Slimák Seldýn

Bol raz jeden malý slimák, ktorý sa volal Seldýn. Býval s ocinom Slimákom a mamičkou Slimáčicou na kraji lesa. Mali malý slimačí domček pod druhou brezou od rázcestného duba. Že slimáky nemajú spoločný domček? Že si každý slimák nesie ten svoj na chrbte? Ale kdeže! Každá správna rodina má svoj rodinný domček, v ktorom spí a je a vôbec robí všetko, čo už také slimačie rodiny robia.
Avšak nie je to dom ako iné. Je to zvláštny dom. Má široké dvere, vysokú strechu a vnútri nestojí ani stolička, ba ani postieľka. Je tam len jeden dlhý nízky stôl a tri kôpky čerstvej trávy v troch kútoch. To preto, že slimáky nespia v postieľkach, ale vo svojich ulitách (a najradšej na tráve). A nesedia na stoličkách, lebo by nedosiahli nohami na zem. Ale pretože sú to veľmi čistotné a vychované slimáky, jedia spolu pri stole. A pri tom stole si tiež rozprávajú veľa rozmanitých príbehov o svojich slimačích predkoch.
Raz večer, práve na Seldýnove narodeniny, rozprávala mamička príbeh o svojom pradedkovi. Najslávnejšom slimákovi z rodu Slimákov od brezy. To bolo tak. Za dávnych čias, keď Váš pradedko bol ešte mladý mladučký slimák, ľudia nevedeli, že slimáky majú oči na stopkách. Mysleli si jednoducho, že sú to nejaké rohy alebo skôr parohy. Také, aké má napríklad jeleň. A preto si vymysleli takúto riekanku o slimákoch: Slimáčik, slimáčik, vystrč rožky,
dám ti grajciar na tvarožky,
a trojačik na tabáčik
bude z teba hajdaláčik .....

Váš pradedko bol veľmi statočný slimák. Ten z najstatočnejších. Jedného dňa zavčasu ráno, keď ešte vonku nebolo teplo, vybral sa pradedko na výlet. Naplánoval si cestu na celý deň a doma povedal:
„Idem na druhú stranu lúky. Vrátim sa asi až večer.“ A vyrazil. Trasa výletu viedla cez lúku až k vresu, potom skratkou cez roh poľa a nakoniec cez prašnú cestu. A za ňou už bola margarétková lúka. Sem mal mladý slimák namierené. Všetko išlo najprv dobre. Cesta ubiehala, slniečko nepálilo, obloha sa modrala a motýle poletovali. Už pred obedom bol pri prvom vrese. Sadol si do chládku pod lopúch a naobedoval sa. Keď si dostatočne oddýchol, vydal sa na zvyšok cesty. Došiel k prašnej ceste, poriadne sa poobzeral. Doľava a doprava, doľava a doprava. A vystartoval. Rýchlo, rýchlo. Pretože pre slimáky je táto cesta veľmi nebezpečná.
Už, už bol skoro na druhej strane. Keď tu, kde sa vzal, tu sa vzal, z čistého neba padol na slimáka obrovský tieň. Bol to tieň malého chlapca. Ale pre slimáčika bol taký obrovský, že sa od strachu schoval do ulity. Chlapec sa naňho pozrel bližšie a bližšie. Vzal ho do ruky, položil si ho na dlaň a začal:
„Slimáčik, slimáčik.“ Ale to nebolo to najhoršie. Potom ho ten chlapec chytil opatrne do dvoch prstov a vraví:
„Tu by ťa ešte mohlo niečo zraziť. Zoberiem ťa so sebou.“ A zamieril k lesu. Pri rázcestnom dube položil pradedka do trávy.
„Tu ti bude lepšie. Je tu chládok.“ A odišiel popri lese smerom k mestu. A tak mal pradedko po výlete. Nezostávalo mu nič iné, len ísť domov. Ale umienil si, že si to nenechá páčiť a toho chlapca si nájde.
Trvalo celý dlhý rok, kým vinníka vypátral. Býval v domčeku na kraji dediny Dolní Dubá. Pradedko nebojácne zabúchal na dvere. Vykukol chlapec a vraví:
„Jé, slimáčik, kde si sa tu vzal?“ A hneď zase spustil: „Slimáčik, slimáčik, vystrč rožky.“ Ale to už toho mal pradedko práve dosť.
„Rožky!?! Aké rožky! Oči sú to, aby si vedel. Len sa dobre pozri!“
A chlapec sa pozrel pradedkovi priamo do očí a potom vraví:
„No jasné a sú modré ako nezábudka. Prepáč, nevedel som.“
„A to nie je zďaleka všetko. Pokazil si mi výlet na margarétkovú lúku.“
„Ty si bol na výlete?“ čudoval sa chlapec.
„Bol. A ty si ma odniesol domov, ani si sa nespýtal.“
„To ma veľmi mrzí,“ ospravedlňoval sa prekvapený chlapec a potom dostal nápad.
„Vieš čo, aby si vedel, že mám slimákov rád, tak nielenže prestanem s tou hlúpou riekankou, ale dokonca.“ a naklonil sa k slimákovi a celý plán mu vyrozprával.
A od tej doby boli chlapec a pradedko najlepší kamaráti. Chlapec rád chodil po kraji na výlety. A podľa dohody, ktorú toho pamätného dňa uzavreli, bral vždy slimáka so sebou. Tak sa stal pradedko najstatočnejším a tiež najcestovanejším a najmúdrejším slimákom v našom slimačom rode.
Keď mamička dopovedala, malému Seldýnovi žiarili oči nadšením.
„Tak takých predkov mám. To je úžasné! Hneď zajtra sa vydám na margarétkovú lúku!“
„Dobre. Dobre. A nabudúce Vám možno poviem, ako vozil víly. Ale teraz už hybaj spať.“ A mamička zhasla a o chvíľu sa už zo Seldýnovej ulity ozývalo spokojné oddychovanie.