Berona

Býval jeden kráľ a ten kráľ mal veľkú a krásnu záhradu, ktorej azda nikde nebolo páru. V tej záhrade bol jeden vysoký a košatý strom, rovný ako jedľa, krásny ako lipa. Nech prišiel do záhrady kto prišiel, každý naň najprv oči upieral a nemohol sa naň dosť nadívať. Pre jeho krásu si ho aj sám kráľ často obzeral zo všetkých strán a nikdy sa jeho krásy nemohol nasýtiť. I vraví si raz:
„Už by som len rád vedel, ako ti hovoria a či nejaké ovocie rodíš. Sám si dosť lámem hlavu a nič nemôžem vymyslieť, prečo pri svojej kráse už toľko rokov nijaké ovocie nenosíš! Veľa by som dal za to, keby mi niekto oznámil, čo je v tom, ako je to s tebou.“
V myšlienkach odišiel zo záhrady, ale stále mu v hlave vŕtalo, ako by sa o tom strome niečo dozvedieť mohol. Konečne mu napadlo, či by mu to múdri ľudia nevedeli povedať.
Dal zavolať z celej krajiny múdrych ľudí, záhradníkov aj hádačov. Keď sa zišli, zaviedol ich do záhrady k tomu stromu a riekol im:
„Ľudia milí, mnoho rokov tento strom tu stojí, rastie a ovocie nemá; rád by som vedel, čo je to za strom a či ovocie ponesie.“
Tí múdri ľudia, hádači a záhradníci sa veľmi čudovali tej kráse, obzerali si ho zo všetkých strán, ale na kráľovu otázku nevedeli odpovedať, až sa tu prikolísal jeden starý, o palicu opretý človek. Ten vykročil zo zástupu, postavil sa pred kráľa a riekol:
„Darmo si lámete rozum, to sa uhádnuť nedá, ale ja vám o tom čudnom strome niečo poviem.“
Všetci načúvali a starček rozprával ďalej. „Za mojej mladosti mi rozprával jeden veľmi starý človek, že tomuto stromu azda na celom svete páru niet a že nosí také ovocie, aké ľudia ešte nevideli. Pred polnocou vypučí, po chvíľke kvitne a zas po chvíľke dozrieva zlaté ovocie. O polnoci ho niekto oberie, neviem kto.“
Všetci hľadeli na starca s údivom a kráľ s vyjasnenou tvárou:
„Keď je to tak,“ vraví na to kráľ, „dám ho strážiť. Strom je môj a zo svojho stromu môžem ovocie oberať, v tom mi azda nikto brániť nebude. Tak urobím.“
Kráľovi traja synovia stáli pri otcovi a čakali, čo povie ďalej; kráľ sa však obrátil rovno k nim a riekol:
„Moji synovia, teraz rozmýšľam, kto by sa na to strážanie dať mohol. Vy ste mi najvernejší, ste dobrí, čulí šuhajci, nepustil by sa do toho jeden z vás?“
„Ja sa o to pokúsim,“ riekol najstarší; „azda ho uchránim a na ukážku vám jedno ovocie prinesiem.“
„Nuž, syn môj, keď to skúsiš, len sa udatne drž,“ povedal mu otec.
Prišiel večer. Najstarší kráľovský syn si zavolal druhov, nabrali pečeného mäsa a vína, aby im bolo veselšie a aby aj nezaspali; takto pripravení sa vybrali do záhrady pod strom. Rozložili oheň, jedli, pili, smiali sa, veselili sa, takže im sen ani na oči neprišiel.
Pred polnocou si prezerajú strom, nájdu púčiky; po chvíli sa opäť pozerajú, tu sa rozvíja kvet, a po chvíli namiesto kvetu videli malé blýskavé bobuľky. Bobuľky očividne rástli a krásne zlaté jabĺčka sa ako hviezdičky ligocú po strome. Všetci hľadia na strom, sotva dýchajú.
„Len ešte chvíľočku počkajme, kým dozrejú,“ šepkal princ.
