Zlatá jabloň

Jednému mužovi zomrela žena. Odišla a nechala mu tu malú dcérku. Dievčatko nemalo nikoho, kto by ho pohladil po hlave a zapletal vrkoče. Otcovi to bolo ľúto, lebo malo krásne vlasy. Dokonca aj včely sa mýlili, keď dievčatko v lete sedelo na lúke a jeho vrkoče medzi hnednúcimi steblami trávy svietili ako tekutý med. Otec sa znova oženil, aby tu bol niekto, kto by dievčatko učesal. Lenže tie vrkoče boli dievčatkovým nešťastím. Keď kocúr vylízal mlieko, macocha dievčatko vytiahala za vrkoče. A keď ho chcela biť, zasa bolo ľahké chytiť ho za vrkoče. V lete, keď na lúke bzučali včely, macocha ho priväzovala za vrkoče v tmavom kúte, kde visela kolíska a v nej macošino dieťa s veľkou hlavou a nehybnými očami. Dievčatko muselo dieťa dňom i nocou húpať. Raz, keď dievčatko, unavené celonočným bdením, na chvíľu cez deň zaspalo, vypadlo dieťa z kolísky a urobilo si hrču na čele. Macocha za to dievčatko zbila a vyhnala ho do lesa, aby ho tam vlci a medvede roztrhali. Otcovi však bolo dcérky ľúto a zavolal ju späť. A zatiaľ čo dievčatko stálo za dverami so sklopenými očami, otec s macochou sa dlho hádali a nadávali si. Nakoniec sa dohodli, že dcérku dajú k jednému nábožnému, ale lakomému gazdovi, aby sa poučilo.
Gazda bol vypočítavý. Modlil sa otčenáš, ale pritom rátal peniaze. Každý krok svojich paholkov i každé sústo pri stole. Od skorého rána do neskorej noci bol na nohách a dozeral na každý krok čeľade. Jeho prísne oči prísne strážili dvor i pole i najposvätnejšie miesto v dome ..... zapecok, kde dokonca šváby prestali šuchotať vo zväzkoch cibule, keď sa gazdov hlas rozliehal v izbe. Bol pánom nad prácou i odpočinkom čeľade. A tiež nad ich snami. V noci, keď ľudia upadli do krátkeho spánku, aj v zlých snoch sa im zjavovali gazdove oči ako dva dravé vtáky.
V lete dievčatko chodilo pásť. Gazdiná mu dávala so sebou tenký krajec chleba, o ktorý sa dievča delilo so svojím psom alebo obľúbenou ovečkou. Živil ho les a kroviny. Starí kmotri ..... pne so zelenými fúzikmi ..... ho volali na jahody, lieskové kry ho hostili orieškami a kučeravé trsy v močiari mu ponúkali čučoriedky a brusnice. Lístie a bylinky, kvety a divo rastúci chmeľ vedeli objímať a hladkať lepšie ako tvrdé ľudské srdcia. A keď dievča zatúžilo po pohladení, pritislo k tvári lipový list alebo si ovinulo okolo hlavy opojný chmeľový výhonok.
Potom ale prišla zima a otrhala lístie z konárov stromov a upratala lesné plody z trávy. Bielou prikrývkou prikryla zorané pole i lúky v doline. Slnečné západy zapálili v medených svietnikoch svoje voskovožlté sviece. Jedle stáli so snehobielymi čiapkami. Všetko vyzeralo ako v predvečer sviatku. Ale bola to len tichá panychída za leto, tiché a strašné dni pôstu. Z bieleho smútočného stola nebolo čo žiť. Nikto neprichádzal na hostinu, len prepelica alebo zajac prebehli občas z jedného močiara na druhý a zanechali v snehu svoje plaché osamotené stopy.
V lese bol len sneh. Snehuľky klovali zamrznuté jarabiny. Bol to jediný zvuk, ktorý bolo počuť. Také ticho tam bolo a prázdnota. Vtáky opustili les a držali sa pri stodolách a humnách. Ale gazda vedel dohliadnuť na prácu. Obilie bolo už vymlátené a uskladnené do sýpok. Na čisto pozametaných cestičkách sa nenašlo jediné zrnko.
