Tajomstvo lesa

Jakub s Eliškou mali prázdniny. Ich ocko mával veľa práce, a tak si vždy veľmi vážili, keď si na nich urobil čas a spoločne podnikli niečo pekné.

Bola krásna slnečná nedeľa a ocko navrhol, že by sa mohli vybrať na výlet do lesa. Mama s Eliškou pripravili desiatu a ocko deťom ešte pripomenul, že v lete dáva les dobrým ľuďom veľa darov. Predošlé dni vydatne pršalo, a tak Jakub sám prišiel na to, že budú určite potrebovať košíky na huby. Eliška vzala vedierka na čučoriedky, čo keby ešte nejaké rástli.

Babka, ktorá býva o poschodie nižšie spolu s nimi v jednom domčeku, za nimi volala plná starostí: „Deti, v lese je plno kliešťov! Hlavne choďte len po cestách. V správach včera hovorili, aké strašné choroby z toho vznikajú!“

Deti vedeli, že tie najkrajšie hríby popri cestách určite nenájdu, a aj čučoriedičie musí byť poriadne husté a vysoké, aby sa mohli na čučoriedkach riadne najesť. Vedeli však, že babke nemôžu vysvetľovať, že v lese je okrem kliešťov ešte veľa milých obyvateľov, ktorých môžeme zazrieť, keď ideme pekne potichu. Niektorých z nich však môžeme len vycítiť svojím srdiečkom.

Babka ešte volala na mamu: „Marta, natri deti opaľovacím krémom, nech sa na tom prudkom slnku nespália!“

Deti na seba opäť spod oka žmurkli, lebo vedeli, že nie je nič krajšie, než nastaviť žiariacemu slnku svoje tváre. Babku mali rady, ale niekedy jej tajne hovorili „čierna kronika“.

Mama ich za to napomínala. Potom im však vysvetlila, že človek, ktorý si stále robí starosti a vo všetkom prirodzenom vidí nejaké nebezpečenstvo, žije v zbytočnom strachu. Ale ten, kto hľadí v ústrety každému novému dňu s radosťou, kto s čistým srdcom prežíva každý okamih a miluje prírodu, tomu sa žije ľahšie. Vysvetľovala deťom, že mnoho ľudí, aj keď sami nerozmýšľajú, verí bez výhrad všetkému, čo sa hovorí v televízii a najmä v správach. A pretože sa v dnešnej dobe v správach len zriedka hovorí niečo pekné, žijú takíto ľudia v myšlienkovom svete plnom úzkosti a obáv.

„Bude najlepšie,“ vysvetľovala ďalej mama, „keď babke nebudete rozprávať veci, z ktorých by mala strach, napríklad to, ako si, Jakube, pomáhal ockovi stavať komín na streche, ale rozprávajte jej vždy to krásne, čo ste prežili, aby sa mohla tiež tešiť.“

Deti to vedeli, ale Jakub sa vždy neudržal a rád rozprával babke aj tie nebezpečné zážitky, ktoré prežil s ockom, aby babka vedela, aký je odvážny. Samozrejme, že ocko chcel z Jakuba vychovať poriadneho muža, a tak trocha nebezpečenstva bolo treba. Mama verila, že ocko má vždy všetko pod kontrolou, ale na ich dobrodružstvá sa radšej nepozerala.

Cesta autom deti prestávala baviť a pýtali sa obvyklou otázkou: „Kedy už tam budeme?“

Ocko odpovedal: „Za pol hodinu.“

Eliška už chodila do školy, tak vysvetľovala Jakubovi, že každá minúta má šesťdesiat sekúnd a každá hodina šesťdesiat minút. A tak začali počítať do šesťdesiatich. Jakuba to bavilo, a keď sa pri tom počítaní poriadne zamotali, boli už na mieste.

Ocko zastavil na lesnej ceste. Deti rýchlo vzali košíky a vedierka a radostne výskajúc vybehli do lesa, kam viedla širšia cesta. Po pravej strane cesty deti vítal mohutný dub a kýval na ne svojimi konármi. Deti sa zastavili a museli svoje hlavičky poriadne zakloniť dozadu, aby mohli tomuto kráľovi lesa pozrieť až do koruny.

