Modrá lucerna

Bol raz jeden vojak, ktorý dlho verne slúžil kráľovi, ale teraz vojna skončila a ten vojak, ktorý v nej utrpel mnohé zranenia, už nemohol ďalej slúžiť, a tak mu kráľ povedal:
„Môžeš ísť domov, viac ťa už nepotrebujem, peniaze už žiadne nedostaneš, pretože plat zaslúžia len tí, ktorí mi preukazujú služby.“
Eckhard nevedel, čím by sa držal pri živote, plný obáv teda šiel celý deň rovno za nosom, až k večeru prišiel do jedného hlbokého lesa. Keď sa zotmelo, uvidel svetlo, a tak sa za ním vydal. Prišiel k chalupe, v ktorej bývala jedna čarodejnica.
„Daj mi, prosím, niečo málo na jedenie a pitie a nechaj ma tu prenocovať,“ povedal jej vojak, „inak zahynem.“
„Ohó,“ odvetila čarodejnica, „kto by kŕmil prepustenca? Ale ja mám milosrdné srdce a rada ti to dám, ak mi urobíš, čo si budem priať.“
„Čo si teda želáš?“ opýtal sa vojak.
„Aby si mi zajtra okopal záhradu!“
Eckhard ochotne súhlasil a pracoval nasledujúci deň zo všetkých síl, ale s prácou bol hotový až k samému večeru.
„Vidím,“ povedala čarodejnica, „že dnes už ďalej ísť nemôžeš, ja ťa ešte na jednu noc uložím, ak mi zajtra nasekáš fúru dreva.“
Vojak na to potreboval opäť celý deň a večer mu čarodejnica urobila ponuku, aby ostal ešte jednu noc.
„Ráno pre mňa urobíš len malú službičku. Za domom je stará vyschnutá studňa, do ktorej mi spadla lucerna, svieti na modro a nikdy nezhasne, tak mi ju prinesieš hore.“
Na druhý deň ho stará zaviedla ku studni a v koši spustila dole. Eckhard našiel modrú lucernu a dal jej znamenie, že ho môže vytiahnuť hore. Čarodejnica ho vytiahla do výšky, ale keď už bol blízko okraja, natiahla ruku a chcela mu modrú lucernu vziať.
„Nie,“ povedal Eckhard, pretože prezrel jej zlý úmysel, „tú lucernu ti nedám skôr, kým nebudem stáť nohami na pevnej zemi.“
Vtedy sa čarodejnica rozzúrila, nechala ho spadnúť späť dole do studne a odišla.
Úbohý Eckhard spadol, bez toho aby si ublížil, na vlhkú zem. Svetlo stále svietilo, ale načo mu to bolo, keď jasne videl, že tu dole nemá ďaleko k smrti. Sedel chvíľu zahalený do smútku, potom siahol na tašku a v nej nahmatal svoju fajku, ktorá bola ešte spolovice napchatá tabakom.
„To bude moja posledná radosť,“ pomyslel si, vytiahol ju, zapálil ju týmto svetlom z lucerny a dal sa fajčiť.
Dym stúpal do výšky a vtom sa pred ním zrazu objavil malý čierny mužíček a pýtal sa:
„Pane, čo rozkazuješ?“
„Prečo by som ti mal rozkazovať?“ opýtal sa Eckhard prekvapene.
„Musím urobiť všetko,“ odvetil mu mužíček, „čo si budeš priať.“
„Dobre,“ povedal vojak, „tak mi najprv pomôž zo studne.“
Mužíček ho vzal za ruku a viedol ho jednou podzemnou chodbou, ale nezabudli so sebou vziať lucernu. Cestou mužíček Eckhardovi ukázal poklady, ktoré čarodejnica nahromadila a tu v podzemí ukryla. A vojak si vzal toľko zlaťákov, koľko uniesol.
Keď boli hore, povedal mužíčkovi:
„Teraz choď, zviaž čarodejnicu a zaveď ju pred súd.“
Netrvalo to dlho a prehnala sa okolo ako vietor, sediac na divej mačke, čarodejnica a strašidelne škriekala. Za malú chvíľu sa mužíček vrátil a povedal:
„Všetko je vybavené a čarodejnica visí na šibenici. Čo rozkazuješ ďalej, pane?“
„Teraz nič,“ odvetil Eckhard, „môžeš ísť domov, ale buď hneď poruke, keď ťa zavolám.“
„To nie je potrebné,“ povedal mužíček, „keď si svoju fajku týmto modrým svetlom zapáliš, stojím v okamihu pred tebou.“
S týmito slovami zmizol mužíček vojakovi pred očami.
Eckhard sa obrátil späť do mesta, z ktorého bol prišiel. Išiel do toho najlepšieho hostinca a dal si ušiť krásne šaty. Potom hostinskému prikázal jednu izbu čo najnádhernejšie zariadiť. Keď to bolo hotové a vojak sa nasťahoval, zavolal čierneho mužíčka a povedal:
„Kráľovi som verne slúžil, ale on ma poslal preč a nechal ma hladovať, preto sa mu teraz pomstím.“
„Čo mám urobiť?“ opýtal sa mužíček.
