rozprávka o starenke, ktorá mala záhradu a vedela čarovať

Ale ako sa darilo malej Gerde, keď sa Kaj nevracal? A kdeže bol asi Kaj? Nikto nevedel, nikto to nevedel vysvetliť. Chlapci len rozprávali, že ho videli, ako si priviazuje sánky k veľkým, nádherným saniam, ktoré išli do ulice a bránou von. Nikto nevedel, kde je, veľa slzičiek sa preronilo a malá Gerda plakala úprimne a dlho. Potom povedali, že je asi mŕtvy, že sa utopil v rieke, ktorá tiekla popri meste. Ó, to boli veľmi dlhé, temné zimné dni!
Prišla jar s teplejšími slnečnými lúčmi.
„Kaj je mŕtvy a zmizol,“ povedala malá Gerda.
„Tomu neverím!“ povedal slnečný lúč.
„Je mŕtvy a zmizol,“ povedala lastovičkám.
„Tomu neveríme!“ odvetili. A napokon tomu neverila ani Gerda.
„Vezmem si nové, červené črievičky,“ povedala raz ráno. „Tie, ktoré Kaj ešte nikdy nevidel. Pôjdem dolu k rieke a opýtam sa jej.“
Bolo ešte skoro; pobozkala starú babičku, ešte spiacu, obula si červené črievičky a šla celkom sama bránou k rieke.
„Je to pravda, že si mi vzala môjho malého kamaráta, s ktorým som sa hrávala? Dám Ti svoje červené črievičky, ak mi ho vrátiš!“
A zdalo sa jej, že vlny pokyvujú tak podivne. I vzala svoje červené črievičky, svoj najdrahocennejší majetok, a hodila ich obe do rieky. Ale tie padli až k brehu a vlnky jej ich hneď priniesli na zem, akoby jej rieka nechcela vziať najdrahocennejší majetok, keď nemá malého Kaja. Gerda však myslela, že nehodila črievičky dosť ďaleko, i vliezla do loďky, ktorá bola uviazaná v trstine, šla až na jej druhý koniec a hodila črievičky znova do vody.
Ale loďka nebola pevne priviazaná a Gerdiným pohybom sa pohla a odrazila sa od brehu. Gerda si to všimla a snažila sa dostať z nej von, ale kým sa opäť priblížila k druhému koncu, loďka bola na lakeť od brehu a rýchlo unášala po prúde.
Tu sa malá Gerda veľmi zľakla a dala sa do plaču. Nikto ju však nepočul, len vrabce, ale tie ju nemohli odniesť na zem. I leteli popri brehu a pospevovali si, akoby ju chceli potešiť:
„Tu sme! Tu sme!“
Loďka letela po rieke a malá Gerda v nej sedela celkom ticho a len v pančušočkách. Jej červené črievičky plávali za člnom, ale nemohli ho dohoniť, lebo plával stále rýchlejšie.
Krásne bolo na oboch brehoch. Boli tu pekné kvety, staré stromy a horské stráne s ovcami a kravami, ale nebolo vidieť ani jediného človeka.
Snáď ma rieka nesie k malému Kajovi, myslela si Gerda a hneď bola veselšia. Vstala a dlho sa pozerala na krásne, zelené brehy.
Tu priplávala k veľkej čerešňovej záhrade, v ktorej stál domček s podivnými červenými a modrými okienkami a slamenou strechou. Pred ním stáli dvaja drevení vojaci a vzdávali zbraňami česť tým, čo plávali okolo.
Gerda na nich volala, lebo myslela, že sú živí, ale oni samozrejme neodpovedali. Priplávala až k nim, lebo prúd hnal loďku priamo k brehu.
Gerda volala ešte hlasnejšie, i vyšla z domčeka stará žena, ktorá sa opierala o barličku. Na hlave mala široký klobúk proti slnku, pomaľovaný prekrásnymi kvetmi.
„Úbohé dieťatko,“ povedala starena. „Akože si sa dostala na tento silný prúd, ktorý Ťa zahnal ďaleko do širokého sveta?“
Potom šla starena až k vode, oprela barličku pevne o loďku, pritiahla ju k brehu a vyniesla z nej malú Gerdu.
