Santalový strom

Žil raz jeden roľník a mal dvoch synov a dcéru. Dievča sa volalo Majrambi a takú krásavicu by druhú pohľadal. Vedľa býval bohatý báj. Ten sa chcel oženiť, a tak rozkázal sluhom:
„Choďte a nájdite mi ženu, ktorá by bola rovnako krásna ako Majrambi.“
Slúžobníci vedeli, že ich čaká dlhá cesta. Obuli si preto črievice s drevenými podrážkami a do ruky vzali železné palice. Hľadali a hľadali, ale márne. Vrátili sa a povedali bájovi:
„Ó náš milostivý pán! Drevené podrážky sme prechodili, že sa cez ne vidí ako cez sito, železné palice máme tenké ako ihly. Nikde sme však nestretli krásavicu, ktorá by sa mohla Majrambi vyrovnať.“ Báj ich teda poslal k Majrambinmu otcovi a povedal:
„Sľúbte mu bohatý kalým, ak mi dá svoju dcéru za nevestu!“ Keď otec Majrambi počul túto novinu, poradil sa s manželkou a so starším synom. Potom súhlasil a začali chystať svadbu. Len Majrambi nikto nič nepovedal.
Dali vykŕmiť jahňatá, pomleli múku, vybili maslo a kúpili na bazáre ryžu.
Vrece s ryžou vysypal otec na slnko, aby vyschla. Potom zavolal Majrambi a povedal jej:
„Dcérenka, postráž ryžu, nech ju nepozobú vtáky!“ Majrambi si sadla k hromade a vyšívala čiapočku. Sedí a vyšíva, a tu priletela straka. Začala škriekať, ale Majrambi ju nepočúvala. Keď však straka zakričala hlasnejšie, dievča sa jej opýtalo:
„Čo to bľabocieš, milá straka?“
„Dovoľ mi pozobať trochu ryže a ja ti všetko poviem.“
„Len sa najedz,“ súhlasila Majrambi. Straka si napchala strevo a potom povedala:
„Toto je ryža na tvoju svadbu! Chcú ťa vydať za vášho suseda, starého bája.“
Majrambi sa nahnevala a vtáka odohnala. Lenže jej to nedalo pokoj:
„Prečo by to straka rozprávala len tak? Že by ma naozaj otec s matkou a starším bratom chceli dať bájovi? Veď ma už nemajú radi?“
Zosmutnela, vytiahla ihlu z čiapočky a zapichla ju do zeme. A ihla sa v tej chvíli premenila na santalový strom a vyrástla až do oblakov. Majrambi objala voňavý kmeň a zaspievala:

„Santalový strome,
nech z teba je kreslo,
nech ma preč odtiaľto
do diaľavy nieslo!“

Nestihla ani dospievať a strom ju začal dvíhať. Uvidela to matka, vybehla a volala:
„Dcérenka moja, Majrambi drahá! Vráť sa! Nie je pravda, čo sa hovorí!“
Majrambi jej však neodpovedala. Matka bežala domov a s plačom povedala mužovi:
„Otec mojich detí! Dcéra nás navždy opúšťa!“ Roľník vyšiel z domu a vidí, že Majrambi unáša santalový strom do oblakov. Zaúpel, pokúšal sa dcéru prehovoriť, aby sa vrátila, ale márne.
Počul otcov a matkin plač Majrambin starší brat, pribehol a volal:
„Sestrička milá, Majrambi! Nenechávaj nás tu v smútku!“ Ale Majrambi nedala nič ani na jeho slová.
Rodičia vedeli, že Majrambi nadovšetko miluje svojho mladšieho brata. Priviedli ho teda a navádzali:
„Tvoja sestrička chce od nás ujsť. Popros ju, nech sa vráti!“ A chlapec sa žalostne rozplakal. Majrambi sa ho zželelo a zaspievala:

„Santalový strome,
nenechaj ma v žiali,
pusť ma na chvíľočku
k bratčekovi dolu, aby sme sa objali!“

Nestihla ani dospievať a už sa pomaličky polahučky znášala nižšie a nižšie. Keď bola kúsok nad zemou, spustila vrkoč a zavolala na mladšieho brata:
„Chyť sa! Vezmem ťa so sebou!“
Chlapec chytil vrkoč a Majrambi ho vytiahla hore. Potom zaspievala:

„Santalový strome,
nech z teba je kreslo,
nech ma preč s bratom
do diaľavy nieslo!“