Priblížila sa polnoc; každý sa tlačil k stromu, aby sa hore vyšplhal a jablko odtrhol; tu hľa ..... blesk, tresk, víchor, búrka a strašný lejak, tma a mrákava ako vo vreci, nebolo to inak, než akoby sa mal svet prevrátiť. Strážcovia od strachu nevedeli, kde sú, čo sú. Po chvíli sa búrka utíši; lejak prestane a na nebi sa ukáže mesiačik s hviezdičkami. Strážcovia sa pozerajú na strom a po jablkách ani stopy.
„Tu to máme, vidíte,“ riekol kráľovský syn, „veď nejaká zlá sila ich v tej búrke do jedného oberala. Či to už niekto za živa počul!“ Ale darmo túžili po jablkách, jablká nezostali.
Ráno vyzeral kráľ svojho syna, len čo sa začalo brieždiť. Nemohol sa ho dočkať, až ho konečne videl pomaly prichádzať. Keď videl, že nič nenesie, myseľ mu poklesla.
„Ale čo, synku, veď ty nič nenesieš?“
„Nič,“ riekol syn a všetko otcovi povedal. Otec sa ho na všetko pýtal, ako strom kvitne, aké má ovocie, a len ľutoval, že mu ani jedno jablko nenechali a všetky oberali. „Ja by som predsa len rád raz vo svojom živote to pekné ovocie videl. Keby sa len niekto našiel, čo by ho vedel uchrániť.“
Tu sa ohlásil jeho prostredný syn, že on bude strážiť druhú noc.
„Nuž, tak to skús, ale len smelo a opatrne, nie ako tvoj brat,“ povedal mu kráľ.
Prostredný syn sa sotva večera dočkal. Hneď si dal aj do záhrady znosiť vína a pečeného mäsa a so svojimi druhmi sa tam vybral, ako jeho brat. Rozložili oheň, veselili sa, popíjali, ako mladí ľudia.
„Bratia,“ vraví kráľovský syn, „musíme sa postarať, aby sme odtiaľto neodišli naprázdno. Ja dám tomu, kto prvý zlaté jablko odtrhne, tento svoj drahý prsteň!“
„Keď je to tak,“ riekol iný, „ja mu dám svoj zlatý palaš.“
„A ja čiapku s drahým perom,“ riekol tretí.
„Platí, platí,“ povedali všetci a zložili na kôpku prsteň, palaš aj čiapku s perom pre toho, kto prvý jablko zo stromu zoberie. Polnoc sa blížila, strom začal púčať, začal kvitnúť, odkvitne a ukazovali sa blýskavé bobuľky. Tie rástli, rástli, a už bolo vidieť jabĺčka, ako sa medzi listím ligocú. Družina sa tlačila k stromu.
„Počkajte, nech ešte trochu dozrejú,“ šepkal princ; po chvíli však sám, nevládzuc sa dočkať, prikázal:
„Tak teraz, bratia, kto skôr!“ Všetci ako splašení sa hnali k stromu s rozpaženými rukami. Tu ich zarazí nezvyčajná zima, až im líca očerveneli; pod nohami mali šmykľavý ľad, že na každom kroku padali na zem, tma ich zavalila a zima ich tak prenikala, div že nezmrzli.
Tento nečas dlho netrval; tma pominula, začalo sa otepľovať, ľad zmizol a na jasnom nebi sa ukázal mesiac s hviezdičkami. Chlapci sa pozerajú na strom, tu ani jediné jabĺčko nevideli.
„Tu to máme, bratia,“ riekol kráľovský syn, „čo to má znamenať? To sa azda nikomu nestalo, čo nám. Aké trápenie na nás prišlo!“ Márne bolo všetko ich namáhanie. Mrmlúc pozbierali svoje veci a odišli zo záhrady. Kráľ ich už čakal. V noci ani odpočinku nemal a nadisto myslel, že mu druhý syn žiadosť splní.
„No, ako bolo, synku?“ pýta sa kráľ syna.
„Ale nič,“ odpovie syn; „skoro sme o polnoci od zimy zahynuli a na ľade údy polámali.“
Kráľ nevedel, čo od údivu počať, a neustále krútil hlavou. Videl, že všetko namáhanie je darmo.