Potom prišli noci ako čierni medvede, ktorým sa chce spať. Unavená čeľaď sa až po uši zamotávala do svojich handier, aby sa vyspala z letnej driny. Ale mladé srdcia túžili počas dlhých nocí a zápasili s nimi ako s ospalými obrami, ktorí všetkých utláčajú váhou svojho tela. Mladí chlapci a dievčatá neboli schopní prekonať nočný nepokoj a prevaľovali sa v posteliach, kým nejaký dedo nezapálil ranú pochodeň. Chodili na priadky a prikladali do širokej pece načervenalé brezové polená. Oheň praskal a osvetľoval šero izby.
Chlapci pleli povrazy a rozprávali sa. Dievčatá sedeli pri bielych ľanových prameňoch priadze. Vrčal kolovrátok a spievali sa pesničky, ktoré vychádzali zo srdca ako teplý dych z pľúc. Svetlé záblesky ohňa vrhali „prasiatka“ na tmavé steny, zastavovali sa pri bielych dievčenských tvárach a blúdili vzduchom vyhriatym piesňami. A ak sa v mladých srdciach prihodil nejaký zázrak a rozkvitol tam zimný kvietok, zverovali si to dievčatá potajomky v nejakom šerom kútiku, kde praskalo len nežné echo ohňa.
Matky brali so sebou na návštevu aj deti. Tie sa potom vracali s pšeničným bochníčkom pod pazuchou. Aj malej pastorkyni sa zachcelo ohriať si niekde ruky pri nejakom dobrom srdci a dostať darček. Keď západ slnka rozlial po zasnežených kopčekoch svoje ružové svetlo, bežalo dievča cez záveje k starej divej jabloni na kraji pastierskeho chodníka, kde sa ešte v hustých konároch stromu chvelo niekoľko červených listov a pár zmrznutých jabĺčok. Zdalo sa mu, že ten strom patrí jemu, lebo nikto nehľadal útechu pod jeho vysokými, divo rastúcimi konármi a nestál o jeho horké plody. Chvíľu postálo pod tým smutným stromom, kým sa v snehu pri jeho nohách vytrácal žltkastý západ slnka. Za lesom sa rozhorela Večernica. Potom dievča odtrhlo niekoľko studených žltých jabĺčok a vybralo sa domov.
Gazda prepočítaval svoje vrecia a šunky a odriekal modlitbu za blahobyt svojho domu. Ostalo mu ešte dosť času, aby leccos uvážil a premyslel. Prišiel na to, že v zime bude mať v dome jeden zbytočný krk. Nechcel však prepustiť pastierku bez odmeny. Dal jej teda sto fazúľ a prepustil ju z práce.
Dievča pozbieralo fazule do zástery, rozlúčilo sa s gazdom i gazdinou, chvíľku vo svojej ruke podržalo teplú bielu labku psa, ktorý sa mu láskyplne díval do očí a priateľsky ho oblizoval. Potom odišlo k divej jabloni, ktorá stála so strapatou hlavou otočená k závejom pri ceste. Dievča drolilo prstami jej drsnú kôru a premýšľalo, kam ísť. Zatúžilo po mamičke. Ale ocko hovoril, že mamička odišla do neba. To však bolo ďaleko preďaleko za zasneženými kopčekmi, na ktoré smutne uľahal večerný súmrak. Vo svojom srdci išlo k mamičke, ale nohy ho niesli po starej ceste k otcovmu domu.
Dorazilo tam za súmraku. V tmavej predsieňke sa zdvihol pes a túlil sa mu k nohám. Chvíľku tak zostalo stáť so zatajeným dychom a jeho srdce búšilo ..... ťuk, ťuk, tuk .....