A strom ich začal oboch dvíhať.
Tak sa Majrambi s bratom ocitli v ďalekom kraji. Pozerajú sa okolo a všade do nedohľadna step. Kam sa vybrať?
„Nech sa stane, čo sa má stať,“ povedala Majrambi a vydali sa rovno za nosom. A tak išli a išli, až dostali hlad. Majrambi sa zastavila a obzrela sa. V stepi uvidela oráča.
„Nemal by si kúsok chleba?“ poprosila ho. „Môj bratček je hladný.“
„Tamto na medzi pod kabátom nájdeš chlieb a vodu. Choďte sa najesť.“
Majrambi bratčeka nakŕmila a potom sa vrátila k oráčovi.
„Ďakujeme ti za jedlo. Teraz nám poraď, kade sa máme dať. Sme cudzinci a nevieme, kam sa vybrať.“
„Choďte touto cestou,“ ukázal oráč na východ. „Prídete k jazeru, ale nepite z neho. Stali by sa z vás žaby! Potom dorazíte k potôčiku, ale ani z neho sa nesmiete napiť. Premenili by ste sa na gazely. Smäd môžete zahnať až vodou zo širokej rieky.“
Majrambi oráčovi poďakovala, vzala bratčeka na chrbát a pokračovala v ceste. Išla a išla, až uvidela jazero. A v ňom plno žiab.
„Daj mi piť, sestrička, mám smäd,“ prosil chlapec. Ale Majrambi mu povedala:
„Nejde to. Premenil by si sa na žabu.“
A tak kráčali ďalej. Od horúčavy sa im až jazyk lepil na podnebie, a tu sa konečne pred nimi objavil potok. Voda v ňom bola čistá a priezračná. Majrambi si povedala, že si v nej opláchne tvár. Posadila brata na breh a zišla dolu. Chlapec to však nevydržal a napil sa. A v tej chvíli sa premenil na gazelie mláďa. Keď to Majrambi uvidela, zaúpela:
„Prečo si ma nepočúvol, bratček? Čo si teraz počnem?“
Čo jej však zostávalo, len ísť ďalej?
Išli a išli, až prišli k mohutnej rieke. Majrambi si sadla na kameň a horko sa rozplakala:
„Ako sa dostaneme na druhú stranu?“
A tu, odkiaľsi sa vzal, stál vedľa nej veľký kozorožec. Opýtal sa jej:
„Prečo plačeš, dievčatko?“
„Ako by som ja nešťastná neplakala, keď neviem, ako sa preplavíme cez tú obrovskú rieku,“ odpovedala Majrambi.
„Sadnite si mi na chrbát,“ ponúkol jej kozorožec. „Prenesiem vás.“
Majrambi vzala gazelie mláďa do náručia a nasadla na kozorožca. Kým sa nazdala, boli na druhom brehu.
„Teraz choďte, kam potrebujete,“ povedal kozorožec a zmizol.
Dievča mu v duchu poďakovalo a uberalo sa ďalej, gazelie mláďa krok za krokom v jej stopách. Až nakoniec prišli na lesnú čistinu. Majrambi postavila z konárov chatrč a usídlili sa v nej. Neďaleko nastražila sieť. A netrvalo dlho a chytila sa do nej jarabica. Majrambi ju oškubala, vypitvala a upiekla. Tak žili deň po dni.
Raz vyšiel pádišáh tej krajiny na poľovačku. Jeho sokol prenasledoval dve jarabice a tie sa pri úteku zapletli do Majrambinej siete. Prišiel honec a veľmi sa začudoval, keď zazrel prekrásne dievča s gazelím mláďaťom.
„Kdože si? Človek, zviera, alebo krásna víla?“ opýtal sa.
„Nie som ani zviera, ani víla, ale človek,“ odpovedala mu Majrambi.
„Vieš čo?“ povedal honec. „Upečieme tie jarabice a ja ich odnesiem svojmu pánovi.“
„Dobre,“ súhlasila Majrambi. Jednu jarabicu piekla ona, druhú honec. Ten bol však tak okúzlený dievčenskou krásou, že nedával pozor na to, čo robí. Jarabica mu spadla do ohňa a pripálila sa. Majrambi svoju zato upiekla pekne do zlatista.
Honec odniesol pochúťku pádišáhovi a panovník sa opýtal:
„Kto piekol tie jarabice?“
„Ja sám, ó vládca celého sveta!“
„Neklam,“ okríkol ho pádišáh. „Spáliť jarabicu dokážeš, to ti verím. Ale pripraviť takú pochúťku ..... ? Hovor pravdu, inak pôjdeš na mučenie!“
Honec sa zľakol a priznal farbu:
„Na lesnej čistine žije akási spanilá dievčina. To ona pre teba upiekla jarabicu.“
Pádišáh mu prikázal:
„Nemeškaj a zájdi pre ňu. Ak je to naozaj taká krásavica, vezmem si ju za ženu.“
Keď honec prišiel na čistinu, povedal Majrambi:
„Nechaj všetko a poď so mnou. Pádišáh si ťa chce vziať za manželku.“
