O kocúrovi Chrstifouskovi

Na jednej farme za lesom,
býva koza s prasaťom,
býva tam aj kôň s oslom,
každý si tam žije po svojom.
Čo však spoločné majú,
je, že sa navzájom ohovárajú.

Za hlbokým lesom bola jedna farma, na ktorej žili zvieratká so svojím starým farmárom. Aj keď bol farmár už vekom a ťažkou prácou unavený, na jednu nohu krivkal a ruky sa mu triasli, o svoje zvieratká sa stále dokázal pekne postarať. Vodu im doniesol a nejaké to krmivo zohnal. Väčšinu dňa však mali zvieratká úplnú voľnosť, a tak si koza Ruženka mohla pobehnúť za čerstvou ďatelinou. Sliepky mali dážďoviek dostatok a prasa Janko sa mohlo celý deň váľať v chladivom blate. No zvieratká sa mali ako v raji, čo vám budem rozprávať!

Raz išiel kocúr Chrstifousek chytať myši a stretol tam kozu Ruženku. „Kdeže, kdeže?“ pýta sa ho. „Ále,“ mávol labkou Chrstifousek, „idem nachytať nejaké myši.“ Už, už bol na odchode, vtom sa ale zarazil a spýtal sa: „Už ste ráčili počuť najčerstvejšiu novinu?“ No a na to koza hneď, o čo sa jedná, že aj napriek tomu, že pri nej boli sliepky, nič nové nepočula. A tak si kocúr Chrstifousek sadol, elegantne švihol chvostom a spustil. Že vraj prasa Janko sa asi zase prejedlo kukurice, lebo už druhý deň zo svojho chlieva nevyliezlo, a že vraj s takou bude čoskoro na pekáči. A na to koza vyvaľovala oči, že to nie je možné, že by ho farmár na pekáč nikdy v živote nedal, že zvieratká má rád ako vlastné deti... Ale kocúr ju zastavil s tým, že hovorí len to, čo sa dozvedel, a že už musí ísť na tie myši, pretože mu v žalúdku škvrčí.
Kocúr, sám so sebou spokojný, že mu koza hltala každé jeho zamňaukanie, stretol prasa Janka, ako sa váľa v blate. „Ahoj Chrstifousek,“ zachrochtalo prasa Janko, „kdeže ideš?“ „Ále, na myši,“ odpovedal kocúr a už, už si chcel kráčať po svojom, vtom sa ale zarazil a spustil: „Či si počul poslednú novinu?“ pýtal sa prasaťa. A prasa, nervózne, zvedavosťou priam horelo, povedalo, že žiadnu novinu zatiaľ nepočulo. A tak Chrstifousek spustil, že sa hus akosi rozmaznala a poriadne napučala, že sa sotva hýbe. Prasiatko na to, že to nie je možné, lebo s husou nedávno hovorilo a napučaná mu neprišla. Ale kocúr ho nepočúval, len lomil labkami, že úbohé malé húsatko, kto sa oň asi postará, keď pôjde hus na pekáč. Ale to už prasa krútilo hlavou, až blato striekalo všade naokolo. „Starý farmár by husu na pekáč nikdy v živote nedal, chro, chro,“ stále divoko krútilo hlavou prasa Janko. Kocúr však len nad ním mávol labkou a kráčal preč. Ani si nevšimol sliepky, ktoré sedeli na konári nad nimi a všetko dobre počuli, div že druhé vajce toho dňa neznesli, ako ich tá správa ohromila!
Takú správu si predsa nemohli nechať pre seba, preto ešte za tepla pospiechali ku koze Ruženke, aby jej novinu vykotkodákali. Ako však boli celé popletené a kotkodákali jedna cez druhú, všetko poprevracali naruby. Že vraj úbohý kocúr Chrstifousek akosi pribral, že už ani myši chytať nemôže. A že vraj starý farmár uvažuje, či ho na pekáč hodí. A koza na to, že počula, že na pekáč má ísť prasa Janko, ale potom sa zamyslela a usúdila, že sa asi prepočula a že na ten pekáč nepochybne pôjde Chrstifousek. „Úbohý Chrstifousek!“ nariekali sliepky jedna cez druhú.
Medzitým kocúr pokračoval vo svojej ceste necestou a stretol husu s húsatkom. „Kdeže, kdeže?“ pýtala sa hus a zvedavo naťahovala krk. „Ále,“ zakrútil hlavou Chrstifousek a bez toho, aby odpovedal, hneď sa husi opýtal, či nepočula najnovšiu novinu. Na to hus, že nie, že celý dlhý deň bola na prechádzke s húsatkom a s nikým nehovorila. A celá zvedavá pozerala na Chrstifouska, ktorý spustil: „Tá koza Ružena sa mi akosi nezdá, počul som, že už ani mlieko nedáva a len sa napcháva ďatelinou. Za posledný mesiac pribrala natoľko, že starý farmár uvažuje, či pôjde na pekáč...“ „Ale čo to hovoríš, Chrstifousek,“ smiala sa hus. „Že koza pôjde na pekáč? To sa mi veľmi nezdá, starý farmár by kozu na pekáč určite nedal!“ Len čo však kocúr odišiel, uháňala hus rovno k sliepkam vyrozprávať najčerstvejšiu novinu, div že ju malé húsatko stíhalo. U sliepok však bol hotový rozruch!
Jedna cez druhú nariekala a slzy ako hrachy sa im z očí kotúľali. „Úbohý kocúr Chrstifousek, úbohý kocúr Chrstifousek!“ „Méé, méé, je mi ho tááák ľúto,“ mečala koza Ružena. „Chro, chro, ja som mu vravel, nech toľko nebaští,“ rozumovalo zasa prasa Janko. Hus úbohá, celá popletená, si myslela, že asi zle počula, lebo kozu s Chrstifouskom zamenila. A ešte pridala, že ho starý farmár bude chcieť najskôr na mačací tuk, pretože je veľmi žiadaný. A že keby sa bol toľko nepchal, určite by na pekáč nemusel.
O chvíľu neskôr sa kocúr Chrstifousek vracal z lovu. Ako videl všetky zvieratká pokope, pobavene si pomyslel, ako im pekne chrobáka do hlavy nasadil. Keď však prišiel bližšie, počul len samé: „NEBOHÝ CHRSTIFOUSEK, AKO TO LEN MÔŽE ZNIESŤ? CELÝ ČAS PEKNE MYŠI CHYTÁ A TERAZ HO STARÝ FARMÁR HODÍ NA PEKÁČ LEN KVÔLI MAČACIEMU TUKU! ÚBOHÝ CHRSTIFOUSEK! ÚBOHÝ CHRSTIFOUSEK!“ V kocúrovi by sa krvi nedorezal! On a na pekáč? Kvôli mačaciemu tuku? No čo vám budem hovoriť! Vzal nohy na plecia a kým by ste napočítali do troch, bol až za hlbokým lesom. Celé tri splny sa na farme neukázal! A tak sa kocúrovi Chrstifouskovi ohováranie nevyplatilo, lebo sa obrátilo proti nemu. Dovolím si dokonca povedať, že si nabudúce nejaké to ohováranie poriadne rozmyslí! A čo zvieratká na farme?
Každé si tam žije po svojom,
ako sliepka, tak kôň s oslom!