Ako čarodejník vo väzení sedel

Keď teda, ako už viete, priviedol Sidney Hall čarodejníka zatknutého, začalo sa súdne konanie pre ukradnutú mačku.
Za vysokým stolom trónil sudca doktor Korpus, rovnako tučný, ako prísny. Na lavici obžalovaných sedel čarodejník so spútanými rukami.
„Vstaň, zloduch,“ zahrmel naňho doktor Korpus. „Si obvinený, že si ukradol kráľovu mačku Jůru, narodenú tu v krajine, rok starú. Priznávaš sa, ničomník?“
„Áno,“ povedal čarodejník potichu.
„Luháš, lotor,“ hrmel sudca, „neverím ti ani slovo. To sa musí dokázať. Hej, priveďte sem svedkyňu, našu najjasnejšiu princeznú.“
Priviedli malú princeznú, aby svedčila.
„Princeznička,“ štebotal Korpus ľúbezne, „ukradol tu ten podliak vašu ušľachtilú mačku Jůru?“
„Áno,“ povedala princezná.
„Vidíš, lump,“ zahromoval sudca na čarodejníka, „si usvedčený! A čo, povedz, ako si ju ukradol?“
„No tak,“ povedal čarodejník, „že mi spadla sama na hlavu.“
„Bezcharakterník, luháš,“ rozkričal sa naňho sudca a obrátil sa k princeznej najtenším hláskom: „Princeznička, ako ten zlosyn ukradol vašu najjasnejšiu mačku?“
„Presne tak,“ povedala princezná, „ako vraví.“
„Tak vidíš, ty lupič,“ skríkol sudca na čarodejníka, „teraz už vieme, ako si ju ukradol! A prečo si ju, darebák, ukradol?“
„Pretože si tým pádom zlomila nožičku. Vzal som ju pod kabát, aby som jej tú nožičku napravil a zaviazal.“
„Ach ty vyvrheľ,“ spustil doktor Korpus, „všetko je lož, čo hovoríš! Priveďte sem svedka, hostinského zo Strašníc.“
Priviedli teda toho svedka.
„Hej, hostinec,“ skríkol sudca, „čo vieš tu o tom zločincovi?“
„Len to,“ vravel hostinský bojazlivo, „že prišiel, slávny súd, do môjho hostinca, vytiahol spod kabáta akúsi čiernu mačku a zaviazal jej nožičku.“
„Hm,“ zabrblal doktor Korpus, „azda luháš. A čo robil s tým vznešeným zvieratkom potom?“
„Potom,“ povedal hostinský, „ju pustil a mačka bežala preč.“
„Ha, ty trápič zvierat,“ udrel sudca na čarodejníka, „pustil si ju, aby utiekla! Kde je teraz kráľova mačka?“
„Azda bežala,“ povedal čarodejník, „na tie miesta, kde sa narodila. To mačky, viete, robievajú.“
„Ha, ty hanebník,“ burácal sudca, „ty ma chceš poúčať? Princeznička,“ obrátil sa zase k princeznej tenučkým hlasom, „za koľko si ceníte svoju vysoko ctenú mačku Jůru?“
„Za pol kráľovstva by som ju nedala,“ vyhlásila princezná.
„Vidíš, ničomník,“ zahrmel sudca na čarodejníka, „ukradol si pol kráľovstva! Na to je, bezcharakterník, trest smrti!“
Tu bolo princeznej čarodejníka ľúto. „Azda by som,“ povedala hneď, „dala Jůru za kúsok torty.“
„A za koľko je, princezná, kúsok torty?“
„No,“ vraví princezná, „oriešková je za päťník, jahodová za dva a smotanová za tri päťáky.“
„A za akú tortu by ste, princeznička, Jůru dali?“
„Povedzme za smotanovú,“ povedala princezná.
„Ha, ty vrah,“ kričal sudca na čarodejníka, „tak akoby si tri päťáky ukradol. Za to dostaneš, zloduch, podľa zákona tri dni väznice! Marš do väznice, prašivec, na tri dni, ničomník, zlodej, lupič! Drahá princeznička,“ obrátil sa zas k princeznej, „mám tú česť poďakovať vám za vaše múdre a veľmi dômyselné svedectvo. Odovzdajte, prosím, pánu otcovi najoddanejší pozdrav jeho najposlušnejšieho, najvernejšieho a najspravodlivejšieho sudcu doktora Korpusa.“
Keď čarodejníka odviedli do väznice, dali mu kus splesniveného chleba a v džbánku smradľavej vody. Čarodejník však len sedel a usmieval sa a jeho oči žiarili stále viac. O polnoci sa zdvihol a mávol rukou. Tu zaznela sladká hudba a vzduch zavoňal akoby tisícom kvetov. A skutočne, hľa, na pustom väzenskom dvore sa vzápätí vynorili húštiny kvitnúcich ruží, trsy ľalií zdvihli svoje kalichy k spanilému mesiacu, rozkvitli záhony veličiek a konvaliniek, kvitnúca kalina a pivonka húpali ťažkými kvetmi, hloh sa rozvinul bielo a ružovo-červene a v jeho korune sa rozospieval slávik.