V izbe hovoril otec s macochou. Macocha hovorila ostro a úsečne, otec potichu ..... akoby ju chcel udobriť. Potom macocha s nadávkami zamierila ku dverám. Pes sa vrhol dievčaťu k nohám v domnienke, že ho chcú vyhnať na dvor. Poľakanému dievčaťu vykĺzol z rúk cíp zástery a celý jeho letný zárobok sa vysypal pod prah. Len jedna rudá fazuľka mu ostala medzi prstami. Preskočilo prah a odišlo, premýšľajúc o tom, ako sa dostať k mamičke.
Zdvihol sa vietor a začala snehová víchrica. Nebo sa spojilo so zemou a nebolo možné rozoznať, čo je hore a čo dole. Potom sa mraky rozptýlili a mesiac v plnom lesku osvetľoval víriaci sneh. Okolo dievčaťa akoby sa niesli cez záveje jeden za druhým akísi bieli jazdci a potom zasa akoby ho míňala akási pastierka so svojimi snehobielymi ovcami, schúlená vo vetre a snehu ..... Vzduch bol plný ľadového prachu, nebolo vidieť zem ani nebo ..... len žiarivú záhradu plnú svetla, v ktorom splývali rána s večermi.
Dievča už necítilo nohy a vyčerpaním kleslo do snehu. Fazuľka, ktorú ešte nezjedlo, mu vypadla zo skrehnutých prstov .....
Vtom sa stal zázrak: konár za konárom vyrastal tu zvláštny strom, urastený a trblietavý s fazuľovými kvetmi. Sneh sa na tom mieste roztopil a zem sa zohriala. Tráva sa zazelenala a kvety otvorili svoje spiace oči. Fazuľový strom však rástol ďalej a ďalej, až jeho vrchol dosiahol do neba. Naokolo v poli cválali bieli jazdci a pastierka schúlená vo vetre a snehu hnala svoje snehobiele ovečky. Vysoký fazuľový strom však stál vzpriamene a ticho ako zapálená sviečka. Ani jediná jeho vetva sa nepohla, akoby sa modlil. Zázračná ľahkosť sa zmocňovala rúk i nôh dievčaťa. Chytilo sa trblietavých konárov a tie ho zdvihli vysoko až do neba.
Kto nám povie, čo tam hore videlo? O tom vieme len zo starej ľudovej piesne. Vraj tam uvidelo boha hrať, anjelikov tancovať .....
A ešte vieme, že tam stretlo svoju mamičku. Tá mu svojimi bielymi teplými rukami zahriala omrznuté nohy a vtlačila dcérke do dlane červenohnedé semienko z nebeskej záhrady.
„Zasaď ho do zeme a vyrastie Ti z neho zlatá jabloň!“
Potom ešte raz pohladila dievčatko po vlasoch a odprevadila jeho nôžky, ktoré neisto kráčali po nebeských chodníkoch, až k vetvám fazuľového stromu. Dievča sa ich chytilo a schádzalo dolu, držiac v dlani semienko z nebeského sadu. Bolo mu ľahko a sladko, akoby samo bolo tým semienkom, ktoré sa spúšťa z neba na dvoch ľahkých krídlach ..... svojich rúk.
Keď zostúpilo na zem, vysoký fazuľový strom zložil svoje vetvy a vzniesol sa do výšky. Na mieste, kde stál, hodilo dievča na zem semienko z nebeskej záhrady. V noci tu potom vyrástla zlatá jabloň. Jej konáre sa prehýbali pod ťarchou žiariacich jabĺk. Ľudia sa zbehli, aby sa pozreli na ten zázrak. Uprostred závejov zelená zem a úbohá sirota tu sedí pod zlatou jabloňou!
Teraz samozrejme všetci chceli vziať k sebe dievčatko i jeho nevädnúcu jabloň. Predovšetkým o ňu im išlo.
Sám kráľ prišiel pre ňu v zlatom koči a odviezol si ju na svoj zámok. A jabloň ju sprevádzala a svojím svetlom zalievala pusté polia, pokryté snehom.