Traja lesní škriatkovia

Bol raz jeden muž, ktorému zomrela žena, a hneď v susedstve bola žena, ktorej zasa zomrel muž. Ten vdovec mal dcérku a vdova mala tiež dcérku. Obe dievčatá sa poznali, chodievali spolu na prechádzku a vdovina dcérka si potom vždy priviedla svoju kamarátku domov k matke. Vdova raz dievčaťu povedala:
„Počúvaj, odkáž otcovi, že by som si ho vzala. Keď k tomu dôjde, budeš sa každý deň umývať v mlieku a piť víno, kým moja dcérka sa bude umývať vo vode a piť vodu.“
Dievča išlo domov a povedalo otcovi, čo vdova hovorila. Ten si povzdychol:
„Ako to len mám urobiť? Keď sa človek ožení, má radosť aj trápenie.“ Nevedel sa nijako rozhodnúť. A tak si nakoniec vyzul topánku a povedal:
„Táto topánka má v podrážke dieru. Na, choď s ňou na povalu, zavesíš ju tam na klinec a naleješ do nej vody. Ak sa voda v topánke udrží, tak sa znova ožením, a ak pretečie, nebude z toho nič.“
Dcérka urobila, ako jej otec prikázal: ale voda dieru zatiahla a topánka sa naplnila až po okraj. Dievča úprimne povedalo otcovi, ako to dopadlo. On ešte sám zašiel na povalu, a keď videl, že je to naozaj tak, vybral sa k tej vdove na námluvy a bola svadba.
Nazajtra ráno, keď obe dievčatá vstávali, bolo pre mužovu dcérku pripravené na umývanie mlieko a na pitie víno, kým ženina dcéra mala na umytie vodu a na pitie tiež len vodu. Na druhý deň bola ráno voda na umytie a voda na pitie pre obe dcéry rovnako. A na tretí deň dostala vodu na umytie a vodu na pitie dcérka mužova, mlieko na umytie a víno na pitie však dcéra ženina, a tak to už zostalo. Žena na svoju nevlastnú dcéru nenávidela až do smrti a len si lámala hlavu, ako jej deň čo deň ubližovať. Bolo to aj zo závisti, lebo jej nevlastná dcéra bola pekná a milá, kým vlastná dcéra škaredá a protivná.
Raz v zime, keď udreli prudké mrazy a keď hory aj doliny zaľahol sneh, ušila tá žena šaty z papiera, zavolala si dievča a povedala:
„Obleč si tieto šaty, pôjdeš do lesa a prinesieš mi košíček jahôd, dostala som na ne chuť.“
„Pane na nebi,“ zhrozilo sa dievča, „v zime predsa jahody nerastú, zem je premrznutá a všetko všade pod snehom! A prečo mám ísť v papierových šatách? Vonku je taká zima, že človeku dych zamŕza. Veď mi vietor šaty prefúka a tŕnie mi ich strhá z tela.“
„Ty mi ešte budeš odvrávať?“ rozkričala sa macocha. „Už nech si von z dverí, a kým nebudeš mať košíček plný jahôd, nechoď mi na oči.“ Potom jej ešte dala kôrku okoralého chleba a povedala:
„To môžeš mať na celý deň dosť.“ A myslela si: Dievka vonku zmrzne, zahynie od hladu a viackrát sa mi tu neukáže.
Dcérka poslúchla, obliekla si papierové šaty a odišla s košíčkom z domu. Vonku ležal široko-ďaleko sám sneh, po zelenom steblí ani chýru. Keď prišla do lesa, uvidela malú chalúpku a z nej vykúkali traja malí lesní škriatkovia. Zaželala im dobré ráno a skromne zaklopala na dvere. Zavolali „Len ďalej“, a tak vošla do izbietky a sadla si na lavicu pri kachliach, že sa tam zohreje a zje si, čo má so sebou.