„Nech rodí komu chce!“ riekol konečne, „vidím, že všetko je zbytočné.“
Tu sa ohlási najmladší kráľovský syn, krásny, pekný šuhaj, že on pôjde strážiť.
„Už toho nechaj, synku, veď vidíš, ako sa darilo bratom,“ povedal kráľ.
„Keď sa im darilo zle, azda sa podarí mne,“ odpovedal syn.
Pred večerom sa vybral do záhrady, ale sám. Nič nevzal so sebou, len píšťalu, na ktorú si zvykol hrávať. Celá rodinka ho odprevádzala a žehnala.
V záhrade sa nedaleko stromu zastavil. Večer bol tichý, že sa ani lístok nehýbal. Začal si pískať, najprv pomaly, potom rýchlejšie a rýchlejšie; tu si pískal, akoby o niečo prosil, tu akoby mu malo srdce puknúť, tu akoby si dodával smelosť, a zase akoby mu veselosť v žilách hrala. Vrchy a doliny sa mu ozývali. Tu sa naraz blíži polnoc. Strom začne púčať, kvitnúť, po kvete sa zjavia zlaté bobuľky a z tých vyrastajú zlaté jabĺčka.
Kráľovský synček sa díval na strom, ale neprestával pískať, a čím dlhšie sa na krásne ovocie díval, tým krajšie mu píšťalka hrala. O polnoci tu zrazu priletí na strom jedna krásna, zlatá pani, oblečená v bielych šatách, a s ňou priletelo päťdesiat pekných dievčat. Začali zbierať jablká. Kráľovský synček hľadí, hľadí a nemôže z tej zlatej panej oči spustiť, nikdy takú krásu nevidel! Prestal pískať, ba prestal aj dýchať, len sa díval.
Medzitým dievčatá a pani jablká pozbierali, a keď ich mali pozbierané, spustila sa zlatá pani rovno zo stromu k peknému kráľovskému synčekovi. Stál pred ňou ako začarovaný, nevediac, čia je.
Zlatá pani sa naňho usmiala, sklonila hlavu a riekla sladkým hlasom:
„Ťažká vec to bola, vykonať, čo si ty vykonal; tvoja píšťala prezradila tvoje nevinné, dobré srdce, a len tebe som mohla ustúpiť. Počúvaj, do tejto chvíle som ja chodila zlaté jablká oberať, ale teraz prišiel rad na teba. Ja som oberala o polnoci, ty ich budeš oberať napoludnie.“
Kráľovskému synovi sa oči zaiskrili, duša sa mu rozjasnila.
„A kto si ty a kde bývaš?“ pýtal sa jej.
„Hovoria mi Berona, bývam v čiernom meste,“ povedala a zmizla.
Kráľovský syn stál ako stĺp, nespustiac oči z miesta, kde zlatá pani stála. Žiaľ ho premohol, keď videl, že je sám, a smutne si jej slová opakoval.
Keď sa rozodnievalo, spamätal sa, že má ísť k otcovi. Mal rád otca, a preto sa ponáhľal, aby ho potešil.
„Uchránil som, uchránil, a všetko viem!“ volal zďaleka.
„A kde máš jablká?“ pýta sa otec.
„Jablká nemám, ale budem ich mať každý deň,“ odpovedal syn. „Jedno krásne zlaté dievča, volá sa Berona, vždy o polnoci ich oberalo, ale teraz mi prikázalo, aby som ich ja napoludnie oberal.“
Otec radostne zdvihol hlavu, syna po tvári hladkal a takmer poskakoval ako veselý človek.
Ako zlatá pani povedala, tak bolo; kráľovský syn každé poludnie jablká oberal a otcovi ich nosil.
Pol roka bolo, ako bolo, a po pol roku začal byť najmladší kráľovský synček zamyslený, práca ho netešila, jedlo mu nechutilo, nič ho netešilo, rád postával pod stromom, myslel na zlaté dievča, myslel na ňu vo dne v noci. Cítil, že by bolo dobre, keby šiel Beronu hľadať, a oznámil to otcovi.
