Zázračný visutý zámok

Bola raz jedna žena a mala syna. Ten syn živil matku i seba: pásol kravu, chodil po drevo a nosil ho do mesta na predaj a za tie peniaze kupoval chlieb.
A raz sa mu prihodilo, že niesol chrastie na trh, kúpil chlieb a išiel domov. Musel ísť lesom a prišiel k pastierom a vidí, že chcú zabiť psa, a povedal:
„Nezabíjajte ho, veď Vám to úbohé zviera nič neurobilo, radšej mi ho dajte.“
A pastieri mu povedali:
„Čo nám dáš? Daj nám ten chlieb.“
A dal im ten chlieb, vzal si psa a niesol ho domov.
Príde domov a matka sa pýta:
„Či si priniesol chlieb?“
„Nepriniesol, ale psíka som kúpil za chlieb.“
Ona povedala:
„Čím ho budeme živiť? Veď sami nemáme čo jesť.“
„No, pôjdem po chrastie, predám a nakúpim chleba.“
A šiel zasa po chrastie, predal ho a kúpil chlieb, a ako išiel lesom, vidí, že pastieri chcú zabiť kocúra, a povedal im:
„Nezabíjajte to zviera, veď Vám neublížilo, radšej mi ho dajte.“
A oni mu povedali:
„Čo nám dáš?“
„Čo by som Vám dal? Nemám nič.“
A pastieri povedali:
„Ten bochník chleba.“
A dal im chlieb a niesol si domov kocúra.
Stará zasa túžobne čakala, a keď prišiel domov, povedala:
„Neseš mi už chlieb?“
„Nenesiem, tuto som kúpil kocúra za chlieb.“
A stará povedala:
„Sám nemáš čo jesť, a čo ešte kocúr!“
On povedal:
„Veď to bude aj na niečo dobré! No, pôjdem zas po chrastie, predám a kúpim chlieb.“
A šiel tretíkrát, predal a kúpil chlieb. Ide domov lesom a vidí, že pastieri chcú zabiť hada, a povedal:
„Nezabíjajte toho hada, veď Vám nič neublížil.“ A prosil, aby mu ho dali, že sa mu páči, pretože je taký pekný.
Pastieri povedali:
„Čo nám dáš, keď ho nezabijeme?“
A on povedal:
„Ten bochník chleba.“
A dal im chlieb a oni jemu hada. Niesol si ho domov a had mu povedal:
„Živ ma, kým nevyrastiem, potom ma odnesieš k nám domov.“
Keď si ho doniesol domov, povedala matka:
„Prečo si nepriniesol chlieb? A čo si to priniesol?“
A on povedal:
„Bude to aj na niečo dobré.“
A šiel zasa po štvrtýkrát po chrastie, nazbieral ho a predal, kúpil štyri bochníky chleba a priniesol domov. A tak sa všetci najedli: pes, kocúr, had, matka aj on. A on všetky tie zvieratá živil. Had vyrástol a bol veľký: tak ho potom niesol domov.
A povedal mu had:
„Počúvaj, moja mať Ti bude dávať zlato aj striebro, ale Ty nič neber, len nech Ti dá ten zámok, ktorý tam za bránou visí. A keď budeš niečo chcieť, len zaklopeš na ten zámok, a hneď príde dvanásť mládencov a budú sa Ťa pýtať: ‚Čo rozkazujete?‘ A Ty im povedz, čo by si rád, a hneď to budeš mať.“
Keď ho tam doniesol, pýtali sa ho hadovi rodičia, čo za to chce, že im dieťa doniesol domov.
A on povedal, ako bol navedený:
„Nič iné ako ten zámok, ktorý za bránou visí.“
A oni mu povedali:
„Joj, synček, to Ti nemôžeme dať, a načo by Ti bol ten zámok? My Ti radšej dáme veľa peňazí, koľko budeš môcť uniesť.“
On povedal:
„Nechcem Vaše peniaze, len mi ten zámok dajte.“
A keď mu ho dlho nechceli dať, chcel odísť. Ale že vedeli, že bez zaplatenia nesmie odísť, dali mu ten zámok.
