí:
„Čo robíš, Bukur? Prečo stále utekáš dopredu a hneď sa zas vraciaš?“
Bukur nahnevane odpovedal:
„Čo sa tak pýtaš, to si na to neprišiel sám? Ponáhľam sa domov, vždy sa rozbehnem, ale vidím, že ty mi nestačíš, tak rýchlo bežím zase späť. A už ma to nebaví! Ak nepridáš, budem ti musieť jednu vraziť, aby si sa naučil poriadne chodiť!“
Drak ustrašene zafučal:
„To nerob, Bukur, uvidíš, ja hneď pridám do kroku!“
Pridal a driapal sa, až sa z neho dymilo, a Bukur si len pomaličky poskakoval sem a tam.
A už sú na svahu a Bukur spoznáva svoju chalupu: chúďatko kvočka, celá nám vypelichala, aj šešuľku má nakrivo, to ako jej z toho obdarovania padá komín!
Prvý chlapec za humnami zoskočil zo stromu:
„Ocko, ty si sa nám vrátil!“
A už to začalo:
„Ocko!“ a „Ocko!“ a „Mami, ocko sa vracia!“
Toho hluku a krikľúnstva a lomozu:
„Ocko, my máme hlad!“ a „Ocko, čo si priniesol?“
A desať chlapcov už lezie cez plot a desať dievčatiek za nimi, dvadsať ich vybieha z chalupy, tridsať detí sa vynorilo v sade a Mara plače a smeje sa, čo vám budem rozprávať, ako sa víta ocko z dlhého putovania, lenže tých Bukurových detí bola rovná stovka a hladu mali ako svorka vĺčat, tak si to radšej predstavte sami!
Drak z toho jačania div neohluchol, zdesene cúvol a pýta sa Bukura:
„Prečo tie deti tak kričia, preboha, a čo to od teba chcú?“
„Nechcel som ti to hovoriť,“ hovorí Bukur, „ale keď sa pýtaš ..... Dostali chuť na drakovú pečienku!“
Drak zbledol ako kus tvarohu, zhodil vrecia na zem a bol fuč, cestou sa za ním len zaprášilo.
A to vám poviem, že tých sto detí sa ešte ten večer prvýkrát v živote dosýta najedlo a že odvtedy už žiadne z nich nevedelo, čo je hlad.
Žili potom ešte dlho, Bukur s Marou, a žili si šťastne. A ak pomreli, nesmúťte hneď toľko, veď vo svojich deťoch a v deťoch svojich detí žili zasa ďalej.