To už k nim došli aj ocko s mamou a ocko im začal vysvetľovať:

„Vidíte, deti, tento mohutný strom je strážcom tejto cesty. Do lesa je vítaný len ten, kto prichádza s čistým srdcom a správa sa pekne. V lese žije veľa obyvateľov a človek sem prichádza ako hosť. Predstavte si, deti, keby k nám domov prišla nejaká návšteva a začala by tam kričať, trhala by kvety a vyhadzovala odpadky.“

„Brr. Takú návštevu by sme teda nechceli,“ predstavil si živo Jakub a bolo mu teraz jasné, ako sa majú v lese správať.

„Keď pôjdeme pekne potichu, možno uvidíme obyvateľov lesa tak prirodzene, ako tu žijú. Eliška, ty vieš, ako vedeli v lese našľapovať indiáni. Ani halúzka im nezapraskala pod nohami. Nepôjdeme predsa po širokej ceste, ale pôjdeme vtáčou stopou, ako tomu s mamou hovoríme. Pozrite sa, deti, tu vpravo. Čo vidíte?“

Deti si mohli oči vyočiť, ale nič zvláštne nevideli. „Nepozerajte sa len očami. Máte ešte jedno očko, ktorým sa pozerá vaša duša. Tak budete môcť vnímať veci, ktoré sú pre iných ľudí skryté.“

Deti mlčky čakali, čo ocko povie ďalej.

„Tak ja vám to teda prezradím. Keď budete častejšie používať očko duše, ktorému niektorí ľudia hovoria tretie oko, môžete okrem mnohých iných vecí uvidieť v tráve takú jemnú stužku. Každý človek ju môže vnímať inak. Táto stužka je už málo badateľná,“ ukazoval ocko do trávy. „Znamená to, že tadiaľto pred dlhším časom išlo nejaké zviera. A tu vedľa môžem zreteľne rozoznať, kade vedie. Tadiaľto išlo nejaké zviera nedávno. A vy môžete vystopovať, čo to bolo za zviera.“

Deti to zaujalo a hneď sa vydali po sotva badateľnom chodníčku ďalej. Čoskoro ocka upozorňovali posunkami, že našli trus. Podľa neho potom poznali, že to bola asi srnka. V hustom mladom lesíku potom našli ležovisko v tráve a ľahko uhádli, že tu zviera odpočívalo. Jakubovi sa jeho mäkká postieľka v tráve veľmi páčila a už si predstavoval, ako by mohli niekedy prenocovať v lese, čo ocko už tiež plánoval.

Po tejto cestičke sa deti dostávali stále hlbšie do lesa. Ocko ich opäť zastavil, že im niečo povie:

„Aby sa vám, deti, nemohlo stať to, čo Jankovi a Marienke z rozprávky, keď zablúdili, je potrebné, aby ste sa vedeli v lese dobre orientovať. Každý z vás, aj mama, mi teraz ukáže, akým smerom stojí naše auto.“

Pretože srnčia stezka bola kľukatá a deti pobehovali sem a tam, nebola to úloha jednoduchá. Navyše všetci spoliehali na to, že keď sú s ockom, nemôže sa im nič stať a nemôžu sa ani stratiť, a tak nikto cestu nesledoval a na spiatočnú cestu ešte nebolo ani pomyslenia. Stalo sa, že každý ukázal úplne iným smerom. Len strana, ktorú ukazovala mama, sa aspoň trochu približovala k ockovej.

„Tak vidím, že by ste všetci zablúdili rovnako ako deti z rozprávky. Šťastie, že v lese nie sú žiadne ježibaby. Ale myslím, že keby sa zmrkalo a boli by ste tu sami, tajomno a rozmanité zvuky lesa by vo vašej fantázii vytvorili ešte hroznejšie bytosti,“ smial sa ocko.

„Veď si spomeňte, ako ste šli na chalupe stezkou odvahy po jednom do stmaveného lesa.“ Deti sa vtedy naozaj báli a najviac vtedy, keď neďaleko začal hlasno štekať mladý srnec, ktorý sa najskôr naľakal ešte viac než deti, ktoré ho nevedomky vyplašili.