Keď ho už mal a kúsok od stavenia odišiel, zaklopal na ten zámok, a hneď z neho vyšlo dvanásť mládencov a pýtali sa:
„Čo rozkazujete?“
„Nič, len aby ste ma hneď odniesli domov.“
A v tom okamihu už stál pred svojou chalupou. A keď ho matka zazrela, tešila sa:
„Dobre, synček, že si prišiel domov; ako ťažko som žila, že Ťa nebolo doma!“
„No, mlčte, mamička, teraz budeme žiť lepšie, než sme žili doteraz; priniesol som Vám niečo, čím budeme ľahko žiť.“
A potichu zaklopal na zámok a priletelo dvanásť mládencov:
„Čo rozkazujete?“
„Mne, matke, psíkovi a mačke jesť a piť.“
A hneď to tu bolo. Starenke sa to páčilo a mala svojho syna ešte radšej.
Čoskoro potom si spomenul, že sa bude ženiť, a povedal matke:
„Mama, choďte k nášmu kráľovi, aby mi dal svoju dcéru za ženu.“
Matka ho karhala:
„Čo to táraš?“
„No, len choďte ku kráľovi a povedzte mu to.“
Starena si tam hneď netrúfala ísť, ale potom predsa len išla a povedala kráľovi, že jej syn by rád jeho dcéru.
Kráľ jej povedal:
„Dobre, ak mi urobí, čo mu prikážem, tak mu ju dám; ak tamtie hory všetky do zajtra do rána rozhádže, ako ďaleko bude okom vidieť, a bude tam rásť najlepšia pšenica, a budem z nej zajtra jesť koláče, tak dobre; ak tak nebude, príde o hlavu.“
Matka prišla domov plačúc: „Ach, synček, zle si urobil!“ A rozprávala, čo kráľ povedal.
„No, mama, ak len to povedal, tak bude jeho dcéra moja.“
„Joj, synček, ako by si to mohol urobiť?“
„Mlčte, mama! Teraz pôjdeme spať a zajtra ráno uvidíte, či bude všetko hotové, alebo nie.“
A navečerali sa a matka išla spať. Vtedy on zaklopal na zámok a hneď vyskočilo dvanásť mládencov:
„Čo rozkazujete?“
„Chcem, aby tamtie hory boli rozhodené tak ďaleko, ako bude kráľ okom vidieť, a musí tam rásť najlepšia pšenica.“
A všetko sa stalo. Ráno išla stará ku kráľovi s koláčom. Kráľ vstal a vidí, že naozaj je všetko hotové a stará že čaká s koláčom.
A vyšiel von a ona mu povedala:
„Dobré ráno! Tuto som priniesla.“
Vtedy povedal kráľ:
„Dobre to vykonal; teraz mu povedz, že do zajtra musí všetky lesy vyrúbať, ako ďaleko ja budem môcť vidieť, a musia na tom mieste byť najlepšie vinice, a ja že chcem zajtra jesť hrozno a piť mušt; a ak to nevykoná, príde o hlavu.“
Stará prišla zasa s plačom domov a rozprávala synovi, čo jej kráľ povedal. A on sa len smial a vraví:
„No dobre, len choďte spať a uvidíte, či bude zajtra všetko hotové, alebo nie.“
Keď sa navečerali, stará išla spať, a on zaklopal na zámok a vyšlo z neho dvanásť mládencov:
„Čo rozkazujete?“
„Rozkazujem, aby do zajtra tamtie lesy boli vyrúbané a najlepšie víno tam musí rásť.“
A všetko sa to stalo. Kráľ ráno vstal a vidí, že je to naozaj hotové. A stará naňho už čakala s hroznom a s moštom.
„No dobre,“ povedal kráľ, „povedz synovi, ak urobí ešte jednu vec, že mu dcéru dám; ak bude mať aj toľko dobytka a taký hrad ako ja, tak mu dcéru dám; ak nebude, tak príde o hlavu.“
Stará išla zasa domov a povedala mu, čo kráľ povedal. Tak on zaklopal na zámok a hneď z neho vyskočilo dvanásť mládencov:
„Čo rozkazujete?“
A on povedal, že do zajtra tu musí stáť lepší hrad, než aký kráľ kedy videl, a že musí mať viac dobytka než kráľ, a že musí byť klenba z jeho hradu do kráľovského hradu, a že tu musí aj stáť krásna záhrada a v nej všelijaké stromy a všelijaký druh vtáctva, aby tam spievalo.