„Som len úbohá tuláčka a on taký pán,“ vzdychla si dievčina skromne. „Keď mi to však prikazuje, čo robiť?“
Vzala do náručia gazelie mláďa a sadla si k honcovi na koňa. A jej krása pádišáha na prvý pohľad tak okúzlila, že si Majrambi odviezol do paláca.
Niekoľko dní a nocí slávili svadbu a Majrambi sa stala pádišáhovou najobľúbenejšou manželkou. Dve ostatné pádišáhove ženy však na najmladšiu hlboko zanevreli. Závideli jej krásu aj to, že ju ich manžel miluje viac ako ich.
Netrvalo dlho a Majrambi čakala dieťatko. V čase, keď sa práve malo narodiť, vybral sa pádišáh zase na poľovačku, a preto staršie manželky poveril, aby sa o Majrambi i dieťa čo najlepšie starali. Lenže tie najmladšiu nenávideli čoraz viac a vymýšľali, ako sa jej zbaviť.
V záhrade pri paláci bol rybník a na jeho brehu rástol vysoký platan. Staršie pádišáhove manželky pripevnili na konár hojdačku a Majrambi prehovorili, aby si na ňu sadla. Potom ju rozhojdali a prerezali povrazy. A nešťastná Majrambi spadla rovno do rybníka.
Zlé ženy sa zaradovali a vrátili sa so smiechom a veselím do paláca. Zato Majrambinho bratčeka ..... gazelie mláďa polievali slzy hojnejšie ako dažde na jar.
Nadišiel čas a pádišáh sa mal vrátiť z poľovačky. Manželky napiekli chlebových placiek, dali ich vyschnúť na slnku a potom ich položili na pričňu. Navrch si ľahla najstaršia.
Potom, čo pádišáh prišiel k bráne, hneď sa zaujímal, prečo ho nevíta Majrambi. Prostredná žena mu však povedala:
„Radšej sa na ňu ani nepýtaj. Určite to bola čarodejnica. Len čo si odišiel, vyletela za tebou a odvtedy o nej nikto nevie. Ale teraz si pospeš k svojej najstaršej žene. Umiera, azda ju tvoja Majrambi očarila.“
Vydal sa teda pádišáh k chorej. Vyzerala naozaj, že má smrť na jazyku. Len sa pohla, ozýval sa praskot, akoby sa jej drobili kosti ..... to ako sa pod ňou drvili placky.
„Čo je mi to za čudnú chorobu?“ podivil sa pádišáh. „Pošlite sem mullu, nech sa modlí, a lekára, aby sa pokúsil chorobu vyhnať!“
Ale žena zašepkala:
„Nepotrebujem ani mullu, ani lekára. Viem sama o najlepšom lieku. Rozkáž zarezať gazelie mláďa, uzdraví ma jeho mäso.“
Pádišáh dal znamenie katom a tí gazelie mláďa chytili a spútali. Už-už mu pristavovali nôž na krk, ale gazelie mláďa ich poprosilo:
„Počkajte ešte, nebe? te mi život skôr, než sa napijem.“
Kati sa nad ním zmilovali a dovolili mu zabehnúť k rybníku. Išli však pre istotu za ním.
Gazelie mláďa na brehu vykríklo:
„Sestrička, sestrička, pomôž mi! Chcú ma podrezať!“
A Majrambi mu z hlbín odpovedala:
„Santalový strome, zbavil si ma potupy,
nech sa hneď katom nože otupia!“
Gazelie mláďa sa vrátilo a povedalo katom:
„Teraz môžete vykonať, čo vám panovník prikázal!“
Popravčí mu prešli nožom po hrdle, ale čepeľ akoby kĺzala po skle.
Bežali teda kati k pádišáhovi a rozprávali mu, čoho boli svedkami.
Pádišáh sa zamyslel a potom zavelil:
„Zavolajte obra Řekuvyloká. Uvidíme, čo sa skrýva v rybníku.“
Obor Řekuvyloká vypil vodu z rybníka do poslednej kvapky. A na dne sa objavil úhľadný domček a vnútri dve zelené kolísky. Medzi nimi sedela Majrambi, kolísala krásne dvojičky a vyšívala čiapočku. Gazelie mláďa poskočilo a od radosti sa hneď premenilo na chlapca.
Pádišáh sa prísne opýtal, čo to znamená, a Majrambi mu rada rozprávala, ako sa všetko stalo. Keď pádišáh celý príbeh vypočul, nahneval sa a rozkázal priviazať svoje staršie ženy divokým kobylám o chvosty.
Odvtedy žila Majrambi v samých poctách. Pádišáh bol hrdý na to, že sa mu narodili hneď dvaja synovia, a tak usporiadal hostinu a pozval naň ľudí z celej svojej ríše.
Kým ste boli doma, my sme u neho šerbet pili, zjedli sme horu pilavu, jedla bolo nad hlavu.