Tu sa prebudil vo svojej cele odsúdený vrah a podpaľač na svojom tvrdom lôžku si pretieral spánok z očí; trestaný bitkár sa udivene dvíhal, zlodej vykríkol úžasom a podvodník, ktorý tu odpykával svoju vinu, spojil ruky, nechápuc, čo sa to stalo. Lebo chladné a vlhké steny žalára sa rozovreli a rozklenuli do podoby štíhleho, pôvabného stĺporadia; nečisté lôžka väzňov sa pokryli belostným plátnom, nebolo tu už závor a mreží, ale niekoľko kamenných schodov viedlo priamo do kvitnúcej záhrady.
„Franto,“ zabrblal vrah na podpaľača, „spíš?“
„Nespím, človeče,“ povedal podpaľač, „ale mám fantáziu; zdá sa mi, že už nie som v base.“
„Chlapci,“ zvolal bitkár, „myslím, že som práve zomrel a dostal sa do neba!“
„Do neba,“ vykríkol podvodník, „je nejaké nebo pre mňa? Ale aj ja mám krásny sen, akoby som snáď v raji bol.“
„To nie je sen,“ vraví zlodej; „chlapci, to sa dá všetko nahmatať; práve ohmatávam ľaliový kvet. Ach, keby som si ho len smel odtrhnúť!“
„Len si odtrhni,“ zaznel mocný a láskavý hlas, a pri väzňoch stál čarodejník v bielej rize. „Je pre teba, priateľu!“
„Pane,“ pýtal sa podpaľač ostýchavo, „vy ste tu ako žalárnik?“
„Som väzeň ako vy, kamaráti,“ odpovedal čarodejník. „Odsúdený ako vy. Tá záhrada je pre nás. Pre nás sú pod stromami prestreté stoly. Pre nás spieva slávik a kvitnú ruže. Poďte na večeru!“
Všetci zasadli k bohatému stolu a začali hodovať. Čarodejník ich obsluhoval vzácnymi jedlami a vínom. Keď nalieval vína podvodníkovi, sklopil tento oči a povedal potichu: „Nie, pane, mne nie!“
„Prečo nechceš vína?“ pýtal sa čarodejník.
„Pretože si ho, pane, nezaslúžim. Ochudobnil som mnoho, mnoho ľudí. Ach, pane, ako by som sa mohol tešiť z vína?“
Tu zažiarili oči čarodejníkove, ale on sám nepovedal ničoho a obsluhoval ostatných. Keď nalieval pohár vrahovi, zachvela sa vrahova ruka a niekoľko kvapiek červeného vína skvapkalo na obrus.
„Pane,“ zvolal vrah zúfalo, „prečo mi to víno pripomína krv? Ach, že som prelial nevinnú krv! Beda mne najbiednejšiemu!“
Čarodejník nepovedal ničoho, ale jeho oči zaplály ešte jasnejšie. Keď nalieval víno bitkárovi, vykríkol tento: „Pane, čo ja mám s vínom? Zabíjal som ľudí z bujarosti a zmrzačil som ich zo svojvôle; udrel som ruku, ktorá mi ponúkala priateľstvo, a trápil som tých, ktorí ma milovali najviac!“
Svetlo sa rozlialo po tvári čarodejníkovej, ale on sám nepovedal ani slova, obrátil sa k zlodejovi a podával mu misu najkrajšieho ovocia. „Vezmi si, priateľu,“ povedal srdečne, „je tvoje.“
„Pane,“ zvolal zlodej, „bral som, čo mi nepatrilo; dovoľte, aby som si nevzal, čo mi azda patrí!“
Čarodejník sa jasne usmial a pristúpil k podpaľačovi: „Vezmi si ty, prosím ťa,“ povedal mu, „osvieži ťa to.“
„Pane môj,“ bránil sa podpaľač, „zapálil som strechu nad hlavou tým, ktorí mi preukázali dobrodenie; sú teraz žobrákmi a prosia o kúsok chleba. Ach, keby som mohol radšej osviežiť tých, ktorým som ublížil!“
Tu sa rozžiarili oči čarodejníkove ako hviezdy a on sám sa vysoko vzpriamil a povedal: „Chlapci, po celé roky ste hladovali a smädili; po celé roky ste nepocítili sladkosť na jazyku a radosť v srdci. Prečo by ste teraz nemali jesť a piť, hodovať a užívať radosť? Vezmite si zo všetkého, je to vaše!“
Ale v tej chvíli bolo v záhrade počuť akoby šum mnohých krokov a k hodujúcim sa blížil zástup chudákov, chromých a žobrákov.