„Ale toho srnca sa naľakal aj dedo, ktorý mal na konci stezky robiť strašidlo,“ bránil sa Jakub.

Teraz sa však deťom les zdal nádherný a bolo by celkom hlúpe čohokoľvek sa báť.

„Večer majú ľudia v lese pocit, že ich niekto sleduje, že je les plný čohosi tajomného,“ pokračoval ocko. „Už som vám rozprával, že je to tým, že po západe slnka, keď sa šerí, sa môžu zo svojich pôsobísk vzďaľovať bytosti, ktoré boli po celý deň svojou prácou viazané na jedno miesto – napríklad bytosti stromov sa môžu večer od svojho stromu vzdialiť. Pri západoch slnka býva v prírode taká čarovná atmosféra preto, že všetky bytosti ďakujú vznešenému Stvoriteľovi za krásny deň, ktorý smeli prežiť. A preto, deti, teraz, keď sme tu, kde je veľa krásnych bytostí prírody, skúsme ich pekne pozdraviť. Nemusíte nahlas, len im zo svojej duše pošlite to najkrajšie a oznámte im tak, že ste ich priatelia. Bytosti lesa sú dnes plaché ako divé zvieratá, pretože od človeka sa väčšinou nedočkajú ničoho pekného.“

Deti o bytostiach prírody už veľa od ocka a mamy počuli, a tak ako najlepšie mohli a zároveň prirodzene čisto poslali pozdrav všetkým bytostiam tohto lesa. Jakub detsky bezelstne nahlas ešte dodal: „Prosíme vás, škriatkovia, aby sme našli huby a čučoriedky.“ Mama s ockom sa tomu usmievali, ale všetci jeho prosbu podporili. A vtom, akoby vedené neviditeľnými pomocníkmi, prichádzali deti na miesta, kde boli pre ne ukryté tie najkrajšie poklady lesa. Za každú krásnu hubu aj za čučoriedky a maliny deti v duchu poďakovali bytostiam.

Naozaj ťažko naložení darmi prírody kráčali inou cestou smerom k autu. Deti to však ťahalo smerom, kde sa pri pohľade do korún stromov zdalo, že je les redší. Išli teda tým smerom, počúvajúc vnútorné nutkanie. A skutočne, prišli na miesto, ktoré na nich dýchlo čarom doslova rozprávkovým. Aj mama s ockom priznali, že takéto zvláštne a krásne miesto sa len tak nevidí. Medzi vzrastlými stromami sa rozprestierala čistina posiata najrozmanitejšími lúčnymi kvetmi, ktoré sa akoby predbiehali v kráse a rozmanitej farebnosti kvetov. Bielostné margaréty so žltými očkami, blankytne modré zvončeky, ružové smolničky a mnoho kvetov, ktoré deti azda ešte nevideli. Kúzlo ešte podčiarkovali zlatisté slnečné lúče, ktoré vytvárali z veľkých kvapiek rosy, ktoré tu boli po nočnom daždi hojne rozsypané, nádherné dúhové korálky. V miestach, kde si pavúčikovia napli pavučiny, boli tieto trblietavé korálky navlečené ako na stuhách, z ktorých boli utkané perleťové dečky ako na kráľovskom zámku. Vlažný vetrík pohupoval kalichmi kvetov a lúčne zvončeky zvonili na pozdrav.

Deti sa udivene pýtali: „Odkiaľ sa berie taká nádhera? Veď je to tu ako v rozprávke! Takto krásne to musí určite byť hore v nebi, v záhradách milého Boha.“

Ocko videl, ako ich detské duše prekypujú radosťou, a nie inak to prežíval aj on s mamou. Videl v očiach mamy veľké šťastie a z neho tryskajúcu vďaku veľkému Stvoriteľovi za nádheru, ktorou smeli byť tento deň od bytostí obdarovaní. Ocko začal hovoriť:

„Milé deti, toto miesto je skutočne rozprávkovo krásne. Kúzlo rozprávkovej krásy na nás dýchne vždy tam, kde môžu bytosti nerušené človekom tvoriť krásu na česť svojho Stvoriteľa. Také miesta, kde cítime, že sa našej duše dotýka mocná sila a zároveň je nám prelahko a krásne na duši, bývajú miestami, kam bytosti prírody chodia uctievať Pána všetkých svetov. Ľuďom, z ktorých cítia čistotu, lásku a z ktorých duší žiari krásne svetlo, môžu tieto miesta ukázať. Určite nie je náhoda, že sme došli až sem.“

A deti horlivo prisviedčali, že ich to sem skutočne ťahalo a cítili sa akoby postrkované malými ručičkami neviditeľných bytostí.