Aj to sa stalo. Ráno si dal zapriahnuť šesť najkrajších koní a išiel si po dcéru, aby šli na sobáš. Vtedy kráľ nariadil, aby boli hody do piatich rokov. A oženil sa s ňou a boli hody, a každý mohol prísť.
Keď už tie hody trvali tri roky, kráľ začínal mať nedostatok. Vtedy on povedal:
„Teraz budem ja tri roky hostiť.“
A prišiel na tie hody aj morský kráľ, a zapáčila sa mu tá kráľovská dcéra, ktorú si onen vzal. A dával naňho pozor, ako to, že nikto nevarí a stále je jedál dosť. Raz videl, ako on zaklopal na zámok a hneď sa stalo, čo chcel.
Keď išli spať, morský kráľ ukradol ten zámok a zaklopal naň, a priletelo dvanásť mládencov:
„Čo rozkazujete?“
„Aby ste mňa i tento hrad i túto ženu preniesli na čierne more.“
A stalo sa to. Ráno sa tí páni zľakli, keď videli, že ležali v obyčajnej chatrči. A on hneď vedel, že prišiel o zámok. Vtedy šiel ku kráľovi a prosil ho, aby vzal jeho matku k sebe, že pôjde hľadať svoj zámok.
Dobre; išiel a vzal so sebou psíka aj kocúra. Prišiel k tomu moru a vidí z diaľky svoj zámok a vraví:
„Kocúrik, psík, vidíte náš hrad? Ale ako sa tam dostať?“
A sadli si tu na breh, a on, ako bol unavený, zaspal.
Vtedy psík a kocúr povedali:
„Poďme my po zámok.“
Pes vraví:
„Ty nevieš plávať, sadni si na mňa a ja Ťa ponesiem.“
Išli a prišli k múru. Tu vraví psík:
„Ja zasa neviem liezť po múre.“
A kocúr mu povedal:
„Chyť sa ma nejako.“
A tak sa dostali na dvor. „Ty počkaj vonku,“ vraví kocúr, „a ja tam pôjdem sám.“
Morský kráľ mal tiež takého kocúra. A onen kocúr prišiel k dverám a mňaukal:
„Mňau!“
Morský kráľ vraví:
„Pusť tú mačku sem!“
Mačka tam vošla a vzala tak pekne ten zámok, že si to morský kráľ ani nevšimol; potom šla k dverám a mňaukala:
„Mňau!“
„Pusť tú mačku von!“ povedal morský kráľ a kocúr vybehol.
„Máš?“ pýtal sa ho pes.
„Mám, len poď.“
A preliezli cez múr a na more; a keď už boli blízko svojho pána, chcel sa pes pochváliť, že to on priniesol zámok, a povedal kocúrovi:
„Daj mi ten zámok! Ak nedáš, zhodím Ťa do mora.“
A ťahali sa spolu a vtom im zámok spadol do mora a ryba ho pohltila; ale kocúr rybu chytil a povedal:
„Ak mi nedáš zámok, zahryznem Ťa.“
A ryba povedala:
„Nehryz ma, dám Ti ten zámok.“
Hneď ho zasa vypľula, a oni potom šťastne zasa prišli na breh.
Keď sa pán zobudil, povedal:
„Ako sa tam dostaneme?“
A oni povedali:
„Pane náš, už sme Ti zámok priniesli.“
„A kde je?“
„Tuto.“
Tak ho vzal a zaklopal a dvanásť mládencov z neho vyskočilo:
„Čo rozkazujete?“
„Rozkazujem, aby ste môj hrad zasa postavili tam, kde bol predtým, aj s tým kráľom a s mojou ženou.“
A hneď sa to stalo. A vošiel do hradu a ona hneď k nemu a objali sa. A morského kráľa dal vraziť na kôl doprostred mora. A tak zasa dostal svoj hrad a potom žil so svojou ženou šťastne, a ten morský kráľ bol zahubený.