Škriatkovia ju poprosili:
„Daj nám tiež kúsok.“
„S radosťou,“ povedalo dievča, rozlomilo svoju kôrku a polovicu im dalo. Opýtali sa jej:
„Čo tu v lese hľadáš teraz v zime a v takých tenkých šatôčkach?“
„Ach,“ odpovedala, „mám nazbierať košíček jahôd, a kým ich neprinesiem, nesmiem sa opovážiť ísť domov.“
Keď svoj diel chleba zjedla, dali jej metlu a poprosili:
„Pozametaj nám sneh pri zadných dverách!“ Ale sotva bola von, začali sa títo traja škriatkovia medzi sebou dohadovať:
„Čo by sme jej dali, keď je taká poslušná a dobrá a keď sa s nami podelila o svoju kôrku?“
Prvý povedal:
„Ja jej dávam, aby bola deň čo deň krajšia.“
Druhý povedal:
„Ja jej dávam, aby jej z úst padali zlaťáky, kedykoľvek len jediné slovíčko prehovorí.“
Tretí povedal:
„Ja jej dávam, aby si po ňu prišiel kráľ a vzal si ju za manželku.“
Dievča medzitým urobilo, čo mu škriatkovia prikázali, pozametalo metlou sneh vzadu za chalúpkou, a to by ste neuverili, čo tam našlo: samé zrelé jahody! Vyrážali spod snehu a červenali sa až do tmy. Celé rozradostené si ich natrhalo plný košíček, poďakovalo škriatkom, každému podalo ruku a bežalo domov, aby macoche to vyžiadané ovocie doniesla.
Ako vkročilo do izby a povedalo „Dobrý večer“, hneď mu z úst vypadol zlaťák. Potom začalo rozprávať, čo sa mu v lese prihodilo, a zasa mu pri každom slove, ktoré vyslovilo, padali z úst zlaťáky, takže čoskoro nimi bola celá izba posiata.
„Len sa pozrime na tú neposlušnicu,“ zvolala nevlastná sestra, „takto rozhadzovať peniaze!“ Ale tajne jej to závidela a umienila si, že tiež pôjde do lesa na jahody.
Matka ju nechcela pustiť:
„Nie, nie, moja dcérenka milá, je strašná zima, mohla by si mi tam zmrznúť.“
Ale keď na ňu dcéra stále dorážala, nakoniec predsa len povolila, ušila jej nádhernú kožušinku, na cestu ju do nej obliekla a dala jej so sebou chlieb s maslom a koláče.
Dievka teda išla do lesa a rovno k tej malej chalúpke. Traja malí lesní škriatkovia opäť vykúkali von, ale ona ich nepozdravila, nič sa na nich neobzerala a bez pozdravu sa prikolísala až do izbietky, sadla si ku kachliam a pustila sa do svojho chleba s maslom a do koláčov.
„Daj nám tiež kúsok,“ volali mužíčkovia, ona ich však odbila:
„Ani pre seba nemám dosť, ako by som z toho ešte mohla rozdávať?“
Keď konečne dojedla, povedali jej:
„Tu máš metlu, pozametaj nám vonku pri zadných dverách.“
„Nuž, pozametajte si sami,“ odsekla, „nie som vaša slúžka.“
Keď videla, že ju nemajú v úmysle ničím obdarovať, vyšla von. A škriatkovia sa začali dohadovať:
„Čo by sme jej dali, keď je taká nevychovaná a má také zlé, závistlivé srdce, ktoré nikomu nič nedopraje?“
Prvý povedal:
„Ja jej dávam, aby bola deň čo deň škaredšia.“
Druhý povedal:
„Ja jej dávam, aby jej pri každom slove, ktoré prehovorí, vyskočila z úst ropucha.“
Tretí povedal:
„Ja jej dávam, aby zomrela biednou smrťou.“
Dievka sa medzitým vonku obzerala po jahodách, a keď žiadne nenachádzala, išla nahnevane domov. A sotva otvorila ústa, aby matke povedala, ako sa jej v lese darilo, vyskočila jej z úst pri každom slove ropucha, takže si ju všetci ľudia začali hnusiť.
Od tých čias sa macocha hnevala ešte viac a stále len rozmýšľala, ako by mužovu dcérku všemožne trápila, najmä keď jej krásy každým dňom ešte pribúdalo.