„Dobre, syn môj,“ povedal otec, „vidím, že za Beronou túžiš a nikde miesta nemáš. Choď s Pánom Bohom, rád ťa na cestu vypravím.“
Synček prikázal zbroj pripraviť, vybral si sluhu, nabrali potravín, sadli na kone a dali sa na cestu.
Horami, poľami, vodami, cez mnohé krajiny krížom-krážom prešli svet, ale o čiernom meste a o zlatej panne Berone ani chýru ani slychu. Na dlhej tej ceste sa minuli peňazí, takže nemali viac než každý svojho koňa a šabľu. Tu v tej ich úzkosti, čo si ďalej počnú, prišli k jednému zámku. I ponáhľali sa k nemu, domnievajúc sa, že tam niekoho nájdu, u ktorého by sa na čierne mesto a cestu k nemu popýtali.
V tom zámku bývala jedna ježibaba, matka Beronina.
Ježibaba ich videla, ako do zámku vchádzali, hneď im vyšla v ústrety, priateľsky ich vítala a žiadala si vedieť, prečo prišli.
„Radi by sme vedeli,“ riekol kráľovský syn, „či ste tu počuli o čiernom meste a o zlatej Berone.“
„Veru počuli, deti moje,“ odpovedala ježibaba. „Tu nájdete, čo hľadáte. Berona každý deň chodí do mojej záhrady napoludnie a tam ju môžete aj vidieť, ak sa vám zapáči.“
Ježibaba tušila, že idú na námluvy, preto k nim tak pekne prehovorila; ale viac na sebe znať nedala. Poludnie sa blížilo a kráľovský syn sa vybral do záhrady.
Ježibaba všetko pozorovala, a ako sa trochu vzdialil, zavolala tajne sluhu, na všetko sa ho vypytovala, a či je to vraj ten kráľ, čo Beronu pristihol pri zlatých jablkách. Sluha prisvedčil.
„No,“ vraví mu ježibaba, „vezmi si túto píšťalku, a keď zazrieš Beronu, zapískaj na ňu, aby tvoj pán čo najrýchlejšie k nej bežal. A teraz choď za pánom a vykonaj, čo ti prikazujem.“
S netrpezlivosťou sa kráľovský syn prechádzal po záhrade sem i tam, díval sa na všetky strany, ale nemohol sa dočkať Berony. Tu práve napoludnie ju zazrel sluha medzi stromovím, žiarila ako slnko. Hneď si spomenul na ježibabin príkaz, vzal píšťalu, zapískal, a v tom okamihu jeho pán zaspal tak tvrdo, akoby ho zrezal. Zlatá Berona k nemu pristúpila, dlho sa mu do očí dívala, ale keď videla, že sa neprebúdza, odišla.
Ako odišla, pán sa prebudil a sluha mu rozprával, že Berona u neho bola a práve odišla, kým sa prebudil, ale o píšťale nič nepovedal. I nevedel kráľovský syn, či sa má mrzieť na seba, že zaspal, či na sluhu, že ho nezobudil; celý bol zamrzený.
Na druhý deň, keď kráľovský syn do záhrady prišiel, ježibaba opäť na sluhu dávala pozor, a vyhliadnuc si chvíľku, radila sa s ním a dala mu opäť píšťalku. Zapáčila sa darebnému chlapovi zlatá Berona; i bolo mu teda vhod, že pán spí, a on že sa na ňu môže dívať. Len čo videl cez stromovie jej tvár žiariť, zapískal, a pán okamžite zaspal. Berona sa zase dlhú chvíľu naň dívala, i musela ju mrzieť, že ho opäť spiaceho našla, nepovedala nič a odišla.
Ako odišla, pán sa prebudil; ale keď mu sluha všetko rozprával, div si vlasy nerval a sluhu div nezbil, prečo ho nezobudil. Ešte sa tešil na tretí deň. Ale aj tretí deň sa ježibaba so sluhom dohovorila, a ten sa na to rád dal ..... pánovi svojmu rybník vypáliť! Ako Beronu zazrel, zapískal, a pán aj po tretí raz zaspal ako snop. Berona k nemu pristúpila, žalostne sa naň dívala a plakala, ale on sa neprebudil.