A Gerda mala radosť, že sa dostala na zem. Ale aj sa trochu bála cudzej starenky.
„Tak mi už rozprávaj, kto si a ako sem prichádzaš,“ povedala starena.
A Gerda jej všetko porozprávala. Starena krútila hlavou a vravela:
„Hm, hm!“ Keď jej Gerda všetko povedala a opýtala sa jej, či nevidela malého Kaja, povedala starena, že síce nešiel okolo, ale že určite pôjde, len aby nebola smutná a radšej si pochutnala na jej čerešniach. A nech sa pozrie na jej kvety, ktoré sú krajšie ako akákoľvek obrázková kniha, lebo každý kvet vie rozprávať celú rozprávku. Potom vzala Gerdu za ruku a vošli do chalúpky. Starena zavrela za sebou dvere.
Okná tu boli vysoko, až pri strope, a tabuľky v nich boli červené, modré a žlté. Denné svetlo sem padalo veľmi podivne a hralo všetkými farbami. Na stole boli prekrásne čerešne a Gerda si ich smela vziať, koľko chcela.
Kým takto jedla, starena ju česala zlatým hrebeňom, až sa Gerde kučeravili vlasy a veľmi pekne sa leskli do žlta okolo malej prívetivej tváre, ktorá bola okrúhla a podobala sa ružičke.
„Takú sladkú dievčinku som si už dlho priala mať!“ povedala starena. „Však uvidíš, ako sa nám spolu dobre povedie!“
A kým tak česala malej Gerde vláska, Gerda čoraz viac zabúdala na svojho kamaráta Kaja. Starena sa totiž vyznala v čaroch, ale nebola zlou čarodejnicou. Čarovala len trochu pre svoje potešenie a chcela si malú Gerdu podržať. Potom vyšla do záhrady a zdvihla svoju barličku nad všetky ružové kríky. Hoci ruže prekrásne kvitli, zapadli zrazu do čiernej zeme, že ani nebolo vidieť, kde stáli.
Starena sa totiž bála, že by si Gerda spomenula na svoje vlastné ruže, keby tu uvidela tieto kvety. Tu by sa aj rozpamätala na Kaja a ušla by jej.
I viedla Gerdu do kvetinovej siene. ..... Čo tu bolo vône a krásy! Všetky kvety, aké si len možno pomyslieť v ktoromkoľvek ročnom období, stáli tu v plnej nádhere. Žiadna obrázková kniha by nemohla byť pestrejšia a krajšia.
Gerda poskakovala od radosti a hrala sa, až slnko zapadlo za vysokými čerešňovými stromami. Potom jej starena ustlala v peknej postieľke s červenými, hodvábnymi vankúšikmi, preloženými modrými fialkami. Spalo a snívalo sa jej úžasne krásne.
Nasledujúceho dňa sa smela opäť hrať s kvetmi v teplom slnečnom svite; a tak to šlo mnoho dní. Gerda poznala každý kvet. Ale nech ich bolo akokoľvek veľa, predsa sa jej zdalo, že jeden chýba. Ale nevedela, ktorý to je.
Jedného dňa sedela a zadívala sa na starenin klobúk s maľovanými kvetmi, medzi ktorými najkrajšia bola ruža. Starena zabudla zložiť ju z klobúka, keď ostatné ukryla pod zem. Ale tak to býva, že zriedka máme všetky myšlienky pokope.
„Čože!“ zvolala Gerda. „Nie sú tu žiadne ruže?“ I poskakovala medzi záhonmi, hľadala a hľadala, ale nemohla nájsť žiadnu ružu.
I sadla si a dala sa do plaču. Ale jej horúce slzy dopadli práve tam, kde sa prepadol jeden ružový krík. Keď teplé slzy zavlažili pôdu, vyrazil zo zeme krík v plnom kvete, taký, aký bol, než sa prepadol. Gerda ho objímala, bozkávala ruže a myslela na krásne ruže doma a s nimi na malého Kaja.