Nakoniec vzala kotol, postavila ho na oheň a vyvárala v ňom priadzu. Keď bola uvarená, zavesila ju dievčaťu cez plece a dala mu aj sekeru,
s tým všetkým malo ísť na zamrznutú rieku, vysekať tam preliačinu a priadzu vypláchať.
Poslúchlo ako vždy, išlo na rieku a začalo vysekávať dieru do ľadu. Ako tak sekalo, prišiel skvostný koč a v ňom sedel sám kráľ. Ten dal zastaviť a opýtal sa:
„Kto si, panenka, a čo tu robíš?“
„Som chudobné dievča a plášťam priadzu.“
Kráľovi sa ho zželelo, a keď navyše videl, aké je krásne, opýtal sa ho:
„Nechcelo by si ísť so mnou?“
„O áno, veľmi rada,“ odpovedalo a tešilo sa, že takto aspoň matke a sestre zíde z očí.
Sadlo si teda do koča a odišlo s kráľom preč. A keď prišli do kráľovho zámku, hneď sa s veľkou nádherou oslavovala svadba, ako to lesní škriatkovia milému dievčaťu určili.
Do roka sa kráľovnej narodil synček a bola z toho radosť po celom kráľovstve. Keď sa o tom veľkom šťastí dopočula aj macocha, prišla so svojou dcérou na zámok, že vraj chce kráľovnú navštíviť. Ale keď si raz kráľ vyšiel von a nikto iný v komnate nebol, chytila tá zlostnica kráľovnú za hlavu a dcéra za nohy, vyniesli ju z postele a hodili ju z okna do rieky, ktorá popri zámku tiekla. Do kráľovninej postele si potom ľahla jej škaredá sestra a matka ju prikryla až cez hlavu. Keď sa kráľ zase vrátil a chcel sa so svojou ženou porozprávať, položila matka prst na ústa a povedala:
„Len ticho, pán kráľ, nehovorte na ňu, teraz to nejde, spotila sa a zaspala. Na dnes jej musíte doprajať odpočinok.“
Kráľ v tom nič zlé netušil a prišiel znova až na druhý deň ráno. Ale ako sa so svojou ženou rozprával a ona mu odpovedala, pri každom slove jej vyskočila z úst ropucha, kým predtým jej zakaždým vypadol zlaťák. I opýtal sa, čím to je, a matka mala výhovorku hneď poruke:
„To má od toho silného potenia, však to zasa prejde.“
Lenže v noci kuchtík videl, ako odtokom pre splašky priplávala do kuchyne kačica a prehovorila:
„Čo robí kráľ môj? Či bdie,
či spí a nič nevie?“
A keď jej neodpovedal, povedala:
„Čo moji hostia v zámku?“
Na to kuchtík odpovedal:
„Ležia v tvrdom spánku.“
Tretí raz sa opýtala:
„A čo robí moje dieťatko?“
Odpovedal:
„V kolíske spí ako púčik sladko.“
Potom sa premenila na kráľovnú, išla hore, dala synčekovi piť, natriasla mu perinku, prikryla ho a v podobe kačice zasa odplávala. To sa dve noci opakovalo, a tretej noci prikázala kuchtíkovi:
„Choď a odkáž pánu kráľovi, nech ostrý meč svoj vezme, na prah stane, nad hlavou mi trikrát ním zamávne.“
Kuchtík hneď bežal a kráľovi to povedal. Kráľ prišiel s mečom v ruke a trikrát ním zamával tomu zjaveniu nad hlavou: po treťom zamávaní pred ním stála jeho manželka, živá a zdravá a sviežia, ako bývala.
Kráľ bol preblažený, že zase má svoju pravú kráľovnú, ale skrýval ju v odľahlej izbičke až do nedele, keď malo mať dieťa krstiny. A keď bolo po krste, obrátil sa k hosťom s otázkou:
„Čo si zaslúži človek, ktorý druhého odnesie z postele a hodí ho do vody?“
„Nič lepšie,“ odpovedala macocha, „než aby toho zlosyna zašili do vreca a utopili.“
Kráľ zvolal:
„Vyniesla si rozsudok nad sebou!“ Dal macochu aj s dcérou vyviesť a rozsudok na nich vykonať.