Tri pierka

Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov. Tí dvaja starší boli múdri a rozumní chlapci, ale ten tretí veľa rozumu nepobral, ani veľa nenahovoril, a tak mu hovorili Janko Hlúpik. Keď kráľ zoslabol a cítil, že sa blíži jeho koniec, bol bezradný, pretože nevedel, ktorému zo svojich synov má odkázať ríšu. Nakoniec si ich dal zavolať a povedal: „Vyberte sa do sveta a ten z vás, ktorý mi prinesie vzácnejší koberec, bude po mojej smrti kráľom.“ A aby medzi nimi nevznikla žiadna škriepka, vyšiel s nimi pred zámok, fúkol do troch pierok, ktoré mal v ruke, a povedal: „Kam tie pierka priletia, tým smerom pôjdete.“ Jedno pierko letelo na východ, druhé na západ, ale to tretie síce letelo rovno, no o chvíľu spadlo na zem. Tak išiel najstarší brat doľava, prostredný doprava a smiali sa Jankovi, ktorý zostal bezradne stáť pri tom treťom pierku, čo spadlo opodiaľ.

Janko Hlúpik si smutne sadol na zem. Vtom si všimol, že pierko leží pri padacích dverách, a tak neváhal a zodvihol ho. Pod nimi našiel schody, po ktorých zostúpil dolu a prišiel k ďalším dverám, na ktoré zaklopal a na rozpustilé pozvanie vošiel dnu. Človeku by od úžasu vypadli oči! V húfe malých ropúšok tam sedela veľká a tučná ropucha, ktorá sa ho pýtala na jeho želanie. Janko si povzdychol, že prianie by mal, musí svojmu otcovi priniesť ten najjemnejší a najcennejší koberec, aký kto kedy videl. Vtedy ropucha privolala jednu ropušku a prikázala jej priniesť veľkú truhlicu. A keď ropuška s nákladom pricupkala, ropúšia kráľovná truhlicu otvorila a vytiahla z nej ten najjemnejší koberec na svete. Janko jej poďakoval a išiel na zámok, kde už čakali bratia, ktorí ho mali za takého hlupáka, že nič nepriniesie, takže si nedali žiadnu námahu a priniesli otcovi prvý koberec, ktorý kde schmatli. Lenže Janko Hlúpik priniesol koberec, nad ktorým sa človeku zatajoval dych, až sa kráľ veľmi začudoval a povedal: „Ak to má byť podľa práva, potom ríša patrí tomu najmladšiemu.“ A tak sa aj stalo!

Toto však bratia neprehltli; nedopriali otcovi dňom ani nocou pokoj a húkali doňho, že je celkom nemožné, aby sa Janko Hlúpik, ktorý ničomu ani za mak nerozumie, stal kráľom; a tak otca uprosili, aby pripravil inú skúšku. Nakoniec kráľ povedal: „Ríšu zdedí ten, ktorý mi prinesie najkrajší prsteň.“ A šiel s nimi pred zámok a história s pierkami sa opakovala, Jankovo pierko zasa zostalo ležať opodiaľ, čo bolo bratom na posmech a výsmech. Lenže Janko Hlúpik neváhal a ponáhľal sa dolu k ropúšej kráľovnej a povedal jej, že tentoraz musí priniesť ten najkrajší prsteň na svete. Tak nechala opäť priniesť truhlicu a vytiahla z nej prsteň taký prekrásny, že by človek neuveril, že ho stvorila ľudská ruka. Janko s ním pospiechal na zámok, kde už zasa čakali bratia, ktorí sa s hľadaním nepretrhli, kúpili prvý lepší prsteň u zlatníka v meste a mysleli si, že svoju vec majú istú. Ale kráľ, keď uvidel Jankov prsteň, bez dlhého rozmýšľania povedal: „Tebe patrí ríša.“ A tak sa aj stalo!

To zasa nebolo bratom vhod, a tak dlho dotierali, kým im kráľ neuložil tretiu úlohu; majú mu priviesť tú najkrajšiu nevestu na svete. Po tretí raz vyšiel starý kráľ pred zámok, aby pierka rozfúkal na všetky strany, ale tretie zasa spadlo opodiaľ. Janko Hlúpik šiel dolu k ropúšej kráľovnej a povedal jej, že teraz potrebuje krásne dievča. Toto prianie bolo však veľmi jednoduché, kráľovná vydlabala žltú tekvicu a zapriahla do nej šesť bielych myšiek. Keď sa jej Janko spýtal, čo si s tým počne, povedala mu, aby do toho kočiarika posadil niektorú z ropúšok. Janko teda naslepo siahol do húfu ropúšok a jednu posadil do tekvicového kočiarika. Sotva ropuška dosadla, premenila sa na krásne dievča, tekvica na koč a tie myšky na kone. Vtedy ju Janko radostne pobozkal, pobodol kone a išli ku kráľovi. Jeho bratia už čakali, ale ani tentoraz sa v najmenšom nenamáhali, schmatli prvé dve pekné sedliacke dievčatá a tie kráľovi priviedli. Keď si kráľ všetky dievčatá obzrel, povedal: „Tebe, môj najmladší, patrí po mojej smrti kráľovská koruna.“ A tak sa aj stalo!

Ale tí dvaja bratia unavovali uši starého kráľa neustálymi sťažnosťami a prevelikým krikom, ako môže byť ten hlupák kráľom? A obaja si priali, aby v sále zavesili kruh, ktorým dievčatá musia preskočiť; rátali s tým, že ich sedliacke dievčatá sú silné a tá krásavica slabučká, pri skoku si zlomí väz a bude vybavené. Kráľ teda súhlasil. Najprv skákali sedliacke dcérky, ale keďže boli trošku nemotorné, pri skoku si polámali údy. Nakoniec skočila ropúšia princezná tak ľahko ako srnček a všetky námietky razom ustali.

Tak sa stal Janko Hlúpik kráľom a vládol múdro a spravodlivo až do konca svojich dní.