„Ó, ako som len mohla zabudnúť?“ povedalo dievčatko. „Veď som mala hľadať Kaja! Neviete, kde je?“ pýtala sa ruží. „Myslíte, že je mŕtvy a že zmizol?“
„Mŕtvy nie je,“ povedali ruže. „Veď sme boli v zemi a v tej sú všetci mŕtvi; ale Kaj tam nebol!“
„Ďakujem Vám!“ povedala malá Gerda, i šla k ostatným kvetom, pozerala sa im do kalíškov a pýtala sa:
„Neviete, kde je malý Kaj?“
Ale každý kvet snil v slnečnom svite svoju vlastnú rozprávku. Gerda ich od nich počula toľko, ale žiadny nevedel o Kajovi.
Čo asi rozprávala zlatá ľalia?
„Počuj bubon: Bum! Bum! Len dva zvuky, stále len: Bum! Počuj smútočný spev žien! Počuj volanie kňaza! ..... Vo svojom dlhom, červenom rúchu stojí hindská žena na hranici, plamene šľahajú okolo nej a jej mŕtveho muža. Zahynie plameň srdca v plameni hranice?“
„Tomuto ja vôbec nerozumiem!“ povedala malá Gerda.
„To je moja rozprávka!“ povedala zlatá ľalia.
Čo hovoril svlačec?
„Tam nad úzkym chodníčkom visí starý rytiersky hrad. Hustý svlačec sa rozrástol po starých, červených múroch, list na liste až k besiedke. Tam stojí krásna dievčina, nakláňa sa cez zábradlie a pozerá sa na chodníček. Žiadna ruža, ktorá sa kloní medzi halúzkami, nie je sviežejšia ako ona; žiadny kvet jablone sa netraslie netrpezlivejšie, keď ho vietor odvieva zo stromu, ako sa trasie ona. Ako šuští jej nádherné šaty! On ešte neprichádza!“
„Koho myslíš? Kaja?“ pýtala sa malá Gerda.
„Ja hovorím len o svojej rozprávke, o svojom sne,“ odpovedal svlačec.
Čo vravela malá snežienka?
„Medzi dvoma stromami visí na povrazoch dlhá doska, je to hojdačka. Dve pekné detičky ..... ich šaty sú biele ako sneh a zelené hodvábne stuhy viali z ich klobúkov ..... sú na nej a hojdajú sa. Brat, väčší z oboch, stojí na hojdačke, jednou rukou objíma povraz, aby sa udržal, lebo v druhej ruke má hrnček, v ústach má steblo. Hojdačka sa hýbe a bubliny s krásnymi dúhovými farbami poletujú; posledná ešte visí na steble a otáča sa vánkom. Hojdačka sa hýbe. Čierny psík, ľahký ako tie bubliny, vzpriami sa na zadných nohách a chce tiež na hojdačku; tá uletí, pes spadne, breše a zlostí sa. Deti ho dráždia a bubliny praskajú. Moja pieseň je taká hojdajúca sa doska, taký praskajúci bublinový obrázok!“
„Možno je to pekné, čo rozprávaš, ale vravíš to tak smutne a vôbec ani nespomenieš Kaja.“
Čo hovoria hyacinty?
„Boli tri krásne sestry, celkom priehľadné a jemné. Jedna nosila červené šaty, druhá modré a tretia úplne biele. Ruka v ruke tancovali na brehu tichého jazera v jasnej žiare mesačnej. Neboli to víly, boli to dcéry ľudí. Bola tam prekrásna vôňa a dievčatá zmizli v lese. Vôňa ešte zosilnela. ..... Tri truhly, v ktorých tie tri krásne dievčatá ležali, sa zviezli z lesnej húštiny na jazero. Svätojánske mušky poletovali okolo, svietiac ako chvejúce sa svetielka. Spia tie tancujúce dievčatá, či sú mŕtve? ..... Vôňa kvetov hovorí, že sú to mŕtvoly; zvonček zvonenia zvoní mŕtvym!“
„Veď ma celú zosmutníš,“ povedala malá Gerda. „Voniaš tak silno, že musím myslieť na mŕtve dievčatá! Ach, je teda Kaj naozaj mŕtvy? Ruže predsa boli dolu v zemi a vravia, že nie.“
„Kling, klang!“ znely zvončeky hyacintov. „My nezvoníme malému Kajovi, veď ho ani nepoznáme! Spievame len svoju pieseň, jedinú, ktorú poznáme!“
A malá Gerda šla k záružlí, ktoré žiarilo medzi svojimi lesklými zelenými listami.
