Húsenica Jolanka

Na lúčke pri lese, tam, kam ľudské oko nedovidelo a kde vzduch voňal po jahodách, sa nachádzal domček húsenice Jolanky. Tá mala množstvo kamarátov, medzi nimi lienku Sedmitečku a komára Bzučouna. Ako to už na tomto svete chodí, aj húsenica Jolanka mala množstvo problémov, ale jeden ju trápil zo všetkých najviac. Pripadala si škaredá. Závidela ostatným ich krásu, lienke jej čierne bodky a svetluške zasa svetielko na zadočku. Trápila sa deň čo deň, až z toho ochorela.

Kamaráti nevedeli, ako jej pomôcť. Vyskúšali všetky liečivé bylinky rastúce na lúčke, ale žiadna nezaberala. Jedného dňa priletel až z ďalekej Ameriky Bzučounov kamarát pán Čmeliak. Bol to veľmi vzdelaný chlapík, ktorý všetko videl a všetko poznal a prečítal azda všetky knihy sveta. Prezrel chorú húsenicu, chvíľu chodil sem a tam a mädlil si bradu. Potom vykríkol: „Už to mám, že nás to nenapadlo skôr. Každá húsenica sa predsa musí zakukliť, aby sa z nej vyliahol krásny motýľ. Ako to, že to nevieš?“ obrátil sa na húsenicu, tá len pokrčila plecami. A keďže nikto nemal lepší nápad, húsenica sa teda zakuklila.

Kamaráti netrpezlivo čakali, čo sa bude diať. Keď sa ozvalo hlasné chrúp a chrúp, vedeli, že tá chvíľa prišla. Z kukly vyliezla krásna motýlia princezná. To bola krása! Až sa oči nestačili čudovať. Jolanka bola ten najkrajší motýľ z celej lúky. Od tej chvíle to však nebola tá usmiata Jolanka, ktorú mali kamaráti radi, čosi sa zmenilo. Celé dni len presedela pred zrkadlom a obdivovala svoju krásu. Už nemala čas hrať sa s Bzučounom na lúke, ani s lienkou Sedmitečkou nešla na pohár ranej rosy, ktorú mávala tak rada. Neprehovorila ani s mravcami, pretože sa jej zdali veľmi škaredí, a svetluške zasa povedala, že jej svetielko nepristane. A tak to šlo deň za dňom, mesiac po mesiaci, jeseň vystriedala zima a tú zasa jar.

Jedného rána Jolanka pustila svoje zrkadielko, keď sa chcela učesať, a to sa rozbilo na tisíc črepín. Keďže sa nemala na čo pozerať, rozhodla sa ísť za Bzučounom po nové zrkadielko. Jeho domček však vyzeral opustene, ani lienka dvere neotvárala. Celá lúčka bola opustená. „Haló, je tu niekto?“ volala Jolanka, ale počula len svoju ozvenu. Potom uvidela krtka sediaceho na kope, ako sa jej posmieva. „Krtko, povedz mi, kde sú všetci moji kamaráti?“ „HiHIHi,“ smial sa krtko. „Vravíš kamaráti? Ty už nemáš žiadnych kamarátov. Ku všetkým si sa správala veľmi nepekne a všetkých si urazila. Pozerala si sa len na svoju krásu a na ostatných si zabudla, ale krása nie je všetko. Oveľa dôležitejšie je, čo nosíš vnútri seba. Načo ti teraz je krása, keď si ostala celkom sama?“ Jolanka chvíľu rozmýšľala, potom však vykríkla: „Si hlúpy krtko, navyše škaredý a nemáš pravdu!“ Krtko len smutne mávol rukou a zmizol vo svojej kope.

Keď potom Jolanka sedela sama vo svojom domčeku, videla na stole ležať guľôčky na guľkovanie, ktoré pre ňu vyrobil Bzučoun. Potom uvidela venček z kvetov a jarabín, ktorý jej venovala Sedmitečka. Zrazu si uvedomila, ako veľmi jej kamaráti chýbajú, a vedela, že krtko mal pravdu. Načo jej sú krásne motýlie krídla, keď sa nemá s kým hrať? Rozmýšľala, ako by to mohla napraviť. Potom dostala nápad, upiekla tú najlepšiu jarnú tortu zo snežienok a prvosienok. Jednu pre Sedmitečku a ďalšiu pre Bzučouna. Chcela hneď bežať a kamarátom sa ospravedlniť, ale nevedela, kde ich nájsť. Musela sa teda vrátiť za krtkom. „Krtko, krtko,“ volala Jolanka. Krtko vykukol zo svojej kopy. „Čo zase chceš?“ pýtal sa nevrlo. „Prečo ma rušíš?“ „Krtko, veľmi ťa prosím, povedz mi, kam všetci odišli?“ Krtko si chvíľu Jolanku obzeral. „Hmm, vidím, že si asi prišla na to, že kamaráti sú oveľa dôležitejší ako krása. Je to pravda?“ „Áno, je to pravda a veľmi sa ti ospravedlňujem, že som aj ja o tebe hovorila škaredé veci.“ „Neviem, neviem, čo s tebou,“ pokračoval krtko, „možno by to napravil kúsok torty, ktorú neseš.“ Po chvíli však povedal: „No dobre, ja ti to teda poviem.“ Povedal jej, že kamaráti sú za lúčkou pri potoku, pretože je krásny jarný deň a slniečko tam svieti najviac a najteplejšie. „Ďakujem ti veľakrát,“ povedala Jolanka, dala krtkovi kúsok torty a letela k potoku, ako najrýchlejšie vedela. „Dievča jedno bláznivé,“ mrmlal si pre seba krtko, keď oblizoval šľahačku z torty. Všetci obyvatelia lúčky mali radosť, že Jolanka dostala rozum a že sú všetci zase veľkí kamaráti. A verte, že to bola tá najkrajšia jar na lúčke.