Vlkolak

Od jednej ženy utiekol muž medzi vlkolakov. Dlho úbohá žena postávala a čakala na všetkých rázcestiach. Možno ste ju videli v sivej deravej šatke s dieťaťom na rukách. Ako tieň chodievala popri osvetlených oknách krčiem a počúvala pijanské hlasy. Niekedy pootvorila vŕzgajúce dvere hostinca a jej pohľad niekoho plaho hľadal. Avšak od všetkých dverí odchádzala celkom sama s dieťaťom, ktoré prebaľovala, kolísala a utešovala ako svoj vlastný žiaľ. Zo všetkých kvetov pri ceste jej kvapkali slzy. Pýtala sa východného vetra, ale ten jej odpovedal, aby sa obrátila na západný. Pýtala sa aj severáka, ale ten sa jej s hvizdom vysmial. Nech sa vraj spýta jeho južného brata. Tak úbožiačka čakala od rána do večera, od zimy do leta. Mala dve deti a často, keď sa večer vrátila domov bez kúska chleba ..... zistila, že všetky lôžka sú plné detí a že sama nevie, kam by hlavu zložila. Vo všetkých kútoch sedeli deti a pozerali sa na ňu veľkými uplakanými očami. A ona nebola schopná poznať, ktoré z nich sú jej a ktoré cudzie. Vlasy sa jej dvíhali od hrôzy. Celú noc chodila od jedného kúta k druhému a utešovala deti. Sama oka nezažmurkla.
Až za svitania, keď nočné prízraky zmizli, nachádzala svojich uplakaných miláčikov, ako si v postieľke ležia v objatí, a sama k nim na chvíľku pritisla svoju hlavu, kým zaspala.
Medzitým jej muž vlkolak vychádzal večer s jahňaťom na chrbte do lesa a tam pod voňavými listnatými konármi vyhľadával miesto na svoju hostinu. Potom, keď sa do sýtosti napil krvi, preliezal hustým krovím, brával na seba opäť ľudskú podobu a v lesnej krčme, kde celé noci hodovali zbojníci, až do rána pil a tancoval.
Potom opäť preliezal hrčovitým porastom a niekde v kroví sa zdržal, aby sa vyspal. Ale raz ..... ako sa to už stáva ..... nejaký pastierik pri hľadaní svojej stratenej ovečky našiel v poraste na brehu bahniska jeho šaty.
Nasledujúci deň sem prišiel vlk, ktorý skuvíňal a dlho obchádzal okolo porastu. Už sa nemohol premeniť znova na človeka. Musel zostať v lese a žiť s vlčou svorkou. Až teraz však zbadal, že mu v hrudi bije ľudské srdce.
Často odbiehal od svorky a v lesoch i poliach bolo počuť jeho vytie. Keď občas v piesku poľnej cesty ucítil stopy svojej ženy a detí, dvíhal hlavu a žalostne skuvíňal.
Po nociach ovoniaval prah svojho domčeka a trel hlavou o dvere. Ale už nebol človekom a musel bežať znova späť do lesa.
Potom prišla zima. Vlkolak sedel na čistinke na kameni, osrienený mrazom a smútkom. So zdvihnutou papuľou hľadel do diaľky cez zasnežené lesy a vyl. Už nedokázal zniesť svoju samotu a pridal sa k vlkom. Boli to jediné živé bytosti, ku ktorým sa mohol pripojiť a o ktoré sa starostlivo staral starý lesný boh.
Ale vlkom sa tej zimy viedlo veľmi zle. Sneh bol strašne hlboký a všetky ovčince boli zasnežené. Aj v lese už nebolo možné nájsť srnčie ani zajačie stopy. Bol by to asi ich koniec, keby sa nad nimi lesný boh nezľutoval.
Jednej noci pozval vlkov na hostinu. Uprostred lesa bola veľká planina, na ktorej ležal sneh ako hladký biely obrus. Tu sa vlci posadili do kruhu so zdvihnutými papuľami a čakali. Bolo ticho, len zasnežené stromy sa iskrili ako sviece v mesačnom svetle.
Z lesa vyšiel biely muž a kŕmil vlkov sivými kameňmi. Avšak vlkolaka, ktorý sa trasúc sedel a díval sa za rieku na teplé svetlo jedného malého domu, udrel kameňom do čela a povedal:
„Čo sa tu potĺkaš po lese? Choď k svojej žene a deťom!“ Aj medzi vlkmi bol teda cudzincom.
Jedného rána sa opustená žena pozrela z okna a vykríkla. Na dvore stál obrovský sivý vlk. Jej malý synček ho držal za uši, strkal mu svoju ručičku do papule a pohrával sa s jeho rudým jazykom. Potom dieťa roztiahlo vlkovi hrtan ešte viac a strčilo doň celú hlavu. Ženino srdce sa div nezastavilo od strachu.
Ale čo nevidí! Smejúci sa synček vybral svoju hlavu z vlčej papule, zviera si ľahlo do trávy, nežne vrtelo chvostom a vyzývalo chlapca, aby naň vyliezol. Dieťa sa mu posadilo na chrbát a vlk ..... ako pri hre ..... s ním pobehoval po dvore. Chlapec sa len smial a radostne tlieskal.
To je asi susedov pes! ..... pomyslela si žena a upokojila sa. Večer pes vošiel so sklonenou hlavou za deťmi do izby. Zostal však zahanbene stáť pri dverách. Žena ho zavolala a hodila mu kúsok chleba. Pes sa priblížil a bojazlivo ovoniaval jej kolená. Od tej chvíle zostával v dome. Žena ho neodháňala, pretože si ho deti veľmi obľúbili. Slúžil im a pomáhal, ako len mohol: nosil ženin krčah, keď išla k studničke po vodu, dal sa zapriahať do vozíka, vozil deti, ale aj kvety a ovce na trh do mesta.
A všetci sa tešili, akého veľkého, pekného a poslušného psa má tá žena.
Raz prišiel žobrák s bielym plnovousom a sadol si u nich na múrik, aby si pojedol. Kúsok mäsa mu padol na zem. Pes ho poctivo zdvihol a položil starcovi na kolená. Tu ho starček trikrát udrel do čela a povedal:
„Tak teda buď zase voľný!“ A vlkolak sa opäť stal človekom. Žena len udrela rukami o seba nad tým zázrakom. Stál tu pred ňou jej muž ..... človek, vlk i pes.