Dlho sa nemohla odlúčiť, ale konečne sa predsa od neho obrátila, sluhovi však takto povedala:
„Povedz svojmu pánovi, aby ti klobúk o jeden klinec nižšie zavesil, že ma len tak dostane.“
V tom zmizla a pán sa prebudil. Hneď sa pýtal sluhu, či tam zlatá pani bola, a keď začul, že tam bola a čo mu odkázala, padol do hrozného zármutku. Keď videl, že u ježibaby nič nepochodí, odišiel preč a cestou rozmýšľal, čo posledné slová Beronine asi znamenajú. I rozmýšľal dlho, až mu prišlo na myseľ, že ho sluha zrádza. I tu sa rozpálil hnevom, chytil šabľu, máchol sluhovi po hrdle a v mihu mu hlava odletela. Zem jeho telo pohltila.
Kráľovský syn, zbavený neverného sluhu, chodil sám horami, dolinami, kamenistými cestami, kam ho oči viedli. Tu počuje strašný krik, že sa až hory ozývali. Ide za krikom a tu príde na jednu lúčku, na ktorej sa traja čerti o plášť, papuče a bičík hádali.
„Pán Boh daj šťastie; čo sa tak bijete?“ pozdravil rozhnevaných čertov.
„Ťažko sa nebiť, keď ani jeden ustúpiť nechce,“ zvolali čerti všetci naraz, div ho neohlušili.
„Nevrieskajte všetci, jeden hovor a vy mlčte,“ prikázal kráľovský synček.
„Nuž počúvaj. Tento plášť, tieto papuče a tento bičík sme po otcovi zdedili, a je to vzácne dedičstvo. Kto sa do plášťa zahalí, toho ani čert neuvidí; kto papuče obuje, toho hneď tam odnesú, kam len chce, a kto týmto bičíkom udrie, hneď je tam, kde si praje! O tieto veci by sme sa mali podeliť, ale každý chce mať aj plášť, aj papuče, aj bičík, a preto sa bijeme.“
„Vy ste ale blázni,“ vraví im kráľovský syn, „ja vás v tú chvíľu dobre rozsúdim, ak súhlasíte. Máte pravdu, že by najlepšie bolo, keby sa dedičstvo dostalo jednému z vás; a keď teda každý chce mať, dobre, nech všetko dostane jeden. Ale ako! Nuž vyjdite tam na ten vrch, veci tu nechajte, a ktorý najskôr sem pribehne, dostane všetko. Páči sa vám to?“
Blázni čerti súhlasili a išli všetci traja na ten veľký vrch.
V tom prefíkaný kráľovský syn prehodil plášť cez seba, papuče obul, a bičíkom švihnúc, povedal:
„Chcem byť pred čiernym mestom, kde býva zlatá Berona!“ a v tom okamihu ho to do povetria zdvihlo, letel nad vrchmi, krajinami a vodami, až sa ocitol pred bránou čierneho mesta. Zhodil hneď plášť aj papuče a bičík odhodil. Jedno z tých pekných päťdesiatich dievčat, čo s Beronou priletali jablká oberať, sa práve tam neďaleko prechádzalo. Ako zazrelo kráľovského syna, bežalo hneď svojej panej to oznámiť.
Berona nechcela uveriť, myslela, že sa k nej nikdy nedostane, poslala druhú, tretiu z panien, ale keď všetky zhodne tvrdili, že je to on, tu k nemu pospiechala sama, aby ho privítala.
Spolu s ňou sa privalili za kráľovským synom aj tí traja čerti.
„U sto rohatých!“ zareveli jedným hlasom, „sem plášť, papuče a bičík!“
Kráľovský synček im to hodil a pekne im poďakoval. Bez ich bláznivej hádky by sa nebol dostal k svojmu zlatému dievčaťu. Tá si ho zaviedla do svojho zámku a urobila ho pánom nad sebou i celou krajinou. A keby neboli pomreli, žili by podnes!