„Ty si malé, jasné slniečko,“ povedala Gerda. „Povedz mi, ak vieš, kde nájdem svojho malého priateľa?“
A záružlie žiarilo veľmi krásne a pozeralo sa na Gerdu. Akú pieseň by vedelo ono spievať? Určite nie o Kajovi.
„Na jeden malý dvorček svietilo veľmi teplo božie slniečko; bol prvý jarný deň. Jeho lúče sa kĺzali po bielom susednom múre, vedľa ktorého rástol prvý žltý kvet a žiaril ako zlato v teplých lúčoch slnka. Stará babička sedela vonku vo svojom kresle; jej vnučka, chudobná, pekná slúžka, prišla domov na krátku návštevu. Pobozkala babičku. V tomto úprimnom bozku bolo zlato, skutočné zlato srdca; v ústach zlato, v duši zlato a na všetko žiarilo zlaté slnko. ..... Hľa, to je moja rozprávka!“ povedalo záružlie.
„Moja stará, úbohá babička!“ povzdychla Gerda. „Ona istotne po mne túži, smúti za mnou, ako smútila za malým Kajom. Ale ja sa už čoskoro vrátim domov a privediem so sebou ešte Kaja. Pýtať sa kvetov nič nepomáha, tie poznajú len svoju pieseň a mne nevedia poradiť!“
Vykasala si sukničku, aby mohla rýchlejšie utekať. Ale narcis ju švihol cez nohu, keď ho preskakovala. Zastavila sa, pozrela sa na štíhly kvietok a opýtala sa:
„Vieš snáď Ty niečo?“ A sklonila sa k nemu.
Hľa, čo hovoril narcis:
„Vidím sám seba! Vidím sám seba! Ó, ó, ako voniam! ..... V podkrovnej izbietke stojí polooblečená malá tanečnica. Stojí hneď na jednej, hneď na oboch nohách, dupká na celý svet, ale je len prelud. Strieka vodu z čajovej kanvice na kus látky, ktorú drží v ruke; je to šnurovačka. ..... Čistota je dobrá vec! Biele šaty visia na vešiaku, aj tie vyprala v čajovej kanvici a usušila na streche! Obliekla si ich a uviazala si šatku ako šafrán žltú okolo krku, aby sa šaty zdali ešte belšími. Nohu hore! Hľa, ako sa bábika vznáša na stonke! Vidím sám seba! Vidím sám seba!“
„Ale o to ja nedbám!“ povedala Gerda. „Toto rozprávanie nie je pre mňa!“ A Gerda bežala k plotu záhrady.
Dvierka však boli zamknuté. Oprela sa teda o zhrdzavenú kľučku, až povolila, a dvere sa rozleteli a dievčatko vybehlo bosé do širokého sveta.
Trikrát sa obzrela, ale nikto za ňou nebežal. Napokon už nemohla bežať, i posadila sa na veľký kameň. Keď sa potom rozhliadala, jar bola už dávno preč, bola neskorá jeseň. V krásnej záhrade, kde bolo stále slnko a kvety kvitli vo všetkých ročných obdobiach, si to Gerda nevšimla.
Bože, to som sa zdržala! pomyslela si. Už je tu jeseň! To si musím pospešiť!
Rýchlo vstala a vydala sa na cestu.
Ó, ako ju nôžky bolely od únavy! A dookola bola zima a smutno. Dlhé vŕbové listy boli úplne žlté, rosa sa v nich zlievala a kvapkala dolu. A list za listom padal. Len trnka mala plody, ale tak trpké, že sťahovali ústa.
Ó, aký sivý a smutný sa jej zdal široký svet!