„My ľudia,“ pokračoval ocko, „musíme chrániť a ctiť tieto miesta a vstupovať sem ako do krásneho chrámu. Pamätajme, že aj naše nečisté myšlienky by takéto miesto poškvrnili. Môžeme tu bytosti obdarovať.“

To sa deťom veľmi páčilo a najradšej by začali hľadať nejaké darčeky – peknú šišku ozdobenú kvietkom, alebo by radi vyrezali niečo pekné z kôry. Ale ocko ich zastavil:

„Nemusíte nič hľadať, deti, veď to najkrajšie, čo bytosti prírody môžu vytvoriť, tu majú – najkrajšiu kvetinovú záhradku. Ale my im môžeme dať niečo viac než darček, niečo zo svojho vnútra. Odovzdajme teraz všetkým milým bytostiam zo seba to najkrajšie. Darujme im náruč lásky a čisté svetlo, ktoré smieme prijímať svojím vnútrom zhora. Človek môže bytostiam prírody odovzdať niečo, čo si ony samy načerpať nemôžu.“

A tak sa všetci stíšili a nechali cez seba pretekať to najkrajšie, čo mohli ich vnútra pojať. Všetkým bolo, akoby prežili spolu s bytosťami prírody takú malú pobožnosť. Veď bola aj nedeľa.

Po chvíľke ticha ocko ešte dodal: „Deti, pýtali ste sa, odkiaľ sa berie taká nádhera. Predstavte si, že vysoko nad našou Zemou sa nachádzajú nádhernejšie a nádhernejšie oblasti svetla, ktoré sú o to žiarivejšie, o čo sa nachádzajú vyššie, bližšie k milému Bohu. V jednej rozprávkovo krásnej oblasti sa nachádzajú prekrásne záhrady, kde sú predobrazy všetkých pozemských kvetov, stromov i krajín. Odtiaľ bytosti čerpajú a tieto obrazy prinášajú sem na Zem, keď tu vzniká nový kvet alebo nový rastlinný druh.“

Jakubovi sa to veľmi zapáčilo a zvolal: „To by som chcel tiež robiť!“

A ocko slávnostne odpovedal: „Áno, aj my, ľudia, môžeme a dokonca už dávno máme pri svojom konaní čerpať inšpiráciu vo svetlých oblastiach. Viem, Jakube, že sa chceš stať staviteľom. Práve v tomto odbore sa môžeš nechať viesť, môžeš sa vo vnútri spájať s krásnymi úrovňami, kde už stoja prekrásne stavby, ktoré môžu byť predobrazom stavieb, ktoré tu na Zemi ľudia postavia. V každom odbore ľudskej činnosti môže človek čerpať z týchto predobrazov, ktoré sú položené v úrovniach zaliatych svetlom vysoko nad touto Zemou. Potom by neboli len ojedinelé miesta, kde sa môžeme cítiť krásne, ako tu, ale celá Zem by sa stala obrazom svetlých záhrad tam hore, ako to už malo byť. My s mamou si veľmi želáme, aby to tak bolo.“

Jakub ani Eliška na tento zážitok nikdy nezabudli a určite sa budú veľmi snažiť, aby sa pri každej práci, ktorú budú robiť, nechali viesť a inšpirovať krásnymi obrazmi, ktoré sa k čisto mysliacemu človeku znášajú zhora na pomoc pri jeho tvorení.

O niečo neskôr deti v sprievode rodičov doniesli bytostiam na toto miesto ako vďaku spolu s krásnymi myšlienkami aj hmotný dar, taký, z ktorého sa bytosti vždy radujú – nádherný číry krištáľ.