„Môj bože,“ vykríkol podvodník, „tu sú tí, ktorých som ochudobnil!“
„A ja,“ zvolal vrah napoly zdesený a napoly radostne, „vidím tu toho, koho som zavraždil!“
„Pre boha,“ ozval sa bitkár, „títo chromí a ranení sú, pane, tí, ktorým som ublížil!“
„A tu ste, vy všetci,“ zvolal zlodej v nadšení, „ktorých som kedy okradol!“
„Beda,“ vykríkol podpaľač, „tu týmto žobrákom som, pane, kedysi spálil strechu nad hlavou!“
Tu vyskočil podvodník a začal nosiť jedlá a vína tým, ktorých kedysi ochudobnil; vrah roztrhal obrus, pokľakol k tomu, ktorého bol zavraždil, obmyl jeho rany svojimi slzami a obväzoval ich; bitkár nalial vína a oleja na rany tých, ktorým ublížil; zlodej pozbieral zlaté a strieborné stolové náčinie a vnucoval ho tým, ktorých bol okradol; a keď to videl podpaľač, zaplakal a povedal: „Beda, čo ja dám vám, žobráci, ktorých som pripravil o všetko?“ A vzápätí otrhal všetky kvety v záhrade a nasypal ich žobrákom do náručia.
Keď podvodník nasýtil a napojil tých, ktorých ochudobnil, keď vrah zaviazal rany zavraždeného a bitkár ošetril ranených, keď zlodej obdaroval okradnutých a podpaľač ozdobil vencami handry žobrákov, sami nepožili ničoho, ale doviedli svojich hostí do paláca, uložili ich na spánok na bielo prestreté lôžka a sami si líhli vedľa nich na tvrdú zem.
Len čarodejník zostal v záhrade so spojenými rukami a očami žiariacimi ako hviezdy. Sladký, pokojný spánok sa znášal nad väzením.
Tu zaduneli ťažké rany a do dverí väznice vkročil žalárnik. „Vstávajte, lotri,“ rozkričal sa, „už tri dni spíte a nemôžeme vás zobudiť!“
Väzni sa vzápätí prebudili. A videli, že ležia na zemi vedľa svojich tvrdých, nečistých lôžok; vzdušné stĺpy sa zase zmenili na vlhké múry žalára a z pustého dvora zmizlo všetko, čo by sa podobalo kvietku či rozkvitnutému stromu; len na podlahe ležalo ešte niečo lupeňov ružových a ľaliových.
„Tri dni že sme spali?“ čudoval sa vrah.
„Čože,“ zvolal podpaľač, „bol to len sen?“
„Pán žalárnik,“ pýtal sa zlodej, „nebol tu azda niekto okrem nás?“
„Bol tu ten,“ brblal žalárnik, „čo ukradol kráľovu mačku. Tri dni stál vo svojej cele bez pohnutia a oči mu žiarili ako hviezdy. Dnes ráno zmizol, keď si odpykal svoj trest. Bol to nejaký čistý vtáčik! Kým sa stratil, začaroval nášmu ctihodnému sudcovi, doktorovi Korpusovi, oslie uši. Ale teraz hybaj, lumpi, vstávajte!“
Tak sa väzňom začal znova bývalý život vo väznici. Avšak niečo sa predsa zmenilo: smradľavá voda v krčahu im chutila navždy ako najsladšie víno, splesnivený chlieb sa v ich ústach zmenil na chuť najlahodnejšiu, ľúbezná vôňa kvetov viala väznicou a v noci, keď líhali, pokrývalo sa ich lôžko belosťou najčistejšou. Každej noci sa potom rozprestrel nad väznicou spánok pokoja bez výčitiek a utrpenia.
Koniec rozprávky
Keď sa teda princezná na súde dozvedela, že azda jej mačka Jůra utiekla tam, kde sa narodila, poslala hneď kuriéra do babkinej chalupky.