„Neskoro večer, keď bude princezná ležať v posteli, prines ju spiacu sem. Bude mi tu robiť slúžku.“
Mužíček povedal:
„To je pre mňa ľahká vec, ale pre teba je to príliš nebezpečné, ak sa to prezradí, zle sa ti povodí.“
Keď odbila dvanásta hodina, otvorili sa dvere a mužíček dnu priniesol princeznú.
„Oho, už si tu?!“ zvolal vojak. „Hybaj do práce a pohni sa! Vezmi metlu a pozametaj izbu!“
Keď bola s tou prácou hotová, prikázal jej vojak ísť k jeho kresielku, na ktoré si položil nohy, a povedal:
„Vyzuj mi čižmy!“
Potom jej čižmy hodil do tváre a ona ich musela zdvihnúť, očistiť a vyleštiť. Urobila všetko, čo jej prikázal, bez odvrávania, ticho a s napoly privretými očami. Pri prvom kikiríkaní kohúta ju mužíček odniesol späť do postele na kráľovský zámok.
Ráno, keď princezná vstala, bežala k otcovi a rozprávala mu, aký mala podivuhodný sen:
„Niečo ma nieslo ulicami rýchlosťou blesku do izby jedného vojaka, tomu som musela slúžiť a robiť také obyčajné práce ako zametanie izby a podávanie čižiem. Bol to len sen, a predsa som taká unavená, akoby som všetko naozaj vykonala.“
„No mohol to byť naozaj len sen,“ povedal kráľ, „ale dám ti radu, schovaj si do taštičky hrach a urob v nej malú dierku. Keď ťa opäť odnesú, budú hrášky padať von a zanechajú na uliciach stopu.“
Keď to kráľ hovoril, stál pri tom neviditeľný mužíček a všetko počul. V noci, keď spiacu princeznú niesol ulicami, síce z taštičky padali jednotlivé hrášky, ale nemohli zanechať žiadne stopy, pretože ten ľstivý mužíček predtým rozsypal hrach po všetkých uliciach. Princezná musela opäť až do prvého kikiríkania kohúta slúžiť vojakovi ako slúžka.
Kráľ nasledujúceho rána poslal svojich ľudí, aby hľadali stopy, ale bolo to márne, pretože vo všetkých uliciach sedeli chudobné deti, zbierali hrach a hovorili:
„Dnes v noci pršal hrach!“
„Musíme vymyslieť niečo iné,“ povedal kráľ, „nechaj si na nohách črievičky, keď si dnes pôjdeš ľahnúť, a skôr ako ťa z toho miesta odnesú preč, schovaj tam jeden črievik a ten potom budeme hľadať.“
Čierny mužíček tú dohodu počul, a keď si večer Eckhard prial, aby k nemu znova priniesol princeznú, snažil sa ho od toho odhovoriť. Povedal, že proti tejto ľsti nepozná žiadny prostriedok, a že keď u neho ten črievik nájdu, zle sa mu povodí.
„Urob, čo hovorím!“ odvetil mu Eckhard.
A princezná musela aj tretiu noc pracovať ako slúžka, ale skryla, skôr než ju odniesli späť, svoj črievik pod posteľ.
Na druhý deň dal kráľ po celom meste hľadať črievik svojej dcéry, až bol u vojaka nájdený a Eckhard sám, ktorý sa na početné prosby čierneho mužíčka nakoniec dal na útek, bol zastihnutý pri bráne a uvrhnutý do väzenia.
Avšak na svoj majetok, modrú lucernu aj zlaťáky, v tom zhone úplne zabudol a teraz mal pri sebe len jediný zlaťák.
Keď teraz stál Eckhard pri okne väzenia, uvidel okolo ísť jedného svojho kamaráta, zaklopal na okenicu a keď ten prišiel bližšie, povedal mu:
„Buď taký dobrý a prines mi môj ruksak, nechal som ho ležať v hostinci, za to ti dám tento dukát.“
Kamarát bežal a priniesol mu, čo si želal.
Keď bol Eckhard zase sám, vytiahol fajku a privolal si čierneho mužíčka.
„Neboj sa,“ povedal ten svojmu pánovi, „choď tam, kam ťa povedú, nech sa deje čokoľvek, len nezabudni so sebou vziať fajku a lucerničku.“
Na druhý deň bol súd nad vojakom, a aj keď vlastne nič zlé neurobil, odsúdil ho sudca na smrť. Keď bol teraz Eckhard vyvedený, poprosil kráľa o poslednú milosť.
„Čo to má byť?“ opýtal sa kráľ.
„Aby som si mohol na tejto poslednej ceste naposledy vyfajčiť svoju fajku.“
„Môžeš vyfajčiť aj tri,“ povedal kráľ, „ale nemysli si, že ti darujem život.“
Vtedy vytiahol Eckhard fajku a zapálil ju tým modrým ohníkom a sotva pár koliesok dymu vystúpilo k nebu, stál tu čierny mužíček s malým obuškom v ruke a povedal:
„Čo rozkazuješ, pane?“
„Zraz toho falošného sudcu a jeho drábov k zemi a kráľa tiež neušetri za to, ako so mnou zle zaobchádzali.“
Vtedy sa dal mužíček poletovať ako blesk a tým obuškom im chrbty napravovať, že popadali čoskoro k zemi a pohnúť sa viac neodvážili.
Kráľ bol od strachu bez seba, dal sa do prosenia, aby mu bol život zachovaný, dal nakoniec Eckhardovi celú ríšu a svoju dcéru za ženu.