Letí kuriér na koni, až iskry pod kopytami tryskajú, a tu, hľa, vidí pred chalupou babkinho vnuka Vaška s čiernou mačkou v náručí.
„Vašek,“ kričal kuriér, „princezná chce späť svoju mačku Jůru.“
Zabolelo Vaškovo srdce, že musí Jůru stratiť, ale povedal: „Ja, pán kuriér, ju prinesiem princeznej sám.“
Bežal teda Vašek do zámku s Jůrou vo vreci a hneď k princeznej: „Tuto, princezná,“ povedal, „nesiem našu mačku. Ak je to vaša Jůra, nechajte si ju.“
Otvoril Vašek vrece, ale Jůra už nevyskočila tak bujne, ako vtedy prvý raz z babkinho koša; krívala, úbožiatko, na jednu nožičku.
„Ja neviem,“ povedala princezná, „či je toto naša Jůra. Jůra ani trošku nekrívala. Ale vieš čo? Zavoláme Buffina.“
Keď Buffino uvidel Jůru, začal od radosti tak vrtieť chvostom, že to svištalo; ale čo jej povedal a čo odpovedala Jůra, tomu nikto z prítomných nerozumel.
„Je to Jůra,“ zvolala princezná. „Buffino ju spoznal. Ale, Vašek, čo ti mám za to dať, že si ju priniesol? Chceš peniaze?“
Vašek sa zapýril a povedal hneď: „Nechcem, princezná. Babka ich má toľko, že si s nimi nevie rady.“
„Alebo – alebo – – chcel by si kúsok torty?“ pýtala sa princezná.
„Ba nie,“ vraví Vašek, „my máme buchty, koľko chceme.“
„Alebo – alebo – –,“ rozmýšľala princezná, „nechcel by si si vybrať niečo tuto z mojich hračiek?“
„Kdeže,“ mávol Vašek rukou. „Ja mám, pozri, takýto nôž a vyrežem si sám, čo chcem.“
Princezná už naozaj nevedela, čo má Vaškovi ponúknuť. „Ale, Vašek,“ vraví konečne, „povedz si sám, čo chceš dostať.“
„No, princezná,“ povedal Vašek a zapýril sa ako mak.
„Tak povedz, Vašek,“ naliehala princezná.
„To nesmiem povedať,“ bránil sa Vašek červený až po uši.
Teraz sa zapýrila princezná ako pivonka. „A prečo by si,“ vraví, „to nesmel povedať?“
„Pretože,“ povedal nešťastný Vašek, „by si mi to aj tak nedala.“
Princezná sa očervenela ako ruža. „A čo,“ vraví rozpačito, „ak ti to dám?“
Vašek krútil hlavou: „Nedáš.“
„A čo keď dám?“
„Nesmieš,“ vraví Vašek smutne. „Ja nie som princ.“
„Pozri, Vašek, tamto,“ povedala rýchlo princezná, a keď sa Vašek obzrel, postavila sa na špičky a dala mu rýchlo pusu na tvár. Kým sa Vašek spamätal, bola už v kúte, schmatla Jůru a skrývala líčka v jej kožuchu.
Vašek horel a žiaril. „Tak pánboh vám odmeň, princezná,“ povedal, „a ja zase pôjdem.“
„Vašek,“ zašepkala princezná, „bolo to to, čo si chcel?“
„Bolo, princezná,“ vyhŕkol Vašek horlivo. Tu prišli do komnaty dvorné dámy a Vašek sa snažil hneď stratiť.
Vesele cválal Vašek domov; len natoľko sa zdržal v lese, že vyrezal nožom z kôry peknú lodičku a s lodičkou vo vrecku bežal domov.
Keď prišiel domov, – Jůra tam sedí na zápraží a umýva si chromou nožičkou kožuch.
„Babka,“ spustil krik Vašek, „veď som práve teraz odniesol Jůru do zámku!“
„No, chlapče,“ vraví babka, „to je už povaha mačiek, že sa vracajú tam, kde sa narodili, aj keby to bolo na míle a míle cesty. Bež a odnes ju ráno do zámku znova.“
Ráno bežal Vašek s Jůrou znova do zámku. „Princezná,“ povedal bez dychu, „tu zas nesiem Jůru. Ušla vám, haňba, rovno do našej chalupy.“
„Ty chlapče,“ vraví princezná, „vieš ty utekať ako vietor!“
„Princezná,“ opakoval Vašek, „chcela by si túto lodičku?“
„Daj sem,“ povedala princezná. „A čo ti mám dnes dať za Jůru?“
„Neviem,“ na to Vašek a hneď sa zapýril až po vlasy.
„Tak povedz,“ šepkala princezná a zapýrila sa ešte viac.
„Nepoviem.“
„Povedz!“
„Nepoviem.“
Princezná sklonila hlavu a ďobala prstom do lodičky. „Chcel by si,“ vraví konečne, „povedzme zas to, čo včera?“
„No povedzme,“ vyhŕkol Vašek chvatne; a keď to dostal, bežal veselo domov. Len pri vŕbovom kroví sa trochu zdržal a vyklepal peknú spevavú píšťalku.
Keď prišiel domov, – Jůra tam sedí na zápraží a hladí si labkou fúziky. „Babka,“ spustil Vašek znovu, „Jůra je zas tu!“
„No tak ju schmatni,“ vraví babka, „a bež s ňou zajtra znova do zámku. Azda si tam potom už zvykne.“
Ráno teda bežal Vašek zase do zámku, Jůru vo vreci na chrbte. „Princezná,“ spustil hneď, „Jůra zas ušla k nám.“
Ale princezná sa mračila a nepovedala nič.
„Pozri, princezná,“ opakoval Vašek, „túto píšťalku som včera vyklepal.“
„Daj sem,“ povedala princezná a mračila sa ďalej. Vašek prešľapoval a nevedel, prečo sa princezná hnevá.
Princezná fúkla do píšťalky, a keď píšťalka pekne zaspievala, vraví: „Ty chlapče, ja viem, že to robíš s tou mačkou naschvál, aby som – aby si – – aby si dostal od cesty zas to, čo včera.“
Vašek posmutnel, zobral čiapku a povedal: „Ak si to, princezná, myslíte, tak je dobre; ale ja už sem viackrát neprídem.“
Smutne a pomaly sa vracal Vašek domov. Sotva prišiel, – sedí vám zas Jůra na zápraží a len sa oblizuje, ako sa nažrala mlieka. I sadol si Vašek k nej, vzal si ju na kolená a mlčal.
Tu dupy dup, prihnal sa na koni kráľov kuriér. „Vašek,“ skríkol, „kráľ ti odkazuje, aby si priniesol Jůru do zámku.“
„Načo by to bolo,“ povedal Vašek, „mačka sa vždy vráti tam, kde sa narodila.“
„Ale princezná, Vašek,“ káže kuriér, „princezná ti odkazuje, aby si ju priniesol aj každý deň.“
Vašek zavrtel hlavou. „Povedal som jej, že už neprídem.“
Tu vyšla babka na zápražie a vraví: „Pán kuriér, pes sa drží človeka, ale mačka sa drží chalupy. Tejto chalupe už zostane Jůra verná.“
Kuriér otočil koňa a hnal sa do zámku. Druhého dňa prišiel pred babkinu chalupu obrovský voz, ťahaný stovkou koní. Kočiš zliezol a zavolal babku. „Babka,“ vraví, „pán kráľ odkazuje, že keď sa mačka drží chalupy, mám priviezť mačku aj s chalupou a aj s vami a Vaškom. Veď vraj sa tá chalupa do kráľovskej záhrady dobre zmestí.“
Prišlo veľa ľudí a pomohli naložiť celú chalupu na voz. Kočiš zapráskal bičom a kričal hyjé, sto koní potiahlo a voz aj s chalupou sa pohol k zámku. Na voze na prahu chalupy sedela babka, Vašek a Jůra. Tu si babka spomenula, ako kráľova mama mala sen, že Jůra privedie do zámku budúceho kráľa a že ten budúci kráľ príde so svojím celým domom. Spomenula si na to, ale nehovorila nič.
Ten voz s veľkou radosťou v zámku privítali, zložili chalupu v záhrade, a pretože sa Jůra držala chalupy, už jej nenapadlo ujsť. Žila tam s babkou aj Vaškom ako doma. Keď sa s ňou chcela princezná pohrať, musela za ňou do chalupy; a pretože podľa všetkého mala Jůru veľmi rada, chodila tam denne a skamarátila sa s Vaškom nesmierne.
Čo nasledovalo potom, to už do našej rozprávky nepatrí. Ale ak sa Vašek naozaj stal kráľom v tej krajine, keď dorástol, nebolo to, deti, ani pre tú mačku, ani pre priateľstvo princeznej, ale pre mocné a statočné skutky, ktoré veľký Vašek pre celú